"Kniha Džungle" u Akatsuki: Lekcia č.4- Nový obyvateľ, nemusí byť dobrý obyvateľ.

Zvyšok popoludnia prebehol celkom v kľude. Síce bolo pár úrazov, pokúsaní, roztrhaných vecí, dusení (že Kakuzu xD)... ale nič extra vážne sa nestalo. Keď si okolo siedmej chceli ísť Akatsuki dať večeru, zistili že chladnička aj všetko ostatné je prázdne.
„Ako to, že nie je nič na jedlo?“ obzeral sa Sasori okolo seba.
„No... To Konan! Ona predsa varieva! Prečo nám sakra nič neurobila?!“ zvolal Kakuzu.
„Ale viete... ona mala dnes veľa roboty... a... “ snažil sa ju brániť Pein. Dostal za to ale poriadny štuchanec od Deidary. „Prosím ťa! Všetci dobre vieme kvôli čomu to je! Kvôli našim novým štvornohým kamarátom!“
„Áno! Je to tak!“ pripojili sa ostatný.
„Samozrejme!“
„Presne! Presne!“ Skandovali Sasori s Kisamem.
„Musíme ju vyhostiť preč! Nebudeme žiť bez zvierat! Bez Konan áno!“ začal ktosi.
„Ale kto nám bude variť?“
„Niekto sa hád...“
„TAK A DOSŤ!!! VŠETCI DO OBÝVAČKY! HNEĎ!“ zrúkol Pein na celé kolo. Akatsukáci sa všetci postupne došuchtali do izby. Vedeli, že toto prehnali...
„A všetci ma počúvajte!“ zvolal Pein nepriateľským tónom. „Konan patrí medzi nás! Je to moja... ehm... predsa nám varí! Nemôžeme žiť bez nej! Takže už nechcem počuť na ňu ani jedno jediné slovo jasné?!“ pohľadom si premeral každého z nich. Všetci poslušne prikývli a nastalo trápne ticho... ktoré našťastie prerušilo buchnutie dverí a Hidanov veselý piskot. Ten sa práve vracal zo svojej misie... keď zbadal všetkých svojich kolegov nastúpených vedľa seba, zaraz mu zmrzol úsmev na tvári.
„Eh... Čo sa to tu deje?“
„Pein má slávnostný prejav o Konan...“ pošepol mu Kakuzu.
„Ahá...“ odvetil a chvíľu bolo ticho. Potom sa otočil a niečo bral na ruky...
„No každopádne som vám prišiel niečo ukázať...“ začal, ignorujúc Peinov nasrdený pohľad. Vtom sa otočil a na ruke mu trónil veľký, čierny vták. Izbou sa ozvalo nadšené „ááááh.“
„Čo to je?“
„Kde si ho našiel?“
„Ako sa volá?“ Členovia Akatsuki obklopili chudáka Hidana a nedali mu vydýchnuť. Tam sa zamračil a rázne ich upozornil. „Odstúpte odo mňa k*rva! Že ja som vám do **** niečo ukazoval!!“ zhúkol. Všetci ho bez váhanie poslúchli. Po minútke ticha sa Kakuzu konečne opýtal. „Takže? Čo to je?“
„To je jasné! Vták ty baka!“ počastoval ho Sasori.
„Nevrav!“ ironicky mu odpovedal. „To došlo aj mne. Myslel som, aký druh vtáka?“
TO už nevedel ako majster Sasori, takže sa pohľady upriamili na Hidana. Ten zdvihol obočie a poškrabal sa na hlave. „No viete... ja som ho zobral z lesa... akože aby mala Amália kamaráta. Takže odkiaľ mám k*rva vedieť aký je to druh?!“
„No... mne to niečo pripomína.“ Skonštatoval Kisame sucho.
„Hm... dve krídla, zobák, perie...čo by to mohlo byť?“ zaškeril sa naňho Sasori. Kisame sa naňho súcitne pozrel. „Opakujem, myslel som druh vtáka.“ Povedal a pohľadom prešiel so Sasoriho na operenca čo sedel Hidanovi na pleci. „Tá divná vec, ktorú má na hlave je mi nijaká povedomá... Hmm...“ dumal.
„Kisame! Vieš koľko existuje vtákov, čo majú červenú hlavu?“ naštval sa Sasori.
„A aký napríklad?“ zamiešal sa do rozhovoru Deidara.
„Noo... napríklad... teraz ma nič nenapadá!!“
„Prestaňte sa hádať!! Nemáte to jedno?!“ pozrel na nich kútikom oka Hidan.
„Nechce sa mi veriť že to poviem, ale Hidan má pravdu.“ Zatiahol Pein veliteľsky. Všetky pohľady sa presmerovali naňho. „Eh... Hidan, nemyslím si že by tento... vták, mohol byť s Amáliou. Sú taký dosť rozdielny... veď sa pozri! Je hádam o polovicu menší...“
„A na veľkosti záleží?!“ zavrčal na oplátku.
Deidara sa začal pochechtávať, ale keď naňho zazrel Hidan zazrel smrtiacim pohľadom, hneď ho to prešlo. Pein bol trochu v rozpakoch, po chvíli sa však spamätal.
„No ja myslím, že hej...“ neisto prikývol.
„Tým chceš povedať, že malý, nie je dosť dobrý?!“
„V podstate hej,“ pokrčil plecami veliteľ.
Hidan usykol a mrmlajúc sa otočil Peinovi chrbtom. „Tak to Konan potom ľutujem...“
„Čo si povedal?!“ zrúkol Pein celý červený.
„Heh, ale nič. Len, že ten vták teda bude cez noc u mňa...“ zasmial sa Hidan, odchádzajúc do svojej izby. Pein sa ním pozeral, vydychujúc toľké poníženie. Toto mu len tak neprejde...
„Hej, šéfe...“ začal Kakuzu s podozrivým úšklebkom na tvári.
„Ani slovo!“ pohrozil mu Pein a odpochodoval do svojej izby.

Prešlo niekoľko hodín po tomto vystúpení a členovia Akatsuki sa uchyľovali ku spánku.
Konan už bola vo svojej izbe, s Peinovej pracovne sa ozývali posledné tóny pesničky „Zvonek zvoní.“ Kakuzu už si tiež išiel ľahnúť s pocitom, že sa ráno možno nezobudí. Tobi pravdepodobne robil niekde vonku hrobček škrečkovi. Vlastne pokľudný večer...

Hidan bol tiež vo svojej izbe. Práve sa doobetoval Jashinovi, takže momentálne vytieral trochu zakrvavenú podlahu. Toto bolo jedno z nevýhod jeho náboženstva...
„K*urva ja sa na to môžem! A opakovať to každý večer...“ nadával náš Jashinista, zatiaľ čo kľačal na podlahe s handrou v ruke. V nadávaní a leštení pokračoval ešte ďalších desať minút.
Keď si bol svojím výsledkom istý, vstal aby sa mohol pokochať. S inej perspektívy mu ale bolo jasné, že ešte ani zďaleka neskončil... Na podlahe sa stále skveli červené škvrny.
„Do ****! A že Vanish, škvŕn sa zbavíš! K*RVA!“ zafučal nasrdene a práskol handrou o stenu. „Nabudúce už ružovej dôverovať nebudem...“ zahundral. Od stropu sa mu ozvalo súhlasné zaškriekanie. „Aspoň že niekto ma tu chápe...“ zdvihol Hidan zrak na vtáka, ktorý sa producíroval po lustri a nesmelo naňho poškuľoval. Hidan si fučiac utrel chrbátom ruky pot z čela. „Kašlem na to! Keď to nejde, tak to nejde!“ zvolal náhle a mrskol handru von oknom.
Prezliekol sa do svojho nového pyžama s Hello Kitty a zaľahol do postele. O chvíľu sa izbou ozvalo hlasné chrápanie...

Ráno. Predstava ideálneho začiatku dňa... omyl. Všetko bolo presne naopak. Práve keď už niektorý členovia Akatsuki vstali, domom sa ozval príšerný výkrik z ktorého išiel mráz po chrbte. Konan dole v kuchyni padli vajíčka na zem, Deidarovi v kúpelni do umývadla fén.
„Čo to do pekla bolo?!“ vyšiel zo svojej izby rozospatý Kisame.
„Neviem, ale nazdá sa ti, že to znelo nijak povedome?“ objavil sa pri ňom Itachi.
Obidvaja sa po sebe chvíľu pozerali až im naraz trklo. To už sa ale otvorili dvere a na chodbu vletel rozčúlený Sasori. Vlastne nebol len rozčúlený... Vlasy mal úplne strapaté, dalo sa povedať akoby sa mu ježili. A celý sa tak podivne triasol... ako želatína.
„Iíííááh!“ vydal ďalší hrdelný výkrik a rukami si vošiel do vlasov.
Itachi len pozdvihol obočie. „Čo sa zase stalo?“
„Čo... čo sa stalo?! APOKALYPSA!!“ zvolal v krajnej zúfalosti červenovlasý.
„Eh?“ nechápal Kisame.
Sasori len zavrčal a na chvíľu sa stratil vo svojej izbe. Keď po niekoľkých sekundách vyšiel, v rukách držal svoju Karasu bábku. Ale bola akási... čudná.
„Vidíte?!“ zrúkol.
„Ty... ty si do nej zatĺkal klince?“ zasmial sa Itachi a s pobavením sledoval Sasoriho dielo, na ktorom sa teraz skvelo zo desať pekne hlbokých dier.
„A-a...“ nebol schopný Sasori odpovede. Bol celý červený a jeho hlava budila dojem že za chvíľku exploduje... „To ten vták! Debilný, sprostý, hnusný a nenažraný vták!! Videl som ho!“ hromžil.
„Sasori... nezvádzaj to na toho nevinného tvora.“ Poučil ho Itachi.
„Nevinný?! Mal si ho vidieť! Zobudil som sa na akési ťukanie... pozrel som sa a ten netvor si v pokoji ďobal do mojich bábok! A ešte s akou chuťou!“
Vtom Kisamemu svitlo. „Ja už viem odkiaľ toho vtáka poznám! No jasné! Je to predsa ďateľ!“ zvolal natešený, že si spomenul.
Sasori sa teraz naštval ešte viac a chytil Kisameho za golier. „To si mi nevedel povedať skôr?!“
„Sasori...“ povedal s ľadovým kľudom a vymanil sa mu zo zovretia. „ Ja naozaj nemôžem za to, že máš nekvalitné a všivavé bábky.“
„A... čo... čo si to povedal?!“
„Je to predsa jasné. Ďatle sú zákonom chránené, pretože ošetrujú drevo kde sú chrobáky a larvy. Práve kvoli tomu ti do nich ďobal.“
„Ale ja... „ zanariekal Sasori a mal slzy v očiach. „Snažil som sa! Staral sa o ne... a takto dopadli...“
Itachimu a Kisamemu ho prišla ľúto. Vyzeral tak zúbožene...
„Neboj, to bude dobré Sasori... Ty si ich opravíš!“ potľapkal ho Itachi po ramene.
„Eh... Sasori... Čo si s tým vtákom potom urobil?“ spýtal sa s obavami Kisame.
Sasori náhle zdvihol hlavu a náramne ožil. „Samozrejme, že som mu chcel pekne naložiť! Začal som ho naháňať ale... zdrhol na chodbu a odtiaľ uletel von oknom. Jeho jediné šťastie...“ odfrkol si.
Kisame preglgol. Ako to vysvetlia Hidanovi? Vlastne stále nechápal ako sa mohol cez noc ten ďateľ dostať k Sasorimu do izby ale to bolo vedľajšie...
„Ale čo Hidan? Myslíte, že mu to máme povedať?“ ozval sa zrazu Itachi, akoby mu čítal myšlienky.
„Áno! Hneď teraz idem za ním, a pekne to schytá! On toho šrotovača dreva doniesol! Vlastne za všetko môže on!“ zastrájal sa Sasori.
„Nie! Nemôžeš ísť za ním! Roztrhne ťa, že si ho nechal uletieť!“ zadržal ho Kisame.
„Vlastne bude najlepšie, ak mu nebudeme nič hovoriť a ignorovať ho! Jasné?“ pridal sa Itachi. Sasori len čosi zavrčal ale podvolil sa...