Aj ty smieš milovať...! (17)

Hatake Immary 17 ...

Je späť...?

Misiu dokončili nakoniec úspešne. Cesta domov im trvala kratšie nepostretla ich žiadna komplikácia.
Našťastie.
Avšak miestu kde ich prepadol muž z Akatsuki sa vyhli a veľkým oblúkom.

Immary sedela v Aréne kde sa z pravidla konala Chuuninska skúška a pozorovala boje prebiehajúce pod sebou. Práve bola v aréne Ino s Kleyo. Pod to ešte len tretí zápas. Ju ako prvú vylosovali, jej protivník bol jej brat Kotashi. Aj keď nad ním vyhrala vedela, že sa chcel zahrať iba na gavaliera. Ak by išlo o viac dal by jej viac zabrať. Immary sa pousmiala a s týmto huncútskym úsmevom sa vyparila z arény tak rýchlo a nenápadne ako to len šlo. Našťastie si ju nikto nevšimol. Všetky oči sa upierali na práve prebiehajúci súboj. Keď sa už budova začala vzďaľovať a zmenšovať. Spojila dlene spolu v pečati a tichučko zašepkala.
„Henge!“ Jej telo zahalil kúdol dymu ktorý sa krútil okolo nej ako had. Z toho dymového zajatia vybehol obrovský vlk bielo striebornej farby. Bol nádherný. Jeho telo bolo veľké a silné. Hustá srsť sa na slnečnom svetle blyštila ako diamanty. Oči mal smaragdovo zelené ktoré priam prepaľovali človeka.
Vlk bežal ulicami ladne a bez akéhokoľvek zaváhania. Bol to fascinujúci pohľad. S každého kúsku jeho tela vyžarovala radosť z behu a nespútaná sloboda za mu odrážala v očiach. Immary milovala tento pocit. Pocit nespútanosti voľnosti a rýchleho behu keď jej vzduch svišťal popri ušiach. Vždy keď si potrebovala prečistiť hlavu zmenila sa do vlčej podoby a bežala a bežala...
Už viac krát sa pozabudla a prebrala sa až keď bola na míle ďaleko od Konohy.
Kedysi to tak nerobila často ale odkedy sa vrátil do Konohy Sasuke bola skoro vo vlčej podobe každý deň aspoň na pár hodín. Aby zabudla. Sasuke si predsa len nárokoval na svoje mieste v týme. Aj keď Naruto so Sakurou akosi namietali, čo ju osobne potešilo, no nezmenilo to nič. Bolo to jeho miesto. Aj keď podľa nej už naňho nemal nárok odvtedy keď sa ho dobrovoľne vzdal aby odišiel za Orochimarum.
Ibaže Tsunade rozhodla inak ne nadalo sa to nijako zvrátiť. Immary aj vedela prečo. Neverila mu až tak aby ho nechala ako samostatného člena. Potrebovala mať nad ním dozor a Kakashi bol na to ako stvorený. Tak isto aj Naruto... S jeho neustále rastúcou silou mohol včas zabrániť v katastrofe ak by sa Sasuke nakoniec vyfarbil v inom svetle ako doposiaľ hral po návrate do Konohy...
A tak sa skončili jej zlaté časy v týme číslo sedem. Znovu bola jediný člen. Teda ak počítala aj Sashi tak už boli v ich vlastnom týme iba dve členky.
Mäkká zem a tráva ešte trochu zvlhnutá od krátkeho dáždika ktorý sa spustil pred hodinou pod jej labami nevydávala skoro žiadny zvuk. Iba tiché krátky zašušťanie lístia ktoré bolo priam nebadateľné.

Ležala tam dlho. Slnko už dávno zašlo za obzor a tma sa zniesla na krajinu ako záhadný závoj pretkaný trblietavými hviezdami. Hoci už dávno slnko nezohrievalo zem svojimi lúčmi no vzduch i zem boli ešte stále teplé a plné vône slnečných lúčov. Ležala tam na chrbte, biele vlasy ktoré jej už siahali po plecia mala rozprestrete okolo hlavy a ruky zložene na hrudi. Očami sledovala nočnú oblohu no mysľou bola kdesi inde... Neustále s premietala udalosti ktoré sa odohrali v jej živote odkedy sa vrátila naspäť do Konohy.
To všetko bolo akosi zvláštne, nedávalo jej to zmysel a hlavne všetko okolo toho cudzinca. Vôbec ho nepoznala a predsa si uvedomovala ako veľmi ju k nemu to ťahalo. Bola ním v poslednom čase priam posadnutá...
Dokonca aj teraz cítila neznesiteľné nutkanie hoci aj celý svet prevrátiť hore nohami len aby ho našla a zistila kto vlastne je... Ta neistota a zvedavosť ju privádzali do šialenstva. Musela zistiť kto to je. Prstami si prehrabla vlasy aby trochu odpútala jej myšlienky od toho cudzinca. Mala akýsi zvláštny pocit ako keby ju ktosi sledoval. Z mesiaca na oblohe ostal iba tenký pásik a tak neposkytoval veľa svetla preto nevidela či sa ktosi skrýva na okrajoch čistinky kde práve bola. Slabé zašušťanie v listí ju však utvrdilo, že jej pocit nebol iba výplodom jej fantázie. V sekunde držala v ruke dva kunaje ktoré okamžite presvišťali vzduchom smerom k zdroju zvuku...
Z kríkov vyskočil Kakashi s tichým výkrikom prekvapenia a hŕbou nadávok...
„Dočerta chceš ma zabiť?!“ Bola to iba hrany hnev poznala ho na to až pridobre.
„Čo chceš?!“ Zavrčala trochu nevľúdne.
„Prišiel som po teba Všimol som si že si sa vyparila tak som ťa šiel hľadať. Čo preboha robíš tak ďaleko od Konohy? Mala by si sa zdržiavať iba blízkosti Konohy. V momentálnej situácii to nie je veľmi bezpečné, čo ak by...“ V tom stíchol. Kakashi si totiž uvedomil, že prezradil svojej sestre až priveľa. Tsunade ho asi zabije. Zatiaľ to mali udržiavať v tajnosti, kým sa to aspoň trochu nepotvrdí.
Immary však nebola hlúba. Zbadala rýchlu zmenu v bratovej nálade a zbystrila pozornosť.
„Prečo?“
„To sa ťa zatiaľ netýka.“ Odvrkol nazlostene. Immary ho nevidela často takto namosúreného preto vedela, že ide o niečo vážne. Preto ho radšej nedráždila, hoci bola zvedavá vedela aj to, že ak bude jej brat chcieť povie je to.
„Tak fajn o chvíľu pôjdem daj mi ešte 5 minút.“ Kakashi sa otočil na odchod no stál na mieste.
„Nechcem aby si sa trápila. Viem že je to pre teba teraz dosť ťažké keďže si znova prišla o tým aj keď teraz iným spôsobom, no ak to pomôže Narutovi a Sakure chýbaš... Tým že teraz nie si s nim v týme neznamená, že už nie si ich priateľka...“ Immary si vzdychla.
„Áno ja viem...“
„Nezdržuj sa tu pridlho sama dobre?!“
„Neboj ešte chvilinku a pôjdem...“ Kakashi už iba spokojne prikývol a v sekunde ho už nebolo. Iba lístie pri tej rýchlosti nespokojne zašušťalo. Immary sa znova zvalila do trávy. Bola ta už iba chvíľku tak ako sľúbila. Na odchode sa ešte zastavila pri strome kde sa kunaje zabodli do drevenej kôry stromu. Avšak čakalo ju tam prekvapenie... v strome okrem jej kunaiov boli ešte zapichnuté tri shurikeny. Končekmi prstov prešla po ostrej hrane shurikenu. Prudko však odtiahla ruku keď zacítila ako sa jej ostrie zarezalo do prstu. Boli neuveriteľne ostré. Strčila si prst do úst snažiac sa zastaviť krvácanie. Krv jej chutila akosi zvláštne slaná a zároveň i sladká.
„Pozor! Sú ostré.“ Ozvalo sa tesne za jej chrbtom. Priam jej to ktosi šepkal do ucha. Celá zmeravela. Telom jej prebehla akási zvláštna vlna. Nebol to strach ale akési zvláštne napätie s očakávaním. Popri jej tvári sa natiahla mužská ruka a rýchlim pohybom pobrala všetky shurikeny. Ledva si to stihla uvedomiť už zase zmizla za jej chrbtom. Ešte ani raz sa nepohla dokonca ani nič nepovedala. Po chvíli zistila že až zadržala dych zhlboka sa nadýchla a mužský hlas sa chrapľavo zasmial. Ten smiech bol... Nevedela to opísať. Vedela iba to že si ju celú podmaňoval. Otočila sa aby videla či je to naozaj on. Jeho tmavé oči ju prepaľovali až na kosť. Zdvihla ruku a prešla mu ňou po tvári.
Bol taký nádherný.
Túžila sa ho dotýkať, bozkávať. Už to viac nedokázala zadržať.
Skôr než si uvedomil čo robí postavila sa na špičky a ich pery splynuli v jedno.
V tom sa jej podlomili nohy a ona sa rútila k zemi. Muž zahalený v čiernom plášti ju stihol zachytiť skôr ako by tvrdo dopadla na zem no to si už dievča neuvedomovalo pretože bolo v bezvedomí. Položil ju opatrne na zem. Očami blúdil po jej pokojnej spiacej tvári. Bola tak prekrásna. Nikdy v živote neveril že sa niekedy zamiluje. Jeho skazená duša a minulosť mu v tom bránila aby mohol milovať.... Jemu toto potešenie bolo navždy uprené už veľmi dávno.
No ona... ona bola iná, podmanila si ho skôr ako si to uvedomil a bolo márne s tým bojovať. Teraz však robil niečo za čo ho znenávidí. Uvedomoval si to až pridobre avšak rozkazy boli rozkazy. Proti nim sa nemohol brániť.

„Myslíš, že to urobí? Že ju privedie?“ Ozvalo sa z tmavého kútu izby. V tmavej izbe pri okne sa črtala druha postava tak tiež zahalená v plášti. Postava mlčala. No tej druhej, ktorá stála ukrytá v tme izby na opačnej strane izby, bolo badať neistotu.
„Čo ak ho odhalia? Ak to teraz pokazí už nebudeme mať viac možností. Zistia, že ideme po jeho sestre a Kakashi najme aj samotného diabla len aby ju ochránil.“
„Toho som si vedomí.“ Ozvala sa konečne druha postava hlas mala o čosi chrapľavejší a zamyslený. Bolo vidno, že tuho premýšľa o ďalších postupoch...
„Ale za ten risk to stojí. Takto ho konečne môžeme dostať na kolená a Konohu tiež. On nedovolí aby sme jej ublížili. Príde si po ňu a pristane na čokoľvek len aby ju zachránil. Prilezie sem, to viem naisto... prilezie a sám...“ Jeho pery sa skrivili do škodoradostného úsmevu ktorý neveštil nič dobré...
„Nemal si púšťať jeho. Pochybujem, že to zvládne. Mal si radšej poslať mňa. Nemali by šancu ma uvidieť. Nikto by si nevšimol, že zmizla.“
„Tak už prestaň. Itachi to zvládne...“

Poznámka autora: Takže po véééľmi dlhej pauze som konečne znova nabehla na Immary. Asi už podaktorý nedočkavo čakali na pokračko teda dúfam. Konečne som sa rozhýbala a naskočila na ten správny vlak... Dlhšiu dobu mi furt unikal... Keďže už mam konečne voľno a kopu času tak už by som chcela dokončiť tuto telenovelu a začať ďalšiu ktoré je úzko prepletená s touto. Zachráň sa kto môžeš... Inak konečne po dlhej dobe som odhalila hlavného hrdinu číslo dva. Tak dúfam že sa vám páči výber. ešte pred rokom som bola ťažko zamilovaná do Itachiho (ale nevravím, že ešte niesom......) tak som neodolala a musela ho dať ako partiu k Immary...