Zmysel života

Ľúbim ťa...
Áno ale prečo...
Bojím sa. Nie smrti, ale toho že ju už neuvidím...
Kde je?! Čo sa mu stalo?!
Ten jej žiarivý úsmev...
Nie...musíte si ho s niekým mýliť! On nie...
...hebkú pokožku...
Prosím!
Až teraz si uvedomujem čo pre mňa znamenala...škoda že je neskoro.
Nesmie to byť pravda...milovala som ho!!
Nestihnem jej povedať čo všetko som cítil...teraz už nie...
Bol moj najlepší priateľ...vlastne nie...bol oveľa viac.
Je mi to ľúto...ľúbim ťa...zbohom.
Prečo?! Nie...Prosím...Svet je krutý...

Objala som si brucho rukami a pomaly sa po stene zviezla na zem. Tá bolesť...
Nie takánakú som poznala, ostrá a bodavá vychádzajúca z jedného miesta. Toto bolo iné... táto bola tupá, rozlievajúca sa celým telom. Privádzala ma do šialenstva... Mala som pocit ako by na mňa doľahlo všetko čom som prežívala posledné mesiace. Slané kvapky vody ktoré som do teraz statočne zadržiavala sa preliali na povrch. Sedela som na zemi, opretá o stenu a s kamenným výrazom ich nechala stekať po tvári. keby sa ma teraz niekto spýtal prečo plačem, nevedela by som odpovedať. Zdalo sa, že všetko stratilo svoj význam. Načo som tu? Na tomto prekliatom svete... Prečo dýcham? Prečom žijem? Nevedela som odpovedať... Nemala som nikoho a nič komu by záležalo na mojej existencii. Moji takzvaní priatelia... Boli falošní už od začiatku. Mohli sa na mňa usmievať, ale v ich očiach bol vždy odstup a chlad...
Čo by sa vlastne stalo keby som umrela? Prišli by na moj pohreb?
Pravdepodobne hej... Tvárili by sa nešťastne, možno si poplakali a ľudia ich ľutovali... A tým sa to končí. Za dva týždne by na mňa zabudli, akoby som tu ani nebola. Neexistovala... nikomu by som nechýbala. Toto ma zožieralo najviac. Naozaj je každý človek tak ľahko postrádatelný? Nie, určite nie...
Alebo si to iba nahováram. Na svete denne zomierajú ľudia a nič sa tým nemení...
Obopla som sa rukami ešte silnejšie. možno preto aby som sa necítila taká zbytočná, sama. Nemala som nikoho o koho by som sa mohla oprieť.
Jedine tá bolesť- neznesiteĺná a zúfalá- mi pripomínala že som ešte tu. Že som sa nepremenila na prach...Mala som pocit akoby som za tie dva mesiace zabudla cítiť... Nechcela som si to pripustiť úplne k srdcu. Jeho stratu... Keby som to naozaj urobila, nevydržala by som to. Zbláznila by som sa...
A teraz som vnútri cítila iba prázdnotu. Úplne dutá, bez akýchkoľvek pocitov.
Chcela by so poznať, aké je to mať priateľov.
Skutočných priateľov...
Ktorý by mi pomáhali... Mali by ma radi takú, aká som. neváhali by za mňa riskovať...
Skutočných priateľov.
Už len to slovné spojenie u mňa vyvolalo úsmev. bola som pri tej predstave skutočne šťastná. Na pár sekúnd ma zaplavila vlnu eufórie...
A potom som opať spadla do tej ľadovej vody... do reality.

Možno je vlastne zločin žiť na svete len tak... dýchať kyslík, ktorý mohol byť určený pre doležitých ľudí. Každé ráno sa zobúdzať s pocitom že ma nečaká nič výnimočné. Keby som zrovna v ten deň prestala existovať, odišla, v živote okoložijúcich ľudí by sa nič nezmenilo... Svet by išiel ďalej.
Aký je teda vlastne zmysel žiť?
Priateľstvo, láska...
To všetko už som raz mala... a stratila. Dá mi život druhú šancu?
Uvidíme... možno... ak si ju zaslúžim.