Hodiny tikajú

Listy zo stromov opadávali pod náporom vetra. Jeden po druhom... Postupne, ale vždy nakoniec opadli všetky. Neostal ani jeden ktorý by bol schopný vzdorovať sile prírody...
Jeseň práve prichádzala a farbila krajinu do hrejivých odtieňov. Vietor bol však studený. Pomaly prechádzal z letného vánku na zimný... Juhovýchodné prúdy sa miesili zo západnými, a vytvárali vo vzduchu výry... Listy vo vetre tancovali, šepkajúc si tajomstvá ktorým rozumeli iba oni. Vytváralo to podivný šum. Krútili sa, narážali do seba, nechali sa unášať preč... Ďaleko. Kam ich len vietor zavanie...

Toto zvláštne divadlo pozoroval postarší muž, sediaci na lavičke. Akiste mal už odžité veľa, vrásky okolo očí bolo zreteľne vidieť. Vlastne, nie len na tvári... Celé telo mal ochabnuté. Jeho tela hyzdilo množstvo jaziev.
Akiste ich utŕžil v bitkách, iste to bol silný muž. Možno dokonca ninja. To si asi mysleli ľudia, ktorá prechádzali okolo...
On vedel svoje. Nad tak takýmito myšlienkami sa v duchu pousmieval... Ale vlastne mali pravdu. Kľúčové je tu však to „bol.“

Slnko začínalo zapadať, schladilo sa. Mierne vzdychol a rukami si pošúchal paže. Urobil to však bezmyšlienkovite, akoby to ani nepostrehol. Momentálne nemal čas premýšľať nad takými vecami. Áno, čas... Možno ho mal, v mladosti. Teraz to bol priveľký luxus, ktorý si dovoliť nemohol. Pretože hodiny stále idú, stále tikajú... Tik, tak, tik...

Mladosť. Zvláštne slovo... Rád naňho spomínal, ale zároveň to nenávidel. Spôsobovalo mu to pocity, ktoré nevedel či chce cítiť. Potešenie pre to, čo zažil. Bolesť pre to, že vedel o čo prišiel. Čo sa nevráti... Stálo to všetko za to? Ako by žil svoj život, keby mu Boh dal druhú šancu? Stal by sa tým, čím bol? Možno áno, možno nie.
Asi by si postavil malý vidiecky domček na dedine, kde by mal všetko čo chcel... Terasu, na ktorej mohol s milujúcou manželkou pozorovať západ slnka. Teplom sálajúci krb v obývačke, kde by sedával s deťmi. A vonku, vonku by mal drevený stôl so stoličkami, ktorý sám postavil. Mávali by tam opekačky, obedovali spolu ako rodina. Áno, rodina... Niečo čo nikdy nezažil, musel to pre svoju prácu obetovať. Tak to už v živote ninji chodí. Na také veci nebol čas... Samozrejme, v mladosti nijaké romániky mal, veď býval veľký záletník. Ale všetko iba zábavky na jednu noc... Bavilo ho to, vtedy. Ale postupom času chcel niečo viac... Lásku, ktorá by ho naplnila. Ktorá by dala jeho životu akási nový smer... Ale keď nič nenachádzal, sústredil sa na prácu. A ani si neuvedomil, že hodiny stále neúprosne tikajú...

Iný by povedal, že nemal čoho ľutovať. Bol dobrým ninjom, dokonca veľmi dobrým. Jedným z najlepších akých Konoha kedy mala. A on toho pre ňu urobil veľmi veľa. Viedol a vyhral množstvo bitiek, stal sa senseiom. Bol uznávaný... a to jeho hlavná rola mala ešte len prísť.
Vtedy keď Nagato zaútočil na listovú... Bol prvý po ruke, postavil sa nepriateľovi hneď do cesty, nevediac do čoho ide. A rýchlo prišiel na to, že to nebude také ľahké ako dosiaľ. V istej chvíli si vlastne myslel, že toto bude jeho posledný súboj. Bez chakry, energie a sily potrebnej k víťazstvu veľa šancí nemal. Ako sa neskôr dozvedel, nemyslel si to len on. V duchu ho oplakali už všetci, aj keď nemali čas zisťovať, čo ak náhodou... Ale jemu sa podarilo akoby zázrakom prežiť. Prišiel síce o ľavé oko a bez svojho vytúženého sharinganu toho už veľa nedokázal, ale aj tak boli všetci nadšení. Oslavovali ho, kupovali mu darčeky, gratulovali k víťazstvu... A jemu sa to páčilo. Tých pár mesiacov bolo potešujúce byť centrom pozornosti. Kto by už odolal? A on si vychutnával slávu, zatiaľ čo hodiny tikali...

Avšak ako si neskôr uvedomil, záujem ľudí vyprchával. Po pol roku sa ešte našli takí, ktorí by si na jeho tedajšie víťazstvo spomenuli, ale aj to len raz za čas. A po pár mesiacoch už nikto. Zdalo sa mu akoby ostal sám... Väčšina kolegov vtedy zahynula v boji. Snažil sa na to nemyslieť. Stále usilovne a s veľkým nasadením plnil svoju prácu. Vyhrával. Nie často, ale predsa. Aj keď vnútri ho hlodal zvláštny pocit... Možno hnev, možno strach, možno obavy...
Keď sa vracal z misií už sa necítil taký fit ako kedysi. Zrazu prišli bolesti, častá únava a strata sily... Začal sa báť. Že ak nebude vyhrávať, ľudia pomaly zabudnú... Zabudnú na všetky jeho činy a obete voči Konohe. Čo všetko pre ňu spravil... To nechcel. A bolo zaujímavé, že vtedy si to po prvý krát uvedomil. Uvedomil si, že aj jeho hodiny tikajú...

O necelé dva roky prišlo niečo nečakané. Aspoň preňho. Keď prišiel do práce, vykročil k nemu akýsi neznáme človek. Predstavil sa ako „nový veliteľ.“ Ľútostivým hlasom mu oznámil, že už k nim nepatrí. Stráca svoje funkciu, svoju hodnosť. Dôvod? Musia dať predsa prednosť mladším. Nechápal... On predsa nie je starý... Odišiel. Bez zbytočných rečí, zmätkov a hystérie. Mal predsa svoju hrdosť... Hrdosť ninji.

Vtedy keď prišiel domov urobil niečo nezvyčajné. Prvý krát po niekoľkých rokoch si predstúpil pred zrkadlo. A to čo videl... Nechcelo sa mu veriť. Nepoznal toho človeka, čo pred ním stál. Tie vrásky, ochabnuté svalstvo... Roky bojov si vybrali svoju daň. Zachvel sa pri tej predstave...
Tik, tak, tik, tak... Všimol si budík, ktorý stál na jeho nočnom stolíku. Nemilosrdná ručička sa stále posúvala... Vedel, že už je neskoro.

Staroba. Vec ktorej sa nevyhneme, nech robíme čokoľvek. Je ako smrtiaci a neodbytný balvan valiaci sa na nás celý život. Možno sa niekedy schová, dokonca spomalí, ale možme si byť že tam je. Akoby sa skrývala... Číha. A potom udrie, nečakane, ani nevieme ako. Len spomíname kam sa podeli naše najlepšie roky...
Čas sa zastaviť nedá. Ručička na našich hodinách stále ide, nedá sa zastaviť. Možno, keď sa poriadne započúvate, ju aj budete počuť.
Tik... Tak... Tik... Tak....

Neodbytný vietor rozčechral zbytky vlasov mužovi, čo sedel na lavičke. Slnko zapadlo. Už sa nemal na čo pozerať. Pomaly, zhrbene vstal a odkrivkal domov. Do prázdneho a tichého domu. Aby sa mohol zajtra zobudiť a opäť prísť snívať na toto miesto.
Čakať, až hodiny dotikajú...