Tri týždne na to, aby...

Tak po dlhom dlhom čase, aspoň mne to tak pripadalo, som sa vyhrabala z násypu blbých nálad, občasných miernejších depresií, atd atd...
Niečo som napísala... pár Kimimaro a dievča, menom Mina
Tak dúfam, že to nie je také titanikovské, ako mi to hodnotili iní.
Prajem pekné počítanie

Slnko osvietilo dve popolavo bledé tváre, ktoré sa dívali na jeho nástup na oblohu. Obe osoby boli čímsi prepojené. A to nielen vzhľadom. Zdali sa tak tesne späté svojimi dušami, až by niekomu mohlo pripadať nemožným ich rozdeliť. No práve to sa v onú chvíľu dialo. Museli ísť každý inou cestou.

Dievča pootočilo hlavu a so zvedavým pohľadom skúmalo mladíkovu nevýraznú tvár. Dokonca ani teraz, keď boli sami, si tú masku nevedel odpustiť. Niekedy jej to pekelne liezlo na nervy, no v poslednom čase si zvykla. Musela, nemohla inak. Potom, čo ich Lord Orochimaru prichytil..... nič nie je také, ako bývalo. Nestáva sa totiž často, že niekoho zbaví pečate, a len tak dobrovoľne ho nechá odísť preč. Vlastne, teraz sa to stalo po prvý krát. Unikol jej jeden sklamaný vzdych. Kimimaro si to však aj napriek svojej zadumanosti všimol a jeho pohľad okamžite zmäkol.

"Vieš, že inak to nejde, Mina, nie?"- opýtal sa jej potichu, dobre zakrývajúc svoj vlastný smútok. Dotkol sa jej špičkami prstov líca, no ona len sklopila oči na teraz skoro červenú zem. Mykla plecami a sledovala, ako sa tiene pomaly predlžujú. Nemala odvahu ešte raz sa tam pozrieť. Pozrieť sa do jeho očí a vidieť v nich tú krutú realitu. No on si nedal povedať. Jemne, no pevne jej nadvihol hlavu, no oči nedonútil. Netrpezlivo si vzdychol, akoby bol rodič lamentujúci nad trucovitosťou svojho potomka.

"Mina, pozri sa na mňa. Prosím!" naliehal ďalej, no výsledok bol rovnaký, akoby chcel Naruta odnaučiť jesť rámen. No každá obrana, aj keď vyzerá na pohľad nezničiteľná, má svoje trhliny. Pritiahol si jej hlavu ku svojej, a čelom sa oprel o to jej.
Vždy to na ňu zaberalo rovnako, ako bozk. Mina sa mu strhane pozrela do očí a priala si, aby tento okamih mohol trvať večne.

Zákony schválnosti, možno aj niečo iné, však priviali ku ich miestu Kabuta. Ten, keď videl, ako tam stoja aj napriek zákazu, zmocnila sa ho zlosť. Neznášal, keď niekoho videl porušovať príkazy, ktoré udelil samotný Orochimaru. A títo dvaja ich porušovali každým dňom viac a viac.

"Ehem", odkašľal si výrazne, dobre si uvedomujúc intímnosť tejto situácie. Nevšímajúc si vražedných pohľadov z oboch strán, odtrhol ich od seba, Minu obdaroval štuchnutím medzi rebrá a Kimimara sklamaným kázaním.

Mina vedela, čo to znamená. Už sa neuvidia. Už ho nikdy nebude počuť, ani cítiť jeho omamnú vôňu. Bolo to tak zdrvujúce, o to viac, že to vlastne bola krutá pravda.

Neplytvala slovami, ani slzami, jednoducho sa otočila a rozbehla sa za svojou vlastnou slobodou. Nevšímala si Kimimarove vykríknutie, ani Kabutov chladný smiech.

Pre ňu to boli už len zvuky prírody. Neželané, ale aj tak tam boli.

--------------------------------------------------------------------------

Po troch týždňoch vyčerpávajúceho behu prišla na jeden zásadný fakt. Zablúdila. Chodila v kruhu, v tom prekliatom začarovanom Orochimarovom kruhu. Naštvane sa zviezla popri strome, nadávajúc na to, aký je ten svet krutý, preklínajúc vlastnú existenciu.... Už dávno si pripustila, že jej chýba, pripravovala sa na útok bolesti. No asi netušila, ako veľká bude. Zasiahla ju nepripravenú a vyčerpanú z nedostatku jedla, pripravenú na to najhoršie. Stúlila sa do klbka a nechala sa unášať snom, ktorý jej viac, ako čokoľvek iné pripomínal jeho, jeho vlasy, farbu očí, rysy tváre.

----------------------------------------------------------------------------

"Myslíte si, že vidíte to, čo vidím ja, sensei?" opýtal sa jeden zo skupinky ninjov. Prstom ukazoval na šedé oblečenie a zašpinené vlasy. To jediné bolo vidieť z ich vzdialenosti.

"Myslíte si, že je to Kimimaro?"- opýtal sa druhý. Ich sensei rozhodne zavrtel hlavou, no aj on upieral zrak na kôpku nešťastia, ktorá sa túlila pri strome.

"Kimimaro je teraz v Konohe, má voľno. Možno je to to jeho dievča, o ktorom nám rozprával. Nemyslíte?" ozvala sa kunoichi z konca ich skupinky. Sensei, ktorý bol doteraz ticho, nerozhodne pokýval hlavou.

"V každom prípade očividne potrebuje pomoc," skonštatoval nakoniec, obrátil sa smerom k onej osobe a o chvíľu neskôr ju už niesol naspäť, s očami rozšírenými ako vyplašený zajac. Nikomu nič nepovedal, len ďalej bežal, avšak iným smerom, ako bol cieľ ich misie. Jeho žiaci pokrčili plecami, na takéto výstupy boli možno zvyknutí, a pobrali sa naspäť do ich dediny. Dievča sa len bezmocne nadhadzovalo na jeho chrbte, vysilené natoľko, že nemohlo otvoriť ani oči, ani ústa. No jedno bolo isté, bola nažive.

Kimimaro pomaly div že nerozrazil dvere do nemocničnej izby. Zarazil sa, keď zbadal spiace dievča. No aj tak mu to vyrazilo dych. Už nedúfal, už sa zmieril s tým, že ostane sám, no keď mu povedali, čo sa stalo..... Vrátila sa mu nádej. Ihneď bežal do nemocnice, aby sa presvedčil o pravdivosti ich slov.

"Mina," vydýchol si uľahčene a zviezol sa na stoličku pri jej posteli. Dlho tam však len tak sedieť nedokázal. Nedokázal sa len tak pozerať na tú spiacu nádheru. Nahol sa nad ňu a odhrnul jej vlasy z tváre. Bola presne taká, akú si ju pamätal. Dokonalá. No to, čo chcel vidieť najviac, boli oči.

Nahol sa ešte viac, aby zachytil každý jej pohyb. Nič mu nesmelo uniknúť. Pohladil ju po tvári a pritom si dával pozor, aby ju nezobudil. Po tvári mu prebehol spokojný úsmev. Konečne ju mal pri sebe. S pomalým výdychom sa ku nej priblížil, až cítil, ako dýcha.

Šteklilo ho to na nose, no s tým si problémy nerobil. A potom a odhodlal na to, čo doteraz neurobil. Jemne sa obtrel o jej pery tými svojimi a pozoroval jej reakciu. Nedala na seba dlho čakať. Prekvapene otvorila oči, no keď nevidela nič, len niečo biele a štekľavé, slabo sa pousmiala. Hlboko sa nadýchla známej vône, no potom stuhla. Takto blízko ešte nebol.

Kimimaro nečakal, kým si to rozmyslí sa skutočne ju pobozkal. Mina bola natoľko prekvapená, že sa nezmohla na nič.

Kimimaro sa odtiahol. Skúmavo si ju prezeral, no pohľadom zavadil o jej oči. Mina sa usmiala, a s výdychom povedala: "Niekedy stačia aj tri týždne na to, aby sa niekto od základu zmenil, čo?"

Kimimaro sa uľahčene zasmial a už sa nenechal ničím, ani nikým rušiť.

(A čo, ak Orochimaru špehoval aj tento krát?)