Bolo ich päť (1)

Spolautorská "makačka" ktorá vyplodila veľa bočných jednorázoviek.
Píšeme ju s Kikul-sensei spoločne, o každú kapitolku sa ruveme, aby sme to predložili v polepenom celku rozhovorov, myšlienok, mien, pováh...

Prajeme príjemné čítanie a čo je hlavné, prosím, skúste ho prežiť
Nedelím, pretože z tých farieb chytám migrénu.

Zadýchaný shinobi sa náhlil spletitými uličkami mesta. Všade bolo To ticho. Bol si istý, že ak spomalí, alebo mu čo i len trochu zakolísa sústredenie... Nie, radšej na to nemyslel. Pridal, ale aj tak na chrbte cítil chlad, ktorý sa po ňom pomaly načahoval. V rukách ochraniteľsky zvieral otvorený balík, ktorý mu bol doručený pred dvere. Už vtedy mu to bolo podozrivé. Na tvári mal ten istý zhrozený výraz, ktorý akoby zamrzol a nechcel sa zmeniť. Jediným náznakom života v jeho tvári bol dych a stále sa objavujúce perličky potu. Keby to mesto nebolo tak sakramentsky veľké! pomyslel si zúfalo. Obzrel sa za seba. Do frasa, stihol si len pomyslieť skôr, ako si jeho nohy pomýlili smer a potkol sa. Tvrdo dopadol na zem, rukami stále prekríženými cez onen balík. Chvíľu sa nič nedialo, avšak v tom sa tiene začali približovať k nemu. Odpájali sa od svojich pôvodcov a obkolesovali jeho skamenené telo. Jeho srdce zvíšilo na obrátkach a zreničky sa mu od strachu rozšírili. Z posledných síl vydal srdcervúci výkrik.

Mladé dievča kráčalo po rozhorúčených cestách Suny, všade po oblečení sa jej rysovali obrovské šperky, na ústach sa niesol pyšný úsmev a za chrbtom kráčali dvaja vysokí muži. Prudko zahla do jednej z uličiek, chlapi okamžite za ňou. Očami zvedavo zažmurkala a prešla pohľadom po skupinke ľudí, ktorá bola do kruhu rozprášená okolo niečoho nezvyčajného.
„Ha?” vyšlo z nej, ale to už sa pchala medzi prekvapených ľudí a do každého z nich drgala, odstrčovala a hádzala rukami všade, kde sa dalo. Zorničky sa jej rozšírili, ústa pootvorili a celé telo roztriaslo.
„O-otou-san,” šepla potichu a neveriacky hľadela na skamenené telo. Jasne poznala črty jeho tváre, ten úsmev..
„Otóu-sán!” zvolala tlmene a bezohľadne sa rozbehla ku kameni. V rýchlosti si kľakla na kolená a začala bruškami prstov behať po hranách. So slzami v očiach sa otočila na obidvoch mužov.
„Inu! Neko! Nepostávajte tak a okamžite zavolajte medikov!”vykríkla hlasno a nenávistne rozhodila rukami.
„Hai, Issai-sama!”

Okolo dvojice sa začali zhromažďovať senzácie chtiví diváci. Buď sa radi pozerali na ľudskú bolesť, alebo na bolesť dcéry feudálneho pána. Issai s nemou hrôzou ohmatávala kameň, ktorý sa nesmierne podobal na tvár jej otca. Presúvala sa popri ňom a hľadala jedinú chybu, ktorá by potvrdzovala, že to nie je on. Zmätene pozerala na jeho výraz čistej hrôzy, na jeho oči plné strachu.... To jediné na tej inak vyrovnanej tvári nespoznávala. Až keď ju pevné ruky opatrne odstrčili a hlas jedného zo strážcov začal rozháňať pozorovateľov, spamätala sa zo šoku. Oprášila si veci a rukou si nervózne prešla po vlasoch.
„To nemáte čo robiť?! Robte to, za čo ste platení a zmiznite!” vyštekla podráždene a odstrčila od seba ruky svojej gorily. Urobila pár krokov do zadu, ešte stále očami zavesená na otcovom výraze. Pätou topánky narazila na niečo pevné. S dúfaním, že to nie je ďalšia socha, sa otočila a jej zrak padol na malý balík, z ktorého sa v malých prúžkoch vznášal nechutne páchnuci dym.
Pretrela si oči od sĺz, zohla sa pri onú vec a s nechutným výrazom si musela zapchať nos, inak by sa asi pri najlepšej možnosti udusila. Jednou rukou chytila balík do dlane a premerala si ho zvedavým pohľadom. Neurčito trhla ramenami a otočila sa smerom na dvojicu svojich ochrankárov.
„Zavolali ste medikov?” spýtala sa výhražným tónom a natiahla balík v rukách. Obaja jej len prikývli.
„Tak tu len tak nestojte a pozrite, čo to je!” vypískla nasupene. Už nejavila žiadne známky smútku. Načo trúchliť nad rozliatym mliekom?
Diváci sa začali rozchádzať. Divadlo sa skončilo tak rýchlo, ako sa začalo. Inu poslušne zobral balík do oboch rúk a opatrne k nemu priklonil hlavu.
„Ne..nemali by sme ísť za Kazekagem?” opýtal sa neisto, netušiac Issainu odpoveď. Tá len prudko mykla hlavou. Jej otca v podobe kameňa práve piati zatnejší medici nakladali na nosítka, ktoré nesúhlasne zavŕzgali pod váhou tej horniny.
„Zakrite to,” prikázala Issai. Medici aj jej strážci sa ku nej otočili. Ani jeden z nich nevedel, na koho to bolo myslené. „Ak chcete, tak aj toho nešťastníka,” trhla hlavou smerom k nebohému a zadívala sa na strážcov.
„Nepočuli ste? Zakryte to, lebo sa udusím!” vyštekla, prehodila si vlasy cez plece a vydala sa smerom, odkiaľ prišla. K budove Kazekageho.

Bez sebemenších myšlienok kráčala a s mrzutým výrazom kopla do jedného z kamienkov na zemi. Inu s Nekom za ňou potichu a hlavne opatrne pochodovali. Nechceli Issai priveľmi naštvať, pretože vedeli, aké to je, keď je mrzutá a nervózna.
„Kde sme?” opýtala sa odrazu hlasno, ale nevenovala ani jednému z dvojice pohľad. Muži sa na seba prekvapene zahľadeli a nechápavo pokrútili hlavami.
„Pýtam sa, kde sme, tak prečo mi neodpovedáte?! Nechce sa mi absolútne zdvíhať zrak,” vypískla naštvane a rozzúrene zaťala ruku v päsť.
„Pár krokov od nás sa nachádza budova Kazekageho, Issai-sama,” šepli naraz na odpoveď a sklopili pohľad hlboko k zemi. Obidvaja si uvedomovali, že by mali Gaaru oslovovať „sama”, ale Issai sa to nikdy nepáčilo, tak im to okamžite zatrhla.
Asi päť metrov pred budovou zastavili, dievča sa vydalo pomalým krokom dovnútra, keď s buchotom zmizla vo dverách, chlapi si vydýchli. Nemali radi jej prítomnosť, pretože Issai bývala väčšinou nepríjemná a priveľmi panovačná.

"Pani Issai, kam idete?" zvolal na ňu niekto od najbližšieho stola. Issai zdvihla pohľad a skoro ním muža prišpendlila k stene. Zapôsobilo to ako výstrel z dela. Muž si sadol naspäť ku svojej práci a hundral si popod nos. Issai zráznila svoje tempo. Ďalších dotieravých ľudí si nevšímala. Nie sú nič v porovnaní so mnou, opakovala si dookola, aby sa upokojila. Prudko odstrčila niekoho od dverí Gaarovej kancelárie. Nevšímala si rozhorčené protesty a následné ospravedlňovanie. Uhladila si vlasy a už trochu miernejšie vošla do miestnosti. Gaara stál chrbtom k nej, skúmajúc kus akejsi horniny.
"Gaara, žiadam okamžitú ochranu pre moju rodinu!" vyšla naňho so žiadosťou, ktorá sa väčšmi podobadala príkazu. Kazekage unavene zdvihol oči a ukázal na sochu.
"Myslím, že to už nie je treba," predniesol pokojne, avšak za jeho tónom bolo cítiť stres a úzkosť.
"Prečo? Našli ste vinníka? Kto to je?!"
„Zatiaľ nie, ale máme menšie podozrenie,” šepol potichu, avšak nehovoril jej pravdu. Snažil sa ju len čo najviac upokojiť, pretože dostať na krk ešte rodinu zosnulého Feduálneho pána by si neželal nikto.
„Podozrenie si môžeš vieš kam strčiť!” vypískla nasupene, prameň dlhých blond vlasov jej padol do tváre.
„Musíte nám dáť chvíľu strpenia. Časom ju nájdeme, dovtedy zostaneš v Sune,” odpovedal jej a s povzdychom sa k nej otočil.
„Čože?! V Sune nezostanem ani keby ma mučili! Veď tu nemám čo robiť! Prišla som sem s otcom len kvôli robote, nič iné ma tu nedrží!” zavrčala smerom k nemu a zaťala pevne ruku v päsť. Neznášala, keď jej niekto prikazoval, čo má a nemá robiť.
Gaara si prešiel rukou po tvári. Tušil, že tu bude robiť komédie, poznal ju už od malička. Rukou si privolal muža, ktorého pred malou chvíľou Issai odsotila od dverí. Ten sa uklonil obom a náhlil sa v predklone ku kameňu.
"Issai, pokiaľ som ja Kazekagem, tak tu bude podľa tej najbezpečnejšej možnosti. Takže po tej, ktorú som ti navrhol. Ak chceš, ber to ako príkaz, osobne by som však bol radšej, keby si pobyt v Sune privítala ako možnosť oddýchnuť si od svojich povinností," vysypal zo seba pokojne, snažiac sa tváriť prirodzene milo. Issai chcela začať namietať.
"Nájdeme ti spoločnosť a zabezpečíme... odbremenenie tvojho otca." mykol sa a pohľad mu zaletel ku skale za jeho stolom. Chcel Issai vyhodiť z dverí, ale zdvorilosť a diplomatické vzťahy mu to nedovolili.
"Bude lepšie, ak si vyberieš jednu z našich kunoichi." mávol rukou ku dverám a otočil sa mladej pani chrbtom. Issai sa skoro nedokázala ovládať.
„Vyber mi ty tú najschopnejšiu. Poznáš svojich poddaných lepšie ako ja,” odfrkla si nakoniec popod nos, Gaarovi sa kútiky úst mierne nazdvihli.
„Poznáš moju sestru Temari, nie? Výborná kunoichi a ešte lepšia spoločníčka na trávenie dlhých chvíľ,” vydal zo seba spokojne a pohľad mu spadol na skupinku ľudí pod oknom budovy.
„Ale rozhoduj sa rýchlo, pretože o chvíľu budem musieť riešiť iné povinnosti.” Dodal napokon bez Issainej odpovedi a prižmúril oči do rozpálaného slnka.
„Fajn, ale keď ma nedokáže ochrániť, budeš si musieť poradiť so stovkami nespokojných ľudí! Strata Feudálneho pána a jeho dcéri je horšia ako strata jednoho z Kagov!” Zamračene prešla Gaarov chrbát zreničkami a nepokojne si dupla nohou o zem ako malé dieťa, ktoré chce silou mocou získať jedno z jahodových lízatiek.
„Kde budem medzitým bývať? Hádam ma nechceš nehať prespávať na ulici,” zamraučala si potichu pre seba, ale zároveň dosť hlasno nato, aby to počul aj Gaara.
„Môžeš zostať u nás, kým nenájdem nič lepšie. Budeš nám všetkým na očiach a spolu ťa dokážeme ochrániť. Ale teraz ma nechaj pracovať! Ľudia začínajú byť nepokojní a chcú vysvetlenie,” poslednú vetu si povedal skôr pre seba, ladne sa otočil smerom ku prekvapenej Issai a potichu sa usadil do kresla...