Lost hope- 01 Nočný dážď

Toto "dielko" je moja úplná prvotina, dalo by sa povedať že jediné čo som doteraz za život napísala boli chati s kamoškami. Preto prosím nezabíjať, neupaľovať a neškrtiť.
Prvý diel je len také prvé stretnutie ale potom sa to rozbehne (teda ak sa vám to bude páčiť).ITADAKIMASU!
PS:Ak je niečo hold zle tak to je asi tím že som dneska z plnej sily čelom vrazila do dverí

Krajinou sa rozoznelo hlasné „PUF.“ Objavil sa oblak dymu a keď po chvíli začal ustupovať črtala sa v ňom silueta chlapca. Mal blonďavé strapaté vlasy, oči mali farbu ako ten najmodrejší oceánu, a na čele mal ochrannú čelenku so znakom Listovej. Popri jeho nohách stála malá žabka, ktorá mala na sebe oblečený čierny plášť- Fukasaku. Otočila sa na chlapca a povedala mu: „Vítam ťa na Myobokuzane .“

Každý chlapcov pohyb z diaľky pozorovali orieškovo hnedé oči, na ktorých, ak ste sa prizreli lepšie, mohli zbadať iskričky šťastia. Joruni bola celá bez seba, veď kto by sa jej aj čudoval . Už skoro päť rokov trčí na tomto Jashinom zabudnutom mieste a so žabami si asi veľa srandy neužila. Jediný človek, ktorý sa tu raz za čas zastavil bol Jiraiya, vždy prišiel len na krátku chvíľu, skontrolovať ju a pozrieť ako pokračuje v tréningu. Pamätala na to ako tu bol naposledy, prišiel sa s ňou rozlúčiť, pred tým ako sa vydal na cestu do skrytej dažďovej. Odvtedy už o ňom počula len raz, vtedy keď sa žaby ktoré boli s ním na misii vrátili a oznámili jej že Jirayia je....

Zo spomienok ju prebudila žaba, ktorá jej skočila na plece. Joruni nečakala že by v okolí mohol niekto byť a tak keď ju ten drzáň vyrušil, zľakla sa až to s ňou trhlo. Pozrela sa na neho aby zistila kto to je.
„Joruni nemala by si práve teraz trénovať? A nie tu špehovať skrytá v kríkoch?“ opýtal sa jej Gamakichi, v svojej zmenšenej podobe.
„Gamakichi. Tak za prvé mám obednú pauzu. A za druhé ja nešpehujem iba pozorujem. Do frasa je na tom niečo zlé že som ho chcela ísť pozdraviť?“ hodila po ňom kukuč a lá psie oči.
„Najprv tréning a potom si rob čo chceš, ale aby si nepovedala pokúsim sa ti zariadiť, aby tréning dnes skončil skôr.“ Joruni začala víťazoslávne poskakovať. Čo si ale neuvedomila bolo to, že ešte stále jej na pleci sedí Gamakichi. Chudáčik skoro zletel a bol by sa už rozčapil o zem, keby Joruni náhle neprestala a neopýtala sa samej seba: „Čo si ale oblečiem.“

Po šiestich hodinách namáhavého tréningu, po tom čo sa Joruni trikrát prezliekla a potom keď si už asi dvadsiaty-krát povedala že sa môže na všetko vys... kašlať konečne našla malý kúsok odvahy a vyrazila za ním.

Prechádzala tichou krajinou. Pomaly prešla okolo skupinky sôch, ktoré vyzerali ako meditujúce žaby, každá inej veľkosti, okolo vodopádu zo žabím olejom a prišla až na miesto odkiaľ ho na obed „pozorovala“. Sedel na zemi a rukami sa o ňu opieral, hlavu mal zaklonenú a sledoval hviezdy. Aj ona sa na chvíľu na ne zadívala, až teraz si všimla že je dnes spln. Keď sa pohľadom opäť vrátila na Naruta mal zatvorené oči a Joruni sa zdalo akoby na niečo, alebo skôr niekoho spomínal, pretože po chvíľke sa mu na tvári zjavil žiarivý úsmev. Až veľmi dobre poznala ten pocit, veď takmer každý deň spomínala na svojich priateľov, rodinu, ktorých nevidela už tak dávno.
Nehlučne vykročila jeho smerom. Keď bola od neho asi štyri metre nechtiac zakopla o malí kamienok. Aj ten tichučký zvuk stačil na to, aby si ju Naruto všimol. Pohotove vyskočil zo zeme, vytiahol kunai a spýtal sa Joruni: „Kto si?????“
„Som z EÚK,“ Odvetila mu a sprisahanecky sa usmiala
„Z čoho?“
„No, predsa EÚK- exekučný úrad Konohy. Poslali ma vykonať exekúciu pretože si neodovzdal daňové priznanie.“ So smiechom a lá šialený vedátor z akčných rozprávok pre trojročné deti povedala Joruni.
„HE?“ Naruto vydal neidentifikovateľný zvuk a nasadil svoj superinteligentný výraz číslo 4,5.
Keď si Joruni všimla že tomu chudáčikovi asi stojí na vedení, zagúľala očami a pomyslela si:
To ešte aj s tými žabami bola väčšia sranda, tie aspoň raz za čas pochopili, že si z nich robím srandu Nevadí skúsime to ešte raz.
„Moje meno je Ame Joruni, mám sedemnásť a som kunoichi z listovej, rovnako ako ty som bola študentkou Jiraiyu, pred tri a pol rokmi ma sem doviedol a prenechal môj tréning na žaby.“ Povedala tentoraz už nahlas.
„Ak si ninja kde máš svoju čelenku???“ vytasil svoj triumf Naruto.
Po chvíľke zamyslenia Joruni povedala: „To je tak, ona síce rozhodne nieje stratená, ja len presne neviem kde je. A nejako na to neviem prísť už rok a pol,“ automaticky prehodila pohľad na psie očká (špina jedna-tá ich nejako často používa)
„Inak neskončíme už s tou maškarádou s kunaiom a tak podobne. Mohli by sme to skúsiť odznova. Moje meno je Joruni.“ Urobila pár krokov dopredu a vystrela k nemu ruku.
„Uzumaki Naruto,“ podal jej aj on svoju.
Až teraz si ju poriadne prezrel. Mala orieškovohnedé oči, ohnivo-červené vlasy mala voľne rozpustené. Na tvári jej žiaril úsmev ktorý asi nedokázal vykúzliť, ani sám Naruto. Oblečené mala čierne tričko na ramienka, cez plecia mala kratučký krémový pláštik ktorý jej nesiahal ani po lakte a zaväzoval sa tesne pod krkom. Krátke čierne kraťasi mala skoro celé zakryté pod dlhou sukňou rovnakej farby ako bol pláštik. Po oboch stranách sukne boli dlhé rázporky, ktoré končili iba niekoľko centimetrov od pásu. Puzdro na shurikeny mala na pravej nohe. Na rukách mala sieťkované rukavice, ktoré jej siahali od lakťa až k zápästiu kde sa od prostredníka trojuholníkovito rozširovali. (Kto by nevedel niečo také ako má niekedy v disneyovkách niektorá z princezien ibaže sieťkovaná verzia. ) Vzadu na páse mala dve puzdrá na zbrane. Ako si Naruto neskôr všimol, to ľavé bolo o menšie ako bežné ninjovské.
„Čo si to pred tím vravela že Jiraiya bol tvoj učiteľ? Ako si sa k nemu vlastne dostala?“ opýtal sa Naruto Joruni.
„Áno, musím ťa ale upozorniť že je to veľmi dlhý príbeh. Ak ho chceš počuť mali by sme si sadnúť.“
A tak sme tam sedeli pod nekonečnou hviezdnatou oblohou a ja som mu rozprávala príbeh, o mne, mojej rodine a o tom ako som sa dostala k jednému z legendárnych sannínov a skvelému shinobimu Jiraiyovi.

Ame Joruni-Nočný dážď (odtiaľ názov kapitoli)