Stratená pamäť

Je to už pár dní, čo sa ku mne pridalo ružovlasé dievča. Nič nehovorí, no i tak viem čo chce, stačí, aby som sa pozrel do jej zelenkavých očí. To dievča je zvláštne. Jej tvár nikdy nerozjasní úsmev, stále má ten istý výraz, akoby mala masku, ktorú nedokáže zložiť. Tá tvár mi je veľmi povedomá, no pri mojej strate pamäti mi to nieje veľa platné.
Mám len jednu jedinú spomienku. Spomínam si, ako som neviem či pri východe alebo západe slnka, stál za nejakou dedinou, s telom pri nohách, telom bez tváre. Podľa plášťa s plameňmi odhadujem, že patrilo nejakému mužovi. Prečo som ho však o chvíľu neskôr zvieral v náručí, netuším. Bol som celý od krvi, no mne to bolo z neznámeho dôvodu jedno. Posledné, na čo si pamätám, sú zaslzené oči a čosi ružové, čo sa ku mne približovalo. Keď to bolo neďaleko, začul som výkrik a potom som už len videl, ako to ružové „čosi“ spadlo na zem a nehýbalo sa. Myslím, že to bolo to dievča, čo mi spí na hrudi.
Je mesačná, bezoblačná noc a v mysli sa mi objavujú záblesky spomienok, z ktorých niesom o nič múdrejší. Jeden záblesk je z detstva, vybavuje sa mi lúka s tromi veľkými, drevenými kolmi. Nejaký šedivý, strapatý chlapík, s čelenkou cez oko a maskou mi čosi hovorí. Keď som si zrazu si uvedomil, že vedľa mňa stojí to ružovlasé dievča a nejaký zlatovlasý chalan v oranžovej teplákovke, bez tváre. Ten strapatý chlapík vytiahol z vrecka dve rolničky a čosi zase vravel. Nič nepočujem, absolútne nič. Skôr ako som si stihol uvedomiť čo sa deje, záblesk bol preč a objavil sa ďalší.
Všetci traja sme boli o trošku starší a ja som ležal v nemocničnej izbe, na posteli. Prišlo to dievča a dávalo mi košík s ovocím, no ja som ju odsotil. Možno som sa na ňu hneval. Vtedy tam už bol aj ten zlatovlasý chalan, stále bez tváre a niečo som mu povedal. Obaja sme potom vyšli na strechu a začali bojovať. Ten chalan ma obklopil klonmi a tak som s nimi chvíľu bojoval, no potom som vyskočil a vyfúkol obrovský plameň. Keď sa oheň stratil, zostali už len dvaja, pričom jeden z nich mal v ruke akúsi rýchlo sa otáčajúcu, modrastú guľu. Mne sa v ruke objavil blesk, či čo to bolo a vrhol som sa naňho. On sa nabehol a vyskočil. V tom sa však objavilo to dievča, utekalo k nám a kričalo: „Prestaňte!“.
Vyzeralo to veľmi zle, vzhľadom k tomu, že ani jeden z nás dvoch nemohol zastaviť a keby išlo bližšie, mohlo ju to aj zabiť. Našťastie sa tam objavil ten strapatý chlapík a odhodil nás do nádrží s vodou. Keď som videl následky jeho techniky, bol som so sebou spokojný, no potom mi čosi povedal ten strapatý chlapík a ja som vzal roha. Ocitol som sa na nejakej plošinke, či čo to bolo a zbadal som následky chalanovej techniky a naštval som sa. Vyskočil som a záblesk spomienok skončil a začal posledný.
Ocitol som sa na nejakom jazere a bojoval som s tým zlatovlasým chalanom bez tváre. Už ma tá jeho tvár začína poriadne štvať. Neviem prečo, no nedokážem si na ňu spomenúť. Ten chalan prehral. Ležal nehybne na zemi, naklonil som sa nad neho, čosi som zašepkal a s čela mi spadla čelenka. Nezdvihol som ju a odkráčal preč. Toto je moja posledná spomienka, a to ma štve ešte viac, vzhľadom k tomu, že vyzerám na osemnásť a neviem si spomenúť na vlastné meno, minulosť, ale hlavne na tvár toho chalana. Myslím si, že keď si spomeniem na tvár toho chalana, spomienky sa mi vrátia. Všetko sa mi vráti. Dočerta, kto si, kto si?
Dievča zamrnčalo, asi zlý sen. Pohladil som ju po vlasoch a ona sa ku mne ešte väčšmi pritisla. Hovorím jej Sakura, pretože jej vlasy majú farbu kvetou čerešne a rovnako príjemne voňajú. Cítim teplo jej tela, je mi príjemne, no nemôžem spať. Stále nemôžem spať, už je to týždeň, čo som naposledy spal. Je to zvláštne, no spánok mi vôbec nechýba. Po nociach hľadím Sakure do tváre a snažím sa spomenúť kto som, čo som a kto je ona a čo pre ňu znamenám a čo znamená ona pre mňa. Nič, nepomáha to. Mám okno.
Z myšlienok ma vytrhla Sakura a jej nezrozumiteľné mrmlanie. Zrazu len vykríkla: „Sasuke..... Naruto..... prestaňte......dooooosť!„ a po jej lícach začali stekať slzy veľké ako hrach.
„Sasuke, Naruto, kto sú to?“ Neviem, nespomínam si, no musím utíšiť Sakuru. Horúce slzy jej stekajú po lícach a padajú mi na hruď. To bolí, tak strašne ma to bolí. Akoby ma bodala dýkou, s rozpálenou čepeľou. Zas a znova, zas a znova. Nedokázal som to už vydržať, neovládol som sa a s výkrikom: „Prestaň!“ som ju od seba odsotil.
Odkotúľala sa kúsok vedľa a zobudila sa. Utrela si slzy a dezorientovane pozerala okolo seba, až jej pohľad skončil na mne. Chvíľu na mňa pozerala.
Asi som to prehnal. pomyslel som si a chcel ju chytiť za ruku. Akonáhle som sa jej však dotkol, s hrôzou v očiach odo mňa odskočila. Spravil som krok, no vytiahla kunai a trasúcimi rukami ním na mňa mierila.
„Prepáč!“ povedal som, vychádzajúc pri tom zo stanu.
Nechám ju osamote, nech sa upokojí. Náhle na mňa prišiel záchvat zúrivosti. Vytiahol som meč a začal sekať do vysokej trávy pri jazere, pri ktorom sme stanovali. Bola však príliš slabým protivníkom a tak som sa otočil, pribehol k najbližšiemu stromu a začal doň zúrivo sekať. Zdá sa, že to pomáhalo, zúrivosť začala pomaly ustupovať. Žiadalo sa mi kričať, čo mi hlasivky stačili a tak som kričal a kričal. Posledný výkrik patril mesiacu. Ako mi z neho skĺzaval zrak, zbadal som na strome prikrčenú postavu.
Rýchlosťou blesku som skočil do krovia a pozoroval, čo spraví. Vyzeralo to, že sa rozhoduje, čo ďalej. Po chvíli zoskočil na zem a schoval sa za strom. Rozhliadol sa po okolí a keď videl, že všade panuje pokoj, rozbehol sa k stanu. Vyčkal som, až bude dostatočne blízko a vyskočil som z krovia. Pokúsil som sa ho seknúť mečom, no on zrazu skočil do krovia, v ktorom som sa predtým schovával a prikrčil sa. Skočil som za ním, no on sa zrazu postavil, čím ma udrel hlavou do brady. Jeho útok bol nečakaný, no prekvapivo účinný. Spadol som omráčene na chrbát a udrel sa hlavou o kameň. Myseľ mi zatemnila tma.
Za každú cenu som chcel ochrániť Sakuru, no ten neznámy ninja ma dostal. Spočiatku som videl iba tmu, o chvíľku sa začali v tme rozsvecovať svetielka. Začali sa približovať a keď už boli blízko, zbadal som, že tie svetielka sú pohybujúce sa obrazy. Pozrel som sa lepšie a zbadal som obrazy, aké som vídal v zábleskoch spomienok. Pochopil som, sú to moje spomienky.
V tom sa všetky obrazy spojili do jedného a ten mnou preletel. Už som si spomenul, už som si spomenul na všetko. Vlastne nie na všetko, na posledných pár dní pred spomienkou s mužom v plášti si stále nespomínam. To nevadí, časom si spomeniem. Už to vlastne nieje muž v plášti ale Naruto, môj najlepší priateľ. Aj keď som svoj život zasvätil nenávisti a pomste, stál pri mne, vlastne vždy stál pri mne. Keď tak o tom premýšľam, aj ten ninja, čo som ho napadol, mal strapaté vlasy a plášť. Žeby to bol Naruto?! Nemožné, veď som ho v jedinej spomienke, ktorá mi ostala, držal v náručí, podľa všetkého, mŕtveho. Zdá sa, že kľúčové sú práve spomienky na tých pár dní. „Hmmm!“
Panebože, úplne som zabudol na Sakuru. Rýchlo, musím sa prebudiť, musím sa prebudiť. hovoril som si v mysli a po chvíli sa mi oči začali naozaj otvárať. Keď boli otvorené úplne, pokúsil som sa vstať, podarilo sa. Zdá sa, že okrem udretej brady a hlavy mi nič nieje. Pomaly sa rozvidnievalo. Začul som zvuky boja. Zdvihol som meč zo zeme a vybehol s krovia. Naskytol sa mi pohľad na Sakuru, ako bojuje s Narutom a kričí naňho: „Prečo........Prečo........Prečo?“
Na lícach sa jej leskli slzy. Zasádzala Narutovi úder za úderom, kop za kopom, no on neútočil, iba útoky vykrýval. Spomínam si, že bol do nej zamilovaný. Asi preto jej nechcel ublížiť, zato ona jemu očividne áno. Zaujímalo by ma, čo sa medzi nimi stalo. Zrazu ju Naruto chytil do náručia a pevne zvieral. Vzpierala sa, bojovala a kričala: „Ako si to mohol urobiť......Ako?!“
On odpovedal: „Bola to jediná možnosť, ako ho zachrániť!“
„Klameš, Klameš......Klameš!“ kričala mu do tváre.
Rozplakala sa a jej odpor ustal. Naruto ju pustil a ona ho objala a plakala mu na hrudi. Vtedy som si spomenul, ako plakala na hrudi mne. Jej horúce slzy ho museli bolieť, ako bodnutia dýkou s rozpálenou čepeľou. Videl som na jeho tvári, ako ho jej slzy mučia a nevie, čo spraviť. Jeho tvár zvážnela, zdá sa, že na niečo prišiel. Vzal Sakurinu uplakanú tvár do dlaní, utrel jej líca a vášnivo ju pobozkal. Prekvapilo ju to.
„Prečo si.......to urobil?“ dokončil za ňu Naruto. „Pretože ťa milujem a vždy som ťa miloval! Potom čo Sasuke odišiel dúfal som, že by som mohol získať tvoje srdce, no......“ dopovedať už nestihol, pretože ho umlčala bozkom. Tentokrát to prekvapilo jeho.
Na Sakurinej tvári sa objavil letmý úsmev. Je to dávno, čo som ju videl sa smiať, no i tento letmý úsmev mi pripomenul, ako krásne sa vie smiať. Z myšlienok ma vytrhol jej hlas.
„Milovala som Sasukeho, no v jeho srdci nebolo nikdy miesto pre lásku, pre mňa. A tak keď ho pohltila temnota, nebola som to ja, kto bol jeho iskričkou v temnotách, bol si to ty, Naruto. Ako čas plynul a trávila som s tebou čoraz viac času, zamilovala som sa do teba. Vtedy na tej lúke, pri východe slnka, som videla Sasukeho celého od krvi a teba v jeho náručí. Nezvládla som to a odpadla. Keď som sa prebrala, ležala som v nemocnici. Spýtala som sa sestričky, ako sa má ninja, čo tam bol so mnou. Povedala, že je mŕtvy, zrútila som sa a potom utiekla. Utekala som a utekala, no ten stále som mala ten obraz pred očami. Dnes, pri východe slnka som sa chcela zabiť a ísť za tebou. Hľadala som smrť a namiesto toho som našla lásku. Už nikdy, nikdy to nesprav, neprežila by som to.“ povedala a usmiala sa naňho smutným úsmevom.
„Už nikdy sa to nestane, dávam ti svoje slovo!“ povedal a tiež sa usmial.
Aj ten jeho úsmev je taký smutný, prečo? Čo sa im stalo? Odpovede na tieto otázky budú musieť počkať. Sakura Naruta znovu pobozkala a stiahla ho na zem. Vášnivo sa bozkávali a začali si vyzliekať šaty. Vedel som čo sa bude diať ďalej, no niesom Jiraya aby som ich špehoval.
"Síce by to bolo zaujímavé, ale radšej počkám v stane," pomyslel som si a utekal dnu. Stany niesú zvukotesné, takže som asi hodinu počúval prejavy ich vášne. Nastalo ticho. Chcel som vyjsť zo stanu, keď obaja vošli. Začali baliť a vynášať veci zo stanu. Ten zložili až na koniec. Keď sme boli zbalený, Naruto vykročil iným smerom, akým sme mali ísť.
„Kam ideme?“ spýtal som sa, keď i Sakura vyzerala prekvapene.
„Treba sa s ním rozlúčiť!“ povedal so smútkom v hlase.
Chcel som sa spýtať s kým, no keď Sakura povedala: „Áno to by sme mali!“ nechal som to tak, nechcel som byť za blbca. Potom dohonila Naruta a ruka v ruke kráčali po ceste, ako zamilovaný párik. Ja som kráčal tíško za nimi. O dve hodiny sme prišli na cintorín za Konohou a prechádzali medzi hrobmi.
„To by ma zaujímalo, prečo sme tu!“ zamrmlal som si popod nos a takmer vrazil do Naruta, ktorý prudko zastavil.
„Tu leží!“ povedal a položil na nejaký hrob kvetiny, ktoré predtým natrhal na lúke.
Stáli mi vo výhľade, takže som prečítal iba: „U-chi-ha! Hrob niekoho z môjho klanu, ale koho?“
Sakura urobila to isté a tiež položila kvety na hrob. Vtedy som mohol prečítať celé meno na náhrobku: „Uchiha Sasuke.“
„To má byť vtip?“ skríkol som, no nereagovali. „Počujete, niečo som sa pýtal!“ Znovu nereagovali.
Chcel som ich chytiť a zatriasť nimi, no prepadol som sa cez nich do hrobu. Moju myseľ pohltila opäť tma.
„Hej, to nieje vtipné, okamžite ma pustite!“ kričal som, no nič sa nedialo.
„Toto je určite genjutsu a ja som sa nechal nachytať. Ja som ale.....“
V tme sa začali objavovať staré známe svetielka. Začali sa približovať a keď boli dostatočne blízko, zbadal som, že sú to spomienky na tých posledných pár dní. Opäť sa spojili do jedného svetla a preleteli mnou. Vrátili sa mi zvyšné spomienky a konečne som pochopil, čo sa vlastne v osudný deň stalo.
V ten osudný deň som napadol Konohu a chcel ju navždy zničiť, no postavil sa mi môj najlepší priateľ, Naruto. Bol to tvrdý a krutý boj, no nakoniec som ho dostal. Aspoň som si to myslel, no opak bol pravdou. Naruto priviedol svoju techniku klonou do dokonalosti a predviedol mi ju v dokonalom prevedení. Naruto, proti ktorému som bojoval, bol iba klon a vždy, keď som si myslel že som ho zničil, poslal na mňa nového. Nechcel mi ublížiť a tak mi spôsoboval len zranenia, ktoré obmedzovali moju bojaschopnosť.
Nakoniec však musel bojovať sám a rozhodnúť sa medzi mojím životom a životmi obyvateľov Konohy. Ako som očakával, vybral si tie ich. Zhromaždil som zvyšok chakry, ktorá mi ešte ostávala na posledný útok, ktorý všetko rozhodne. On spravil to isté a rozbehli sme sa proti sebe. Použil som vylepšenú variantu Chidori a on Shuriken Rasengan. Síce som počul, že dokáže hádzať chakrové shurikeny, ale myslel som si, že sú to len reči, ktoré vznikli z nepochopenia techniky. Omyl, bola to pravda. Hodil ho po mne a doslova mi rozsekal chakrovody, potom odpadol. Doplazil som sa k nemu a so smrťou na jazyku som ho uznal za rovnocenného ninju. Nepočul to, bol v bezvedomí, no ja viem, že to vie.
Posledné slová, ktoré som povedal, mi stále znejú v hlave, akoby to bolo iba včera, čo som ich vyslovil: „Celý život som žil v temnote a do tmy sa i navraciam, no ty žiješ vo svetle a sám si sa stal pre mnohých svetlom. Ži a svieť jasným svetlom, nech je život krásny!“
Odchádzam. Zbohom Naruto, zbohom Sakura! Je to smutné, no až teraz sa konečne vzdávam temnoty. Temnota z mysle i temnota zo srdca mi zmizli a tak sa stávam svetlom. Pamätáte na toho kňaza v Eure, tak mal nakoniec predsa len pravdu, keď vravel že i človek sa môže stať svetlom. Najlepšie to povedal on sám citátom z tej ich svätej knihy : „Ja som svetlo, ktoré ti svieti na ceste životom. Ja som svetlo, za ktorým kráčaš a ku ktorému vzhliadaš. Ja som svetlo, ktorým sa nakoniec ty sám stávaš!“