Všetko raz skončí

Prechádzala sa po tmavom... Kde vlastne bola? Netušila to... Všade bolo len akési šedé svetlo. Nevidela koniec, ani začiatok. Steny, múry... nič. Bola v ničom a všetkom zároveň... Pre ňu trochu depresívny pocit... Nebola prekvapená, keď sa ozval hlas.

Nič nie je večné. Všetko raz zmizne.
„Ale ja nechcem...“ zašepkala trochu vzdorovito.
Je to tak. Nič s tým nenarobíš.
„Život je krutý...“
Áno, je. Veľmi, veľmi krutý. Ale čo možme robiť? Nič. Len sa s tým všetkým zmieriť. Zvesiť hlavu a ísť ďalej, prekusnúť to.
„Nechcem! Prečo to musí zmiznúť... Všetci moji priatelia, zážitky, spomienky. Sú moje! Nikto nemá právo mi ich brať!“
Skôr či neskôr sa to stane. Je to dané, isté... Všetko sa raz končí... smrťou. Tým jediným si môže byť človek istý.... Tak prečo to neskončiť už teraz? Načo si uchovávať falošné nádeje, že sa to možno zmení?
„Smrť... to je niečo iné... prirodzené.“ Zašepkala.
Hlas sa zasmial. Trpkým, zvláštnym smiechom...
Podľa teba je umieranie prirodzené? Celý život sa snažíš... dokazuješ rôzne veci, snažíš sa prekonať samú seba... kvôli čomu? Smrti? Raz aj tak odídeš...
„Áno! To je ono...odídem. Ale ide o to, čo o sebe zanechám nie? Či budú ľudia na mňa spomínať v dobrom... Čo som im počas života priniesla...“
Hlas zneistel.
Hmm... Takto som nepremýšľal. Možno... Nie, je to hlúposť! Odídeš a zmeníš sa na prach. Nikto si nespomenie...
„Nie, nemáš pravdu! Ide o to, aký človek si za svoj život bol... Ak si niečo svetu, priateľom priniesol, potom nezabudnú... Preto sa musíme snažiť. Každý deň môže byť náš posledný...“
Priznávam. Niečo na tom bude.
Spokojne sa usmiala, na chvíľu odmlčala.
„Prečo je to tak?“ spýtala sa napokon.
Čo prečo?
„Prečo sa musí všetko raz skončiť.“
Nebavili sme sa o tom pre chvíľou? Nechápavo sa spýtal hlas.
„Áno, ale ja teraz nemyslím smrť. Myslím... to ostatné. Všetky ostatné veci.“
Zdá sa to kruté však?
„Nielen zdá.“ Zvesila smutne plecia.
Ale zamysli sa trochu...
„Nad čím?“
Vo svete musí byť rovnováha. Niečo sa skončí, ďalšia vec začne. Tak to proste je... Nebol by tvoj život trochu stereotypný, keby sa v ňom vyskytovali stále iba tie isté veci?
„Asi máš pravdu ale...“
Keď niečo stratíš, bolí to. Je to prirodzené. Ale zober to z inej stránky... Možno to, čo po čase objavíš, ťa urobí oveľa šťastnejšou.
„Ale potom... mám jednoducho zabudnúť?“ nahnevala sa.
Si hlúpa. Nepovedala si to sama pred chvíľou? Bol hlas znechutený.
Zamračila sa a zamyslela. Po niekoľkých sekundách sa jej tvár opäť vyjasnila.
„Nezabudnem! Na veci ktoré stáli za to... Niečo po svojej „smrti“ zanechali...“ zasmiala sa.
Tak vidíš. Prišla si na to.
„Hmm... a teraz čo?“ zrazu mala čudný pocit.
Teraz? Ja pôjdem naspäť a ty... domov.
Prikývla a prehltla. „Počkaj... kto vlastne si?“
Nevidela to, ale mala pocit akoby sa hlas zašklebil.
Uvidíš. Raz to uvidíš.

Zrazu sa jej zmocnila zvláštna... bolesť? Nebola to zrovna bolesť, skôr niečo nepríjemné...
„Rýchlo, rýchlo! Zobúdza sa!“ ozývalo sa odniekiaľ tlmene. Akoby bola pod vodou a pomaly sa vynárala na hladinu... Teraz už vedela čo tá „bolesť“ znamená. Pod polozavreté viečka sa jej nemilosrdne prebíjalo ostré svetlo... Zamračila sa a s nechuťou otvorila oči.
Okamžite k nej priskočil... Neji? Čo tu do pekla robí?
„TenTen! Si v poriadku? Tak som sa o teba bál! Moc sa ospravedlňujem! Vtedy keď sme boli na tej misii...“ spustil na ňu príval slov, ktoré aj tak nevnímala. Začala sa rozhliadať po miestnosti. Ležala v bielej posteli, pravdepodobne v nemocnici. Okrem otravného Nejiho, vzadu stáli dve postavy. Akýsi doktor a... sensei?
„Nevieme, ako sa bude cítiť. Naše predpoklady nie sú bohvieaké... Tipujeme, že stratila časť pamäti.“ Šuškal doktor Gaiovi do ucha, ale dostatočne hlasno na to aby to počula.
„Neji... čo sa do pekla stalo?“ hlesla potichu. Až teraz pocítila sucho v krku...
„TenTen! Ty si na mňa spomínaš?“ vyhŕkol prekvapene, akoby videl fatamorgánu.
Zamračila sa. „Samozrejme.“
„Ona si spomína!“ zvolal Neji.
„Ona si spomína!“ zrúkol Gai a z očí sa mu spustili vodopády. Okamžite začal objímať doktora...
„Vieš TenTen... Boli sme na misii a bojovali sme. Vyčerpala si sa a potom... nijaký otravný ninja ťa zozadu trafil kameňom do hlavy. Zrútila si sa ako podťatý strom... Vieš ako si ma vystrašila?! Myslela som, že ťa zabil! Našťastie som ťa rýchlo zobral do nemocnice a... Spala si. Dlho si spala.“
„Koľko? Kedy sa to stalo?“ vyhŕkla zo strachom.
„Myslím, že okolo... dvoch týždňov?“ pošúchal sa po hlave.
„Pre boha!“ zvolala a začala sa dvíhať. „Nesmiem tu dlhšie byť! Musí ísť a...“
Zabrzdil ju doktor, ktorý k nej pristúpil a strčil ju naspäť do postele. „Slečna, vy nikam nejdete. Máte vážny otras mozgu a iné poranenia. Je pre mňa skutočne zázrak, že si vôbec niečo pamätáte.“
Tenten sa zamračila ale nakoniec podvolila. Veď tu nebude večnosť... všetko sa raz skončí.