Jediný priateľ

U Akatsuki bolo veselo. Slniečko príjemne hrialo (bolo 43°C) a preto celé členstvo šantilo vo vnútri. Vzduchom lietalo naozaj všetko: vankúše, perie, poháre, nábytok, fľaše saké, Konanin make-up, Deidarove umelecké skvosty, Tobi... po tom, čo alkoholický destilát udrel do hlavy každému prítomnému, toho bolo viac, oveľa viac.
Okrem iného sa gravitačnému zákonu vyhýbala nie veľmi hygienická záchodová misa či lesklá, čerstvo nabrúsené Hidanova kosa.
Niekto (nebudem menovať, pretože by ma ten niekto uvrhol do naozaj strašného genjutsu) sa rozhodol spríjemniť si párty novým CD od Hannah Montana a pankáčsky vypogovať na jej melodické texty všetkých tancujúcich.
Zabáva v plnom prúde, no niekto sa nebavil...
Kisame sedel pri dverách a smutným pohľadom hľadel po ostatných. Znova ho ignorovali, ako zvyčajne. Nepáčil sa mu ten hnusný pocit menejcennosti, ktorý ho pichal pri srdci. Prečo nemôžu aj jeho, úbohú rybku, prijať medzi seba? Nikto si nevšimol jeho utrápeného výrazu, nikto mu nevenoval ani štipku pozornosti. Nepochyboval o tom, že keby tam nebol, ani by si to nevšimli.
Pomaly a čo najhlasnejšie sa postavil... nič.
Z vrzgotom otvoril dvere... nič.
Vyšiel von a zatresol za sebou tak, že dvere vyleteli z pántov... nič.
Prešiel pár metrov a s nádejou v očiach sa otočil, dúfajúc, že ho prídu zavolať späť... nič.
Ťaživým krokom sa vybral naprieč svojej samote, ignorujúc fakt, že ak v najbližšej dobe nenájde nejaký tieň, skončí ako vyprážané rybie filé.
Kráčal hodinu, dve, deň, tri dni, týždeň, päť mesiacov, sedem rokov, dve desaťročia, štyri storočia a niekoľko naozaj ťažkých tisícročí (kecám, šiel tak desať minút) a do cesty sa mu postavila obrovská sakura.
Sadol si pod ňu, zahĺbený do vlastných pesimistických myšlienok, z ktorých ho vyrušil až pohyb za ním. Otočil sa a pohľadom sa stretol s niečím oranžovým, čo náhlivo a s chuťou pobehovalo neustále hore-dole.
„Ahoj,“ pozdravil modrý oranžového.
„Aj ty si tu tak sám?“
Žiadna odpoveď.
„Aj teba opustili, keď si ich potreboval? Aj tebe vrazili katanu do chrbta a mysleli si, že to nezbadáš? Aj tebe nahovárali, že k nim patríš a potom ťa odkopli?“
Odpoveďou mu bol chápavý pohľad.
„Som tak sám. Asi ma nikto nemá rád. Pre nikoho nie som dosť dobrý.“
Oranžový na chvíľu zastal a svoj modrý pohľad spojil s napuchnutými začervenanými očami modrého.
Kisame si utrel uslzené oči a prehliadol si svojho spoločníka.
„Počkaj... oranžový, hyperaktívny, modrooký,“ dával si Kisame do súvisu.
„Ty budeš Naruto,“ rozžiarili sa mu oči.
Naruto neodpovedal a ďalej hyperaktívne pobehoval.
„Budeš môj nový kamarát. Ty ma nezdradíš ako tí... joojyk...,“ Kisame buchol pesťou do stromu a od ucha k uchu sa usmial na Naruta.
Naruto prestal behať a usalašil sa vedľa modrého.
Kisame neváhal a hneď začal Narutovi rozprávať celý svoj životný príbeh, bez vylepšovaní, iba holú čistú pravdu. Ani si neuvedomil, že už je takmer večer, slniečko zapadá a o chvíľu bude tma.
„Ty ma chápeš ako nikto iný,“ Kisameho novoobjavená dobrá nálada bola očividná.
„Vieš, ja ťa mám naozaj rád. Musím si ťa zobrať zo sebou, dobre?“
A prekvapený Naruto sa ocitol... na Kisamem.
Kisame si veselo vykračoval, dokonca si aj pískal.
„Zoznámim ťa s ostatnými, aby závideli... Tak sa prosím nezľakni, nie že ťa budem hľadať po všetkých kútoch,“ zasmial sa Kisame, prekročil ešte stále vyvalené dvere a vošiel do vnútra.
Vo vnútri to vyzeralo... ehm... je to naozaj ťažko opísateľné. Tri zo štyroch štvrtín osadenstva spala (na skrini, na podlahe, či pri záchode bez misi) a všade sa povaľovalo neskutočné množstvo odpadkov.
„Vidíš? A takto dopadneš, keď budeš flámovať za bieleho dňa,“ zveril Kisame svoje myšlienky Narutovi.
Zrazu sa odniekiaľ prirútil Deidara a vo veľmi podnapitom stave sa oprel o Kisameho:
„Sééééérvus, fešák... hik... Kde sa... hik... flákaš...?“
„Pozri, Naruto,“ Kisame celý šťastný ukázal Deidarovi Naruta.
Deidara zdvihol ruku s hororovým výrazom v tvári a celou silou ňou udrel Kisameho po ruke:
„A už neni Naruto... hik...“
„Niéééééééééééé,“ zúfalý krik sa ozýval po celom sídle.
„Bol to môj najlepší kamarát, ako si mohol?“ zreval Kisame, sotil do Deidary a padol do kolien k svojmu milovanému Narutovi.
Naruto ležal mŕtvy na dlážke v nechutnom uhle.
„Nieeeee... toľko sme toho prežili... N-naruto... prečo si len musel odísť? Svet je taký krutý...“ vyplakával si Kisame dušu.
„Hej... hik... počuj...,“ Deidara si sadol, po rane, ktorú mu uštedril Kisame totiž ostal roztiahnutý na podlahe a rozosmial sa.
Kisame medzitým srdcervúce nariekal v zmysle ja-ťa-pomstím a na-tvoj-hrob-budem-chodiť-každučký-deň.
Prepichol Deidaru veeeeeeľmi nebezpečným pohľadom a pohol sa k nemu.
„Kisame... hik... počkaj... j-ja...“ Deidara začal cúvať s priblblým úškrnom na ksichte.
„Nemali by ťa... hik... zaujímať skôr... hik... rybyčky, ako... hik... mravce?“
Kisame chvíľu rozmýšľal nad Deidarovými slovami (ten už výdatne chrápal opretý o stenu) a potom pomaly prikývol.
„Vlastne, máš pravdu,“ uznal a zamietol svojho “jediného pravého priateľa“... pod koberec.