Renji Hagane – Cesta ninju 1.: Spomienky

Nad Skalnou zapadalo slnko a ja som vysedával na verande domu svojho klanu. Stále som rozmýšľal nad smrťou otca – vodcu klanu. Kedysi nás volali králíčí klan, ale dnes sme len dvaja. Ja a moja sestra. Áno. Naki-chan veľmi ťažko znášala smrť otca. Kto ju teraz bude vychovávať? Ja som ju naučil všetko čo ako mladý jounin viem. Ach, keby som tu s ňou mohol byť dlhšie, ale prišla správa z Listovej, že sa tam mám zajtra dostaviť. Pred úsvitom vyrazím. Vraj tam zahliadli strateného ninju zváného Ishiomo. Zvláštne, že sa pohybuje práve tam. Ninjovia z našej dediny po ňom idú už skoro pol roka ale ja sa tejto možnosti chopím prvýkrát. Snažím sa zaspať, ale nejde to. Rozmýšľam nad rokmi, ktoré som tu strávil. Sema-sensei, vždy ma povzbudil a naučil ma základné techniky a odhalil Raiton vo mne. Mnohí hovorili: „Má kekkei-genkai, má Kouton (živel ocele) asi bude dobrý.“, ale nebolo to zďaleka také jednoduché, ako si mysleli. Postavil som sa. Rozhodol som sa ešte rozlúčiť s Tsuchikagem. Otec a on boli dobrí priatelia. Veď mali toho istého senseia, a preto mi pripadlo aspoň zo slušnosti sa rozlúčiť.

Strážni ninjovia ma okamžite spoznali. Jeden z nich bol Youshiro, môj starý týmový partner. Dotiahol to až na osobnú stráž Tsuchikageho. Moje sivé vlasy a hnedé oči. Cez deň boli až červené. Bolo to dosť neobvyklé na tunajšie pomery. Rozhodol som sa Youshira osloviť, ale predbehol ma, keď ma zbadal ísť tým smerom.
„Zdravím Renji. Tak ty zajtra odchádzaš do Listovej, však? Dúfam, že toho darebáka s kamennou maskou nájdeš.“
„Dúfam, že máš pravdu Youshirou. Ale vyrazím za úsvitu. Chcel som ešte vidieť Skalnú. Mám tak trochu strach.“
„Strach? Mnoo...to je obvyklé. Je to ninja triedy S.“
„Nemám tak ani strach o seba, ale skôr o Naki.“
„Naki-chan je síce ešte len genínka, ale ovláda kekkei-gankai skoro rovnako dobre ako ty.“
„Mám strach, že ak náhodou zomriem, ona ostane ako posledná z klanu. Radšej som jej ani nehovoril, že idem preč. Asi by to nezniesla. Keby som sa náhodou nevrátil...“
„Sema-sensei sa o ňu postará. Ale nad tým je ešte skoro rozmýšľať. A mimochodom, keď už o ňom hovorím, zháňal ťa.“
„Kedy?“
„Tak asi pred polhodinou...ale podľa mňa to zabalil a teraz bude pravdepodobne u seba.“
„Ahaa...pôjdem ešte za ním a rozlúčim sa.“
„Tak veľa šťastia.“

Potom som ho opustil a mávnutím ruky som sa s ním rozlúčil. Rozmyslel som si môj zámer ísť za Tsuchikagem a tak som šiel radšej za Sema-sensieom. Okrem kekkei-genkai ma naučil všetko čo viem. Ako prežiť, ako bojovať, ako sa vyrovnať so stratou. Je tma a skaly nad dedinou už nevidno. Liezol som na ne aspoň tisíckrát. Prišiel som k neveľkému domu blízko stredu dediny. Chcel som zaklopať, ale Sema-sensei mi otvoril okamžite. Asi ma videl z okna.
„Ohayo Sema-sensei.“
„Vitaj, tak poď dnu. Dáš si čaj?“
Touto otázkou ma vítal vždy keď som sa u neho objavil. Mnohí hovorili, že som bol jeho najobľúbenejší žiak, ale podľa mňa mal rád nás všetkých. Aj Youshira, aj Kusen-chan. Jeho čaj bol povestný. Nikto nevedel, odkiaľ berie bylinky. Nikomu to ani nepovedal. Učil ma zodpovednosti a vytrvalosti. Mám ho rád. Mám ho radšej ako vlastného otca. Podsunul mi teda šalku čaju. Bol dobrý ako obvykle.
„Dávaj si pozor. Vieš, že si jeden z posledných z klanu.“
„Áno, Sema-sensei.“
„Vieš, niečo som ti nepovedal.“
„Čo také?“, zbystril som pozornosť.
„Nech som mal akúkoľvek misiu, nikoho som nikdy nezabil. Teda aspoň nie zámerne.“
„Prečo?“
„Nedokázal som to. Neurobil som posledný krok k víťazstvu.“
„Ako?“
„Držal som sa slov svojho majstra a teraz je vhodná chvíľa, aby som ich pripomenul sebe a aj tebe.“
Mlčky som na neho hľadel. Nahodil ten obvyklý poučný pohľad.
„Nevíťaz len mozgom, ale aj srdcom.“
„Rozmumiem...“
„Či už niekoho zabiješ alebo nie, to je na tebe ale tieto slová maj na pamäti. Ber si to ako odkaz odo mňa.“

Strávil som u neho pár hodín. Pozrel som sa von a zistil som, že ten čas ušiel rýchlo. Začalo svitať. Je čas vyraziť. Rozlúčil som sa so senseiom a odišiel som. Opúšťal som bránu dediny s vedomím, že sa možno už nikdy nevrátim. Zbohom rodná Iwagakure...