The Legend (1) - Začiatok konca (The beggining of the end)

Púštny vietor bozkával suché pery svojím horúcim dychom. Ozvena ešte stále hľadá stratených pútnikov, no bez vytúženej odpovede. Čas akoby iba zamrzol v rozbitých útržkoch presýpajúceho sa piesku. Avšak dve nehybné telá ležiace v zlatistom piesku prezrádzali azda až príliš, koniec sa blíži...
Práve tu sa odohrala tá slávna bitka na život a na smrť... súboj medzi dvoma najlepšími priateľmi, ktorí ani na okamih nezaváhali obetovať svoj život za to, v čo až do poslednej chvíle z celého srdca verili. Jeden naivne dúfajúci v silu strateného priateľstva, druhý túžiaci iba po jedinom, po ničivej pomste. Stretli sa tu, na okraji známeho sveta, len aby naplnili svoje sny a zahojili svoje staré rany. Pretože práve tú najväčšiu bolesť cítili v tom okamžiku, keď stáli jeden vedľa druhého. Ale k čomu bolo toto všetko??? Napriek tomu, čo spolu prežili, napriek všetkým útrapám a smútku, zničili svoje odveké túžby v jedinom zablysknutí vraždiacich zbraní a ľadových pohľadov...
Zahalená postava sa vynorila spod rúška prichádzajúcej bezmesačnej noci, nebolo jej vidieť do tváre, pretože silný piesok bičoval vzduch s takou intenzitou, že každý nádych mohol znamenať istú smrť. Ale prečo je tu? Čo tu vlastne pohľadáva? Odpoveď by určite poznal 5. Hokáge, práve ona, Tsunade ju poslala na toto odľahlé miesto. No panický strach v jej unavených očiach predsa len nahováral viac než jej neobvyklá mlčanlivosť. Postava blúdila už druhý deň, čo by putovala neustále v kruhu a pritom stále nemohla nájsť cieľ svojho poslania, no až teraz na sklonku nového rána jej smaragdové oči našli to, čoho sa tak obávali. Dvaja ninjovia... Dvaja ninjovia ležiaci verne vedľa seba, jeden vedľa druhého v rubínovej rieke krvavo žiariaceho piesku. Krutý úsvit, práve ten odhalil smrť v jej najčistejšej podobe a premenil nádej v srdci na horký žiaľ.
„S... Sasu... Sasuke?“ Kunoichi zhodila svoj plášť ANBU jednotky a so slzami v očiach sa vrhla na Sasukeho krvou zmáčané telo. V hrudi uvidela malú ranku zanechanú od čepele kunaia. Nebolo pochýb, Naruto ešte stále kŕčovite zvieral smrtiacu zbraň v ruke. Dokázala si živo predstaviť, čo sa tu asi udialo, a čo nakoniec viedlo dvoch kedysi najlepších priateľov k tomuto hroznému činu. No už len tá myšlienka jej spôsobovala nesmierne utrpenie a bolesť, ktorá sa nedala opísať ani všetkými známymi slovami sveta.
„Prečo si to dovolil... “ vyriekla plná zloby, hnevu, no rovnako zármutkom zmiešaným s čoraz väčšmi vzrastajúcou panikou.
„Naruto!!!“ vykríkla bezhlavo do blížiacej sa piesočnej búrky.
„Ako ste len mohli...“ vyjachtala zo seba Sakura a bezvládne klesla k zemi.
„Urobiť niečo také...“ dokončila z posledných síl a objala Sasukeho, akoby to malo byť naposledy. Necítila však žiadny pohyb, žiadny nádych, ba dokonca ani najmenší náznak unikajúceho života. Toto bol výsledok ich trojročnej púte? Ich konečnému zámeru zachrániť Sasukeho z temnoty... Neuspeli, rovnako ako predtým zlyhali... Namiesto vyslobodenia mu priniesli iba smrť. Prečo? Prečo to muselo zájsť takto ďaleko... Zlomene pozrela na svoju jedinú lásku.
Mala dostatok chakry, aby urobila to, prečo sem prišla. Dostatok chakry, aby jedného z nich zachránila. Iba jedného... Tsunade jej kládla na srdce, aby ho zachránila z pazúrov smrti, aby priviedla Naruta späť, či už živého alebo mŕtveho. Ale aj tak... so Sasukem v náruči, zapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Uchiha Sasuke. Napriek všetkému, čo urobil... napriek všetkému, čo kedy spáchal ho stále miluje... tak beznádejne, tak bezhlavo, tak zúfalo, aj teraz... Opustil rodnú dedinu, zanevrel na vlastných priateľov, postavil sa proti zákonom samotných budovateľov Konohy, Hokágov... Je to zradca, opakovala si dookola a snažila sa nahovoriť si, že už k nemu nič necíti. Pokúsil sa ma zabiť, kričalo jej boľavé vnútro, no srdce odmietalo poslúchať to, čo prikazovala hlava. Ťažšie rozhodnutie či zložitejšia voľba nič horšie nemohlo existovať, uvedomovala si to, pričom sa zachvela. Ale čas sa krátil s každým zrnkom odfúknutého piesku, každá sekunda mohla byť osudnou, rozhodujúcou pre život toho druhého.
„Odpusť mi. “ Zašepkala ticho a pozrela placho na Naruta, akoby sa snažila ospravedlniť svoj nasledujúci čin.
„Ale musím zachrániť, toho, koho skutočne milujem... “ potom pozrela na Sasukeho a slzy sa jej opäť vtlačili do ustráchaných očí. Možno toho bude jedného dňa ľutovať, ale teraz si bola istejšia než kedykoľvek. Priložila ruky na jeho hruď, pomaly vysielala záblesky zelenej chakry, do mŕtveho tela. Dostala túto silu ako dar od Tsunade, a aj keď vedela, že veľa riskuje, neprestávala. Vietor ju silno pálil v očiach, piesok bičoval ruky, telo i tvár, no nevzdávala svoje snaženie. Keby teraz zaváhala všetko jej úsilie by vyšlo nazmar. Ďalší neúspech by už nezvládla, nemôže ho znova stratiť, už nie...
Pomaly otvoril znavené oči a vystavil ich prívalom ranného slnka. Nevidel veľa, zrak mal stále rozmazaný a ťažko dýchal. Stále nemohol popadnúť dych, a všetky svaly ho nesmierne pálili. Anjel, pomyslel si, keď ju uvidel v záplave slnečných lúčov s jemným úsmevom.
„Vrátil si sa.“ povedala láskavo a pohladila ho po líci.
„Sa... ku... ra?“ vyriekol slabo, pričom pokrivil obočie v návale neutíchajúcej bolesti.
„Teraz spi, si ešte slabý a ja ťa už nechcem stratiť...“ povedala potichu a on sa bez zbytočných námietok ponoril späť do svojho hlbokého spánku bez konca.