Naruto High School Gakuen Den 10

Diel: 10
Kapitola: Puto (eng.: Bond)
Obrázok: by DarkNin
Príbeh: by DarkNin

Replay:
Naruto, Hinata a Shikamaru idú do nemocnice za Narutovým otcom, ktorého postihla havária.
Aké správy majú ostatní očakávať? Prečo sa nevinná žúrka zmenila v údolie sĺz?

Continue:
Cesta bola takmer úmorná a dážď sa len tak ľahko nevzdával. Stieračne Naruta v pravidelnom rytme čoraz viac uspávali, až kým ho viečka nezaťažili úplne. Hinata hladila jeho blonďavé vlasy a tiež sa premáhala aby nezaspala. Shikamaru už na takéto cesty zvyknutý, konečne odbočil na smer Tokyo.
Čoskoro sa dostavili pri hlavú nemocnicu.
"Naruto...Naruto!" pomaly ho začal budiť jemný hlas Hinaty až sa jeho modré oči nakoniec otvorili. Zývol a pomaly sa vypratal z auta.Na recepčnom sa dlho nezdržali.
"Izba...číslo 121!" Naruto bežal po chodbách tak, že mu ostatní nestačili, až natrafil na rozhnevanú sestričku.
"Kde máte návleky na nohy??!" Pred Narutom stála s prekríženými rukami. Naruto si len odfrkol a utekal ďaľej.
"Honto ni Honto ni...Gomenasai" Ospravedlňovala sa Hinata a rýchlo sa ukláňala až pokým sama nezmizla.
"Dop***le!!" hromžil nervózny Naruto"Kde je tá posratá izba?!"
"N-Naruto-kun...najskôr by si sa mal ukľudniť. Pomôžem ti, ale nesmieš lietať tam a sem. Sama som sa nestihla zorientovať kde vlastne sme."
"Hm.." Zamumlal Naruto a zastal
"Hmm...keďže tu je izba číslo 118 tak smerom sem sa číslo bude zväčšovať...myslím že doľava"
Zavelila Hinata, no akonáhle vetu dokončila, Naruto tam hneď letel. Iba si povzdychla, no chytila ju ľútosť, ako sa asi teraz Naruto musí cítiť. Keď prekročila roh chodby, uvidela ako sa Naruto rozpráva s istým týpkom... podľa toho že mal biely plášť usúdila, že tiež musí byť zo zdravotníckeho personálu.

"D-Dobrý deň" Pozdravila, keď v tom uvidela známe krivky... "Otec?"
Hiashi sa s Narutom otočil k nej. "Hinata, čo tu robíš tak neskoro s Narutom?"
"J-Ja..no"...do reči jej skočil Naruto
"Je tu somnou....môj otec mal nehodu a ona so Shikamarom mi pomohli sa sem dostať"
"Je to tak Hinata?" spýtal sa Hiashi a otočil sa k nej
"Uhm" nesmelo prikývla "Nevedela som že už pracuješ tu... "
Hiashi dumal, no potom odpovedal "Presunuli ma sem"
"Presunuli?"
"Hai... bolo tu málo pracovníkov, pretože ich veľa zmizlo do zahraničia. Tak hľadali nových...no a" dosť dlho to zdržoval, až sa nakoniec prinútil k odpovedi "no proste ...budeme sa musieť sťahovať"
"Oprava otec...vy sa budete sťahovať. Ja chcem dokončiť strednú...a mám tu plno priateľov. Nemysli si, že ˇmi zase bude ľahostajné tvoje rozhodnutie. Naruto poďme..."
Odvrátila pohľad od zaskočeného Hiashiho a zobrala ešte viac zaskočeného Naruta za ruku.
" 120...121..2...3..4...125!" Vyhŕklo jej z úst posledné číslo.
"Naruto ...ako chceš, ja ťa počkám vonku" Ten tam chvíľu stál bez pohnutia. Oči sa mu leskli a v tme bola vidieť iba malá slza, ktorá sa mihotala v odraze mesiaca. Chytil ju za ruky a pevne ju objal.
Išiel otvoriť dvere, no okolo postele chodili lekári s blokmi, prístrojmi a infúziami.
"Mládý pán" zastavil ho jeden z personálu
"Ja som Naruto Uzumaki...jeho syn. Prosím pustite ma z aním. Meral som sem dlhú cestu len kvôli tomu"
"Chápem vás chlapče, ale teraz to nebude mož-""Tak kedy?" Skočil mu do reči...
"Možno o pár hodín... to ešte neviem." S poslednými slovami doktor za sebou zavrel dvere a pokračoval."Prežil vážnu nehodu. Má zlomeniny 2. stupňa a pohmliaždeniny tváre. Teraz je po operácii. Nemyslím si že by teraz nabral vedomie. Je tu ale niečo čo by ste mal vedieť" dokončil doktor, a Naruto si zaprisahal, že nech to bude čokoľvek, bude stáť pevne na zemi
"Časť jeho mozgu sa poškodila"
"A to znamená...?"
"To znamená že je možné, že stratí pamäť alebo že zostane na vozíčku"
"Jedno lepšie, ako druhé" zamumlal Naruto a rukou si skryl tvár.
Hinata, sediaca na lavičke pred nimi bola v šoku... nevedela čo má teraz v tejto chvíli pre Naruta spraviť...
"Je tá stráta pamäti trvalá?" Odhodlala sa k prvým slovám a otec sa k nej otočil
"Hm..." otočil sa na Naruta a potom naspäť na ňu "je tu isté percento, že by sa mohla jeho pamäť pomaly vracať, ale to je len pravdepodobné"
V tom ktosi z doktorov otvoril dvere z Minatovej izby a zavolal doktora dnu.
"Už musím ísť. Najlepšie by bolo kebyže idete domov...jem i to ľúto ale dnes nie"
Rýchlo dopovedal a zavrel dvere.
Naruto si sadol na lavičku oproti Hinate. Obe dlane mal pritisnuté k tvári, no o chvíľu mu skĺzli dole a on sa bezvýznamne pozeral na pohlahu.
"N-Naruto..." podišla k nemu s ustaraným výrazom v tvári
"To je v pohode Hinata. Netráp sa s tým."
"Ako by som sa s tým nemala trápiť. Už len to že sa trápiš ty...-"
"Mala by si ísť už domov. Je neskoro"
"A-Ale čo ty?"
"Budem tu do rána, až kým ma tam nepustia...chcem ho iba vidieť nič viac"
"Ach ty tvrdohlavec.." Chlácholila ho a privinula do svojho náručia
Zobrala si jeho praveň vlasov do prstov a hrala sa s nimi. V tom sa jej aruto pozrel do očí.
Na chodbe bola tma a jedine čo videla boli jeho kráne modré oči. Myslím že sa aj zapýrila, ale v tej tme to našťastie nebolo vidieť. Rukou jej chytil líce a túžobne sa jej pozrel na pery.
Pobozkal ju jemne a nežne až pokým saod nej neodtrhol a neotvoril znova oči.
"Ja...nechcem aby si sa presťahovala. Nechem ťa stratiť..." sklopil dole hlavu a jemne sa zapýril
"N-Naruto...aj keby, tak ma nikdy nestratíš. A mmimo to ja nikam nejdem. Už som to predsa hovorila.J-J-Ja ťa veľmi...milujem"
Pousmial sa no nie tak, ako zvyčajne. Zužovala ho predstava, že by otec stratil pamäť, alebo bol na vozíčku...a taktiež Hinata ...
"Aj ja teba"hlesol a pobozkal ju tak ako nikdy predtým. Bolo tam puto...láska.

To be continued