Aj ty smieš milovať...! (18)

Hatake Immary 18 ...

Akatsuki

Immary sa prebudila uprostred noci. Musela byť v bezvedomí minimálne deň keďže telo mala cele stŕpnuté. Cítila sa ako keby mala celé telo dolámane. Ešte v polobezvedomí sa pousmiala.
Asi to stým tréningom včera prehnala...
No ako sa jej začali postupne vybavovať spomienky zo včera panika zaplnila jej myseľ. Prudko otvorila oči obzerajúc sa kde vlastne je. Na lúke nebola. Tým si bola istá na tisíc percent. Izba bola pomerne mala. Bola tam iba posteľ a malí stolík. Mala skrinka pri dverách a ešte jedny dvere. Potom už iba malé okienko zastreté ťažkým tmavým závesom. Podlaha i steny boli obložené svetlým drevom. Tu izbu v živote nevidela. S menšími ťažkosťami sa dostala až k oknu a s trhnutím odhrnula záves. Vonku bola tma ako vo vreci. Nevidela ani na krok. Poobzerala sa naokolo izba bola prázdna. Oprela sa do okna aby ho otvorila no ani sa nepohlo. Mohla robiť čokoľvek okno stálo tam kde bolo bez akéhokoľvek škrabanca. Nazlostene zavrčala a unavene sa zviezla na zem pri okne. Rukami si objala kolená. Bola tu ako v klietke.
Ale kto?...
V tom sa otvorili dvere a dnu Vošiel podivný muž. Jeho tvár bola akási tmava. Bol neuveriteľne vysoký.
V tej tme však nejaké detaily si nemohla všimnúť nech namáhala zrak akokoľvek.
„Kde to som?“ Chcela pôsobiť sebaisto no hlas ju zradil. Otázku skôr zapišťala. No on mlčal. Nepovedal ani slovo. Immary došlo že ma ísť za ním. Stále v strehu a pripravená na výpad z akejkoľvek strany sa prešmykla popri ňom a kráčala po chodbe. Bola v akomsi obrovskom drevenom dome. Bolo tu plno chodieb. Kým sa dostala k miestu kde ju viedol mala pocit, že späť do izby by sa sama asi vrátiť už nedokázala. Pred ňou boli dvere napoly otvorené. Široký pás svetla dopadal na dlážku a ona ho pozorovala ako zhypnotizovaná. Rozmýšľala čo ju asi za tými dverami čaká. Muž otvoril dvere a na jeho tvár dopadlo svetlo. Immary až zatajila dych. Jeho tvár bola modrá a mal žiabre ako ryba. Vyzeral z polovice ako nejaký žralok. Ešte v živote nevidela nič podobné. Muž si všimol jej udivený pohľad a zlovestne sa pousmial. Ešte stále s pohľadom upreným na žraločieho muža vstúpila do miestnosti. Keď sa už konečne donútila odtrhnúť pohľad od neho to čo uvidela ju šokovalo ešte viac. Bola to veľká izba. Zariadená pomerne vkusne. V izbe bol jeden veľký dlhí stôl za ktorým sedelo šesť ľudí zahalených v čiernych plášťoch s červenými obláčikmi. Immary mala pocit, že jej srdce vyskočilo z rytmu a sem tam vynechalo zopár úderov.
To to... oni... preboha...
Nemohla uveriť kam sa dostala. Toto bol hlavný stan tých najväčších vyvrheľov akých kedy svet splodil. Boli to tí najnebezpečnejší ninjovia ktorý behali pod slnkom a ona je teraz tu! S nimi! V jednej izbe!... Mala pocit že stráca rozum.
To nie je skutočnosť... Iba mám nočnú moru nič viac. Toto sa mi iba sníva a každú chvíľu sa preberiem...
Presviedčala samu seba, že sa jej to iba sníva.
„Vitaj u nás.“ Ozval sa muž sediaci uprostred podlhovastého stola. Ktorý stal uprostred izby, ktorá bola pomerne veľká a vkusne zariadená. Za stolom bolo okrem toho ktorý ju „uvítal“ ešte ďalších 6 ľudí. K nim sa pridal ešte aj ten ktorý ju priviedol.

Immary na nich hľadela. Strach ktorý ju ešte pred chvíľou úplne paralyzoval sa teraz menil na zlosť. Po tom ako jej muž s ryšavými vlasmi ktoré mu vo svetle sviec žiarili ako oheň, vysvetlil prečo tam je skoro ju porazilo od zlosti. To že ju uniesli bolo zle, ale nie až tak keď to zisti Kakashi. Priženie sa sem ako hurikán. A ako ho poznala sám. Tým by im iba nahral do kariet. A okrem toho nebol by to rozdiel či by priviedol celú armádu ninjov alebo sám...
Oni b ju zabili aj tak. Bola v ich skrýši. Vedela by zhruba kde to je. Mohla by ich odhaliť a to by oni neriskovali. Okrem toho bola ich nepriateľ a jedna z tých ktorá by ich raz mohla prísť zničiť v mene pomsty za brata. Pochybovala, že by boli až tak hlúpy aby ju pustili na slobodu ak sa im Kakashi vydá. A ona dúfala, že kakashi nebude dosť hlúpi na to aby im na to skočil. Bol v tom však mali háčik. V takýchto situáciách Kakashi skôr koná až tak premýšľa. Teda ak išlo o rodinu bol niekedy nemožný...
Ani si poriadne neuvedomila čo robí. Myseľ jej zastrel hnev spôsobený strachom o brata. Vyštartovala po Peinovi. Nestihla sa však ani poriadne dostať k stolu a ktosi na ňu zaútočil. Našťastie reflexy jej včas zafungovali a ona stihla vykryť útok, aj keď s ťažkosťami. Odhodilo je cez izbu naspäť k dverám. Tvrdo sa udrela o stenu.
Dokelu...
Nemala ani zbraň. Chytro sa pozbierala a včas uhla tvrdej pästi ktorá preletela stenou ako nôž maslom. Prekvapene hľadela na ruku zabodnutú v stene. Ak by toto zasiahlo svoj cieľ. Nebola by už medzi živými. Zdvihla oči od ruky k tvári toho útočníka. Bol to on! Ten s ktorým sa už stretla. Jeho oči a ten výraz... šialenca. To on ich vtedy napadol. On ju vtedy skoro zabil. Ak by neprišiel Naruto včas zabil by ju. Kolena sa jej zachveli.
Jeho tvár bola iba zopár centimetrov od tej jej. Cítila na tvári jeho horúci dych a v očiach videla ten smäd, tu túžbu po krvi. Ešte nevidela nikdy v živote aby niekto tak veľmi nenávidel ako on.
„Zabijem ťa...“ Šepol to tak ticho, že sa jej zdalo, že to bol iba jej výplod fantázie. Po chrbte jej prebehol mráz.
V sekunde vytiahol ruku zo steny a vrhol sa na ňu. Našťastie už pri najmenšom pohybe uskočila dozadu ako vyplašená srna. Ostrie jeho kosy sa ligotala vo svetle sviečok. Kútikom oka si všimla, že ostatný sa ani nepohli zo svojich miest. Iba pozorovali ich súboj. Pohľadom zavadila o o niečo čo sa jej zdalo povedomé... Neuvedomujúc si svoju chybu zastala a pozrela sa tým smerom. Keď sa lepši prizrela jednému z Akatsuki skupiny sánka jej padla až na zem. Dnes by čakala čokoľvek ale toto bola rana pod pás. Ta na toto nebola pripravená. Nemohla uveriť že práve on je tiež z tejto prekliatej skupiny. Práve on ktorému dala svoje... srdce...
Slzy sa jej začali tisnúť do očí. Uskočila pre Hidanovim výpadom no nebola dosť rychlá. Čepeľ kosy ju poranil na nohe a ona sa sklátila na zem ako podťatá. Zdvihla oči k mužovi ktorý sa chystal jej zasadiť posledný a konečný úder.
Zbohom moji bratia, Kleyo, Sakura, Naruto, moji priatelia...Odpustite mi to...
Privrela oči očakávajúc smrť. Počula ako vzdych svišti okolo ostrej čepele, tupí úder a ticho.
Prekvapene otvorila oči nevediac čo sa deje.

Tesne pred tvárou mala špičku kosy. Hidan prekvapene hľadel na muža ktorý mu držal ruky aby nemohol dokončiť to čo začal. Itachi prebodávala Hidana priam vražedným pohľadom.
„Opováž sa jej čo len dotknúť a zabijem ťa.“ Iba to ticho zasyčal no počul tu každý v miestnosti. Prudko trhol rukou a Hidana s kosou odhodilo na druhu stranu miestnosti krížom cez stôl. Potom sa sklonil k Immary a zdvihol ju do náručia. S ňou sa otočil k Peinovi.
„Urobil som to o čo si ma žiadal. Teraz splň ty svoj sľub.“ V jeho hlase bolo počuť výzvu. Všetci ktorí sedeli za stolom sa so zvedavým pohľadom otočili na Peina.
Pein bez slova nebadateľne prikývol. Nato sa Itachi pobral preč z miestnosti.
„Prečo?“ Ticho šepla Immary.
„To by si nepochopila.“
„Tak my to vysvetli.“
„Nie.“
„Tak si mal radšej nechať ho aby ma zabil. Bolo by to tak lepšie.“
„To by som nikdy nedopustil.“
„Pretože chcete môjho brata však? Preto musím byť ešte chvíľu nažive, ale čo potom?“
Odpovede sa však už nedočkala. Bola priveľmi vyčerpaná na to aby sa s ním teraz hádala. Krv z rany sa nezastaviteľne rinula a ona postupne strácala vedomie.

Prebrala sa až nasledujúci deň niekedy okolo obeda. Ležala v posteli napoly vyzlečená. Ranu na nohe mala zašitú a obviazanú. Nikto tam však nebol a ani sa neukázal až do večera. Keď sa začalo stmievať dvere sa opatrne otvorili a dnu vošiel ten žraločí muž. Keď videl že je hore na tvári sa mu objavil kamenný výraz. Podišiel k posteli a na stolík položil misku ryže a rybacinu.
„Zjedz to.“ Bolo jedine čo povedal pred odchodom. No len čo sa dvere zavreli miska s jedlom udrela do dverí a jedlo sa rozsypalo po dlážke. Kisame ktorá stál na chodbe s rukou ešte stále položenou na kľučke dverí sa iba pousmial. To dievča malo guráž a to sa mu páčilo. Ani sa nedivil, že ukradla Itachimu srdce.
Immary sa zvalila naspäť do postele. Slzy jej pomaličky stekali a ona sa už viac nesnažila zadržiavať vzlyky.
Prečo som taká hlúpa?! Prečo vždy dám srdce tým ktorý si to nezaslúžia alebo o to nestoja?!... Kôli jej naivite a hlúposti teraz môže prísť jej brat o život... To nesmiem dopustiť nech sa deje čokoľvek!

Poznámka autora: Tak tu máte ďalší diel Immary. Tak ako vždy dúfam že vás aspoň trochu zaujal. Ak nie sorry predlohy som kamsi odpekla a idem iba z hlavy čo nie je boh vie čo pri môj zábudlivosti. A chcem sa ešte ospravedlniť za Akatsuki akosi teraz nemám prehľad koľko ich bolo tak som len typovala..."