The legend (2) - Niekde... (Somewhere)

„Kde som to?“ slabý šepot sa ozýval spod návalu Sakuriných sĺz. Prečo to len muselo takto dopadnúť, opakovala si dookola a nesmierne ju bolelo jej rozhodnutie priviesť k životu iba jedného z nich. Pričom druhého musela nechať umrieť, aj keď mala tú silu priviesť ho späť. Bála sa. Bála sa, že keby tak urobila nemala by dostatok síl, aby ich udržala oboch pri živote, musela si zvoliť...
„Sa...ku... ra...“ spod rany mu ešte stále tiekli potoky vzácnej tekutiny, márne sa ich snažila zastaviť holými rukami, bez výsledku, zranenie bolo príliš vážne. Ruky mala celé zakrvavené, avšak bol nažive, po jej dlhom snažení a vrúcnych modlitbách. Po tom všetkom, čo sa stalo a čo musel zakúsiť, ho nakoniec nestratila.
„Ničoho sa neboj, už je dobre, si nažive.“ Uistila ho a jemne mu pohladila spotené čelo. Na tvári sa jej na okamih objavili malé obavy, no rýchlo ich odohnala a pokúsila sa usmiať na zraneného, celkom zmäteného ninju.
„Zdal sa mi hrozný sen...“ povedal potichu o pár sekúnd a zovrel krvavý piesok medzi prstami, pričom ho sotva počula. Piesok bol taký mokrý, páchol nasiaknutou krvou, jeho krvou a ešte niekoho... zhrozil sa. Nevenovala jeho mrmlaniu väčšiu pozornosť, avšak až do chvíle, kým nespomenul jeho meno.
„Zdalo sa mi, že bojujem so Sasukem a...“v očiach sa mu zjavila čistá hrôza, do očí sa náhle tlačili trpké slzy, „že som ho zabil...“ Rýchlo si rukou zakryla ústa, aby nevykríkla. Ako si to môže pamätať??? Ešte aj teraz, na pokraji vlastnej smrti... to vie...
„Naruto... netráp sa...“ snažila sa ho upokojiť, no jeho neistota sa prehlbovala s každým novým nádychom, ktorý jej venoval. Porozhliadol sa vôkol seba s nádejou, že ho uvidí živého a zdravého. V nádeji, že to bol všetko iba zlý sen, nočná mora trápiaca ho aj cez deň. Realita mu však prichystala krutú ranu, prižmúril oči, aby lepšie zaostril.
„Tak, kde potom je?“ snažil sa postaviť na vlastné nohy, no tie ho neposlúchali a odmietali nasledovať rozkazy zmäteného mozgu. Chcela mu v tom zabrániť, ale on ju surovo odstrčil. Takmer spadol, no jeho pevná vôľa mu kázala pokračovať v hľadaní známej tváre:
„Tak kde je, Sakura...“ vyhŕkol zo seba, cítiac ako ho znova ovláda pálčivá slabosť, počínajúc nepredstaviteľnou bolesťou v celom tele. Podlomili sa mu trasúce kolená a klesol do hustého piesku. Rana sa mu nebezpečne otvárala a prúd rubínovej krvi kropil zlatý piesok do červena.
„Prosím, prestaň!“ prosíkala ho, no nepočúval ju. Nechcel. Nemohol!
„Ak urobíš ešte čo i len jeden krok zomrieš!“ slová mizli v púštnom vetri ako stopy stratených pútnikov. „Sasuke...“ vystrel ruku pred seba a naprázdno ňou uchopil prúd víriaceho sa vzduchu. No potom sa len pousmial a zovrel ruku naprázdno.
„Tak predsa len som mal pravdu... nebol to sen.“ Prudko sa chytil za krvavú hruď, zakašľal, pričom mu z úst vystriekol pramienok čerstvej krvi. Prsty zovrel v tvrdú päsť a nehybne kľačal, túžobne sledujúc nekončiaci obzor. Zrazu prehovoril, no nebol to jeho známy hlas, ten veselý hravý tón, hlas aký poznala od začiatku. Bolo to niečo iné, niečo, čoho sa z hĺbky duše desila. Ten smútok a beznádej, ktorá z neho vyvierala ju zraňovala, prenikala až do špiku kostí, do očí sa nahrnuli nové slzy.
„On je niekde tam, v tej šírej diaľke... čaká ma...“ Iba sledovala ako sa pred jej vlastnými očami rúti celý jeho svet. Sakura vedela ako bude reagovať, cítila to úplne rovnako. Práve preto nevedela, čo povedať, ako ho utešiť, ako ho zachrániť z tej bolesti, ktorá rozžierala aj jej vnútro.
„Naruto.“
„Je to moja vina, nezachránil som ho...“ bolestne pozorovala toho istého Naruta, z ktorého sa kedysi dávno vysmievala, ktorého vždy podceňovala, ktorému nikdy nevenovala žiadnu pozornosť. Zmýlila sa v ňom.
„Prepáč mi, Sakura...“ na slnkom vyprahnutý piesok spadla slaná kvapka a za ňou ďalšia a ďalšia.
„Nedokázal som to...“ nezaváhala ani na sekundu, podišla rýchlo k nemu a objala ho tak silno ako to len dokázala.
„Naruto.“ Zavrel svoje ťažké a zármutkom zmáčané oči.
„Ideme domov.“
Schyľovalo sa k súmraku, noc na seba nedá dlho čakať a s ňou aj tvorovia, ktorí iba ticho lačnejú po ľudskej krvi.
„Úbohí chlapec...“ preriekol niečí slizký hlas a zradné oči sa nebezpečne zaleskli v .
„Takto skončiť, kto by si to bol pomyslel, že toto je tvoj osud, Uchiha.“ Slová sa zabodávali pod kožu ako nože.
Čierne vlasy sa mihli vo vetre, no Sasuke bol dávno mŕtvy, nezostal v ňom ani náznak života, ani tón ešte bijúceho srdca. Nič, iba teplá náruč smrti a v nej jeden chlapec.
„Toto však ešte nie je koniec, stále si nesplnil svoju hlavnú úlohu. Hádam si si naozaj nemyslel, že som s tebou už skončil alebo áno?!“ Jazyk oblizol vysušené ústa svojho majiteľa.
„Tvoja pomsta ešte nie je dokonaná a do tej doby...“ nahromadená chakra začala stúpať vo svite nočnej žiari zlatistého piesku.
„Ty budeš žiť.“ Orochimaru sa uškrnul skrz svojich tenkých pier.
„Uchiha... Sasuke...“