„Budeš skvelý Hokage!“ 28 – Rozlúčka

28. kapitola : Rozlúčka ( The End )

Nešiel domov, ani do Ichiraku.
Premiestnil sa na monumenty Listovej. Konkrétne na hlavu svojho otca.
Sadol si a sledoval Konohu z vtáčej výšky.
„Zajtra mam šestnásť.“ pomyslel si.
„O rok príde mama. Dúfam.“
Chvíľu tam len tak sedel a sledoval Konohu. Bola prekrásna.
Slnko žiarilo ako nikdy a do korún stromov narážal slabučký vietor.
„Vietor....“ zamyslel sa.
„Môj živel. Ten jediný oheň neuhasí. Ten jediný mu umožňuje horieť ďalej.“
Vyslovil svoje myšlienky a vietor jeho slova odniesol niekam do diaľky.
Naruto dúfal, že raz sa dostanú až k Sasukemu. Jeho najlepšiemu priateľovi.
To musí urobiť.
Priviesť ho späť. Možno si všetci myslia, že ho chce priviesť len tak.
Ale dal sľub. A teraz to už nebol len taký hocijaký sľub.
Bol to už dvojitý sľub.
Existovali len tri sľuby, ktoré ešte nesplnil.
Jeden dal Sakure. Druhý dal Kyuubimu a tretí Itachimu.
Ten čo dal Kyuubimu ma ešte čas. Ale o čo sľúbil Itachimu, to už nemá čas.
Teraz ho Sasuke potrebuje viac ako Konoha. Viac ako ktokoľvek iný.
Bol ešte jeden sľub, ktorý nesplnil. Sľub daný sebe.
„Zabijem ťa Uchiha Madara. Pomstím otca aj Itachiho.“
To si sľúbil ešte v ten večer ako sa dozvedel to o Madarovi.
A hodlal to splniť. Pokiaľ Uchiha Madara neumrie, tak nebude mať pokoj.
Už vedel presne čo urobí.
Nájde Sasukeho, presvedčí ho aby sa vrátil a potom spoločne zabijú toho prekliateho Madaru. Bol to dokonalý plán. Vstal, ešte raz sa zadíval na Konohu a za hlasného šumenia vetra zmizol.

Objavil sa priamo pred Tsunadinim stolom.
Tá sa ho tak zľakla, že po ňom hodila kunai, ktorý ležal na kraji stola.
Naruto mu našťastie včas uhol.
„Za čo ma zase chceš zabiť?“ zasmial sa.
„Panebože, si v poriadku?“ hľadela na neho vystrašene Piata.
„Ja nie som pán boh. To som ja Naruto. Nepoznávaš ma?“ uťahoval si.
Tsunade pomaly naberala fialovú farbu.
„Hej, hej som v poriadku.“ dodal rýchlo Naruto.
„Tak čo sa deje?“ spýtala sa ho o trochu kľudnejšie.
„Chcel by som odísť.“
„Čo? Ako to myslíš?“
Myslel si, že bude mať Piata námietky. Ale aj tak už bol pevne rozhodnutý.
„Chcem ísť nájsť Sasukeho a nenechám sa ...“
„Ako dlho?“ prerušila ho.
„Ako dlho budem preč? Do roka a do dňa som späť. Predsa si nenechám ujsť návrat svojej mamy.“ uškrnul sa.
„Pravda, veď on ma zajtra narodeniny.“ napadlo jej.
„Kedy odchádzaš?“
„Do večera som preč.“
„Tak dobre. Nebudem ti brániť, ani ťa odhovárať, lebo viem, že by si šiel tak či tak. Avšak mam tu pre teba darček od Kazekageho k tvojim zajtrajším narodeninám.“ Strčila ruku do šuplíka a vytiahla ...
„Čelenka?“ rozžiaril sa.
Bola to čelenka so znakom Piesočnej a odkazom.
„Všetko najlepšie. U nás si vždy vítaný.“
Naruto sa takmer rozplakal. To bol jeden z najkrajších darčekov aký kedy dostal.
Pozrel vďačne na Hokage. Tá mu už ale podávala ďalšie dve veci.
Ďalekohľad a nejaké zelene vrecúško.
„Ten ďalekohľad je od Jiraji. Je fakt vzácny. Sama sa čudujem ako sa mu ho podarilo zohnať. To je jedno .... hlavne ho prosím ťa nerozbi. Mala som ti ho dať zajtra, lebo Jiraja musel odísť.
A to vrecúško je odo mňa. Môžeš si tam schovať hocičo. Je špeciálne upravene na poklady. Reaguje to na majiteľovu chakru, takže si vloženú vec z neho môže vybrať iba ten, čo ju tam vložil. Tak všetko najlepšie.“ usmiala sa na neho.
Naruto bol šťastný ako blcha. Také super darčeky v živote nedostal.
Vďačne sa na Tsunade usmial. Už sa poberal k odchodu, ale Hokage si na niečo spomenula.
„Ehm, Naruto? Bol Itachi s nami alebo proti?“
Nemusel dlho rozmýšľať nad odpoveďou.
„Bol na sto percent s nami.“ povedal.
Piata smutne prikývla.
„Takže nakoniec Sandaimeho poznámky neklamali.“ pomyslela si.
Posledný krát sa na seba usmiali a Naruto zmizol presne tak ako sa objavil.

Tentoraz nevystrašil nikoho. Objavil sa u seba doma.
Celý byt dôkladne poupratoval, zbalil si všetky potrebne veci na cestu.
K pasu si pripevnil katanu, prehodil si ruksak cez plece, zamkol byt a vydal sa smerom k bráne. Hneď ako ňou prešiel, rozviazal si čelenku a vložil si ju do tašky k tej Sasukeho. Chcel cestovať ako obyčajný človek. Nestal o súboje.
Akatsuki sa určite nevzdajú a keď sa dozvedia, že odišiel a je sám, budú hľadať ninju z Konohy. Neurobil ani krok, keď začul, že niekto volá jeho meno.
Obzrel sa.
Blížili sa k nemu Sakura a Hinata.
Keď dobehli, Naruto ich nechal nabrať dych a potom sa spýtal : „Čo sa deje?“
„Práve sme boli u Tsunade. Ty odchádzaš?“ zhrozila sa Sakura.
„Áno. Idem nájsť Sasukeho.“
Obe kunoichi zosmutneli.
„Ja viem, že ma nevezmeš, ale...“
„Neboj Sakura-chan.“ usmial sa ospravedlňujúco.
„Tak aspoň prijmi blahoželanie k narodeninám.“ ozvala sa Hinata.
„Jasné. To nie je problém.“ usmial sa Naruto.
Hinata mu do ruky vložila niečo, čo vyzeralo presne ako prívesok Prvého, len to nebol modrý kryštál, ale červený.
„To je pre šťastie.“ sčervenala Hinata.
„Odkiaľ ho...“ začal Naruto, ale Sakura mu už tisla do ruky nejakú fľaštičku.
„Ak budeš niekedy veľmi zranený, vypi to. Je to len jedna dávka. Iba na smrteľné zranenia. Nieže to vyničíš na nejaký škrabanec.“ pohrozila mu.
Naruto s veľkou radosťou urobil prvé čo ho napadlo. Obe ich naraz objal.
„Nebojte sa o mňa. Viem sa o seba postarať. Do roka sa vrátim.“ zašeptal a uvoľnil zovretie.
„Stavím sa, že o rok budete obe také silne, že sa o vás nebudem musieť báť. A ani vy o mňa.“ usmial sa.
„Dávaj si pozor.“ ozvala sa potichy omdlievajúca Hinata.
Naruto sa na ňu usmial a povedal : „Pozdravte všetkých. Myslel som, že sa vyparím, ale .... no to je jedno. Majte sa tu pekne.“ rozlúčil sa a vydal sa vstriec zapadajúcemu slnku.

THE END