Čas zmeniť budúcnosť 05 – Čo teraz?

Piata kapitola: Čo teraz?

Otvoril oči. Stál nohami na pevnej zemi a okolo seba videl len les. Nemohol uveriť, že je to pravda. že to nie je len taký obyčajný sen alebo želanie.
V ušiach mu dookola zneli slová.
„Nemeň nič čo nemusíš. Každý tvoj čin bude mať dôsledky v budúcnosti.“
Bol to hlas Prvého. Tým si bol istým. Aspoň niečím.
A mal pravdu. Prišiel preto, aby zabil Madaru.
Nesmie nikoho iného zabiť a ani zachrániť. Vedel, že to nebude ľahké.
A ešte k tomu to vydržať celý rok. Ani len netušil čo bude robiť.
O rok skôr sa vrátil len preto, aby mohol svoje schopnosti zlepšiť na takú úroveň, aby sa mohol vyrovnať Madarovi. Deň jeho narodenia ho pri útoku Kyuubi musí poraziť.
Vie, že tam bude. Musí tam byť niekde skrytý a ovládať Kyuubiho.
V tej zatuchnutej cele by nemohol nič urobiť. Tu má aspoň voľnosť.
Porozhliadol sa po okolí. Teraz, keď už tu bol, si vôbec nebol taký istý.
Ale musel niečo robiť. Bola to jediná a posledná šanca ako zachrániť Listovú.
„Kadiaľ ísť?“ premýšľal.
Nič iné ako stromy nevidel. A ani toto miesto mu nič nehovorilo.
Rozhodol sa, že sa vydá na východ a možno na niekoho natrafí.
Vyskočil na strom a razil si cestu po konároch.
Pri behu zistil, že ma rovnako roztrhané a špinavé oblečenie ako v tom väzení. Vlastne mal aj rovnaké topánky, ten istý prívesok a na čele čelenku.
Snažil sa spomenúť si na bojový stav v tejto dobe. Niečo mu vravelo, že nie je bezpečné len tak tu chodiť s čelenkou.
Zrazu začul, že sa k nemu niečo blíži. Rýchlo sa schoval za strom.
Okolo neho prebehli traja ninjovia so znakom Konohy na čelenkách.
Z toho, že sa tak ponáhľajú usúdil, že asi idú na nejakú misiu. To znamená, že smerom od ktorého sa vzdiaľujú je jeho rodná dedina. Dúfal, že sa nemýli.
Aj tak nemal kam ísť.
Šiel asi hodinu a všetko mu začínalo pripadať oveľa známejšie.
Stál na ceste, po ktorej sa už toľkokrát vracal z misií.
Nemohol sa celý rok schovávať. Skôr či neskôr by ho niekto objavil.
Tak šiel rovno cez bránu, pri ktorej na jeho prekvapenie nikto nestál, priamo dnu.
Nemohol uveriť vlastným očiam.
Konoha vyzerala takmer rovnako. Boli tu nejaké budovy, ktoré v jeho dobe už neexistovali a tiež tu nejaké chýbali, ale inak sa toho odvtedy veľa nezmenilo.
To znamenalo, že útok Kyuubiho nemal taký dopad na Konohu ako Orochimarova akcia vyhladenia. Tiež si všimol, že v skale sú vytesané len tri podobizne Hokagov.
„Hokage .... no jasné!“ zaradoval sa.
Vedel, že mu nič nemôže povedať, ale aspoň dostane nejaké to povolenie o pobyte a uvidí niekoho známeho.
„Hm... a čo čelenka...“
Pravda. Nemohol sa tu prechádzať takto.
Čelenku si vložil do vrecka, ale s oblečením urobiť veľa nemohol.
Mohol si ho akurát zmeniť pomocou Henge no jutsu na nové. Aspoň bolo čisté a nie celé od krvi.
Teraz sa ako obyčajný človek vybral po zaľudnených uliciach do stredu Listovej k budove Hokage. Ľudia sa na neho trochu divne pozerali. Dúfal, že preto, že ho nepoznajú. Henge mu už dlho nerobili žiadne problémy. Určite nikto nevidel ako vyzerá.
Konečne prišiel pre vchod.
Bola presne taká istá. Stáli tam dvaja jemu neznámy ninjovia.
Obaja na neho vyvalene pozerali. Naruto im trochu nesmelo zamával pred očami. Hneď sa prebrali.
„Čo si prajete?“ spýtal sa ho jeden slušne.
Nebol zvyknutý na to, že by mu niekto vykal.
„Ehm ... rád by som rozprával s Hokage.“ povedal neisto.
Ninjovia na seba pozreli a vzájomne si prikývli.
„Za mnou prosím.“ povedal jeden z nich a vkročil dnu.
Naruto prešiel popri druhom strážcovi a nasledoval ho. Ten začudovaný pohľad, ktorý mu ninja daroval si radšej nevšímal.
Mierili inde ako zvyčajne chodieval on. Šli do úplne inej časti budovy.
Nakoniec muž zastal a zaklopal na veľké drevené dvere. Vošiel dnu a jeho nechal stáť vonku. Po chvíli shinobi vyšiel von a naznačil mu, že môže vojsť dnu, pričom na neho trochu vyjavene pozeral.
„Obyčajne nepúšťame cudzích ľudí, ale ....“ stále tak čudne pozeral.
Naruto to nechápal.
Prečo na neho všetci takto pozerajú? To je na ňom niečo až také zvláštne? Nemohli vidieť jeho zakrvavené šaty. Tak čo potom?
Ninja pomaly odišiel, stále pokukujúc po Narutovi.
Zhlboka sa nadýchol a s menšími obavami vošiel dnu.
Nebol jediný komu sa v ten moment v tvarí zrkadlilo prekvapenie.
Vedel, že ho nikto nepozná, lebo ešte neexistoval.
Ale na jeden detail zabudol. A nebol to len fakt ako vyzerá teraz.
Díval sa do nebesky modrých oči rovnakých ako mal on. Na človeka z rovnako naježenými neupravenými blonďavými vlasmi ako mal on. Pozeral na človeka, ktorý urobil presne to, o čo sa teraz pokúšal on.
Nikdy by si ale nepomyslel, že sa raz bude dívať do tváre svojho otca alias Štvrtého Hokage.