Biela Ruža

Mala som depresívnu náladu z pohrebu môjho starkého... tak som sa potrebovala vypísať v tomto.. dúfam, že nevadí, a že sa bude aspoň trošku páčiť,.
Upozornujem... tí, čo nemajú radi pár Sasoriho a Deidaru, tak prosím, nekameňovať.
Biela Ruža

Všetci odišli, len jeden človek ostával pri náhrobnom kameni v malej záhrade. V ruke zvieral bielu ružu, ktorú opatrne položil na studený kameň. Stál tam, nedbal na zranenie, ktoré utrpelo jeho telo, liečil si stále otvorené rany na srdci. Vo svojom vnútri cítil, akoby ho niekto páral na polovice, úplne nezávislé jedna od tej druhej.

Jedna časť jeho tela a duše cítila nehynúcu zmes priteľstva sceleného časom, bolesť zo straty.... druhá časť bola horká. To ona ho doteraz riadila, to ona ho doteraz nútila tváriť sa nedotknuto. To ona... Druhú polovicu spaľovali horiace jazyky plameňa hnevu. Hneval sa naňho, na Sasoriho, lebo zomrel, lebo ho tu nechal, nezaučeného, no za to už kruto prefackaného celým svetom. Nechal ho samého. Nikdy nebol taký opustený, nikdy, ako teraz. Bez neho.

Kvapka.

Znenazdania sa mu po líci rynul trpký dôkaz všetkého, čo cítil. Dve polovice jeho tela sa však v jednom zhodovali a dopĺňali. Aj keď si to Deidara nechcel uvedomiť, mal to drevo rád. Rád ako otca, priateľa, jedinú rodinu....lásku.

K prvej kvapke sa pridali ďalšie. Nesnažil sa ich skrývať, nehanbil sa za to. Všetko to, čo doteraz dusil v sebe, pustil von. Cítil, že môže, že sa nemusí hanbiť. No iba tu, na jedinom mieste mu to bolo dovolené. Pri jeho hlave, ktorú už nikdy neosvieti ako svetlo slnka, tak svetlo mesiaca.

Mesiac
Áno, Sasori miloval mesiac. Vravieval, že hviezdy nás strážia, že medzi nimi máme svojich priateľov a rodinu, že mesiac nám dáva novú nádej do budúcna. Vtedy si vždy ľahol do trávy a ticho sledoval nebo, po ktorom plávali milióny nebeských telies. Vtedy mu rysy tváre zmäkli a do očí sa mu vkradlo niečo, čo si vyhradzoval len pre tieto chvíle. Chvíle, keď boli oni dvaja sami.

Deidara smutne pozrel na chladný náhrobný kameň a prešiel po ňom studenou rukou. Bol taký dokonalý, presne ako ten, čo ležal pod ním.

Po tvári mu prebehol náznak úsmevu. Presne takýto kameň mal Sasori rád. Voľné chvíle strávil tým, že mu vysvetľoval jeho nezdolnosť. Ani časom, ani útokom.

Čo by mi povedal na toto? pomyslel si Deidara. Určite by ho nechválil za to, že stojí v chladnom počasí, naľahko oblečení, vystavený ako terč živlom prírody. Naopak. Už ho skoro počul, ako mu nadáva. Celkom ako otec, ktorého si vlastne ani nepamätal. Len od neho si nechal nadávať, lebo Sasori to nemyslel vážne. Nikdy by si neublížili. Na to sa poznali až príliš dobre, a príliš dôverne.

"Sasori-danna?"- asi pätnásťročný mladík zadychčane dobehol svojho partnera. Ten si ho však vôbec nevšímal.
"Mrzí ma to, nechcel som vás uraziť" vyhŕklo z Deidaru skôr, ako tomu stihol zabrániť. Nikdy sa neospravedlňoval. No tá veta sa neuhla účinku. Sasori zastal. No neotočil sa naňho. Bola to jena z lekcií a Deidara o tom nemal ani tušenia.
"Sasori-danna, prepáčte mi, mal som dať na vaše slová" pokúsil sa o to ešte raz.
Na Sasoriho tvári hral pobavený úsmev. Otočil sa ku nemu, pobavený jeho ľutovaním.
"Prečo sa smejete?"
"Lebo mi vykáš chlapče, preto," usmial sa ešte viac, akoby to doteraz nezakazoval sám sebe celou svojou osobou.
"Aha"
"Deidara?" podišiel ku nemu bližšie, aby si mohol podrobne rezrieť rysy jeho tváre. "Si neschopný"

Deidara sa usmial. Vždy mu vykal, nikdy nemal chuť začať si so Sasorim tykať. Aspoň nie pred ostanými. Zosunul sa chrbtom po kameni. Nemohol ho vytesniť zo svojej mysle. Nič a nikto mu ho nikdy nebude môcť vyhodiť. Čerstvo zakopaná zem ho chladila o to viac, že pod ňou sa skrývala chladná maska jeho spoločníka, učiteľa a rodiča. Tam dole sa skrývala jeho minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Budúcnosť je pre živých, Deidara. trpko poznamenalo jeho kruté ja.

Vyvrátil hlavu k nebu, aby mohol sledovať temné nočné nebo zastrené mrakmi. Mesiac len slabo prekukoval pomedzi nich. Aj tak to bolo fascinujúce. Aj tak tam videl tú svoju hviezdu.

"Sasori, toto by si mal vidieť" zašepkal a po tvári sa mu pustili ešte väčšie cestičky sĺz. Myslieť na neho, to bolo menej bolestivé.

Myseľ ešte stále držala nádej, že niekde tam, pod ním, ešte stále žije. No vysloviť ten fakt... znamenalo, že smrť ako takú už prijal. A to bolo na tom najhoršie. Išiel proti sebe samému. Jeho fantázia a racionálne uvažovanie sa bili. A on bol z toho viac než zmätený.

Kvapka.

Stále sledujúc oblohu nechal sa bičovať čoraz silnejúcim dažďom. O pár minút bol celý zmoknutý, no nevšímal si to. Hľadal ho. Hľadal Sasoriho. Niekde tam, medzi miliónmi hviezd. Cítil, ako sa naňho niekto díva. Musel to byť on. Musel nad ním držať stráž. Nemohol to byť nikto iný.

Slzy sa miešali s dažďom. Voda sa miešala s pieskom. Strach sa miešal s pokojom. Nenávisť s láskou.

"Presne tak som si predstavoval svoju smrť," zašepkal do ticha Deidara zmoženým hlasom.
"Umrieť po tvojom boku. Je to smiešne, však?" otázka však nenarazila na odpoveď.
Pousmial sa svojej naivnej túžbe počuť jeho hlas.
"Ostanem s tebou. Túto noc. Každú noc," uisťoval skôr sám seba, než starého priateľa.
Z kapsičky vytiahol kunai a pohrával sa s ním pri zápästí ľavej ruky. Srdce mu od splašenia vynechávalo pár úderov, no svoje rozhodnutie nezmenil.
"Radšej zomriem, akoby som mal ďalej znášať tvoju chladnú neprítomnosť" povedal mierne zvýšeným, piskľavým hlasom, ktorý potláčal ďalšie slzy.

Slzy sa miešali s dažďom. Voda sa miešala s pieskom. Strach sa miešal s pokojom, nenávisť s láskou. A blato s krvou osamelého chlapca, ktorého slamal život na celej čiare.

Všetci odišli, len jeden človek ostával pri náhrobnom kameni v malej záhrade. Neveriacky pozeral na dva kamene tesne vedľa seba. Bolelo ho to, no tá bolesť mu bola potrebné na vytriezvenie.
Z ruky mu vypadla biela ruža.
Odišiel, aby nemusel ostávať s nimi.
Aby nemusel myslieť na to, že ho mohol zastavť, keby chcel.
Keby len nestál a nesledoval ho s ružou v ruke.......