Niekedy nestačia len slová

Toto... táto poviedka.. no.. asi som mala čudnú náladu, keď som to písala.. No.. Posúďte sami ^^. Dúfam, že sa to bude dať čítať, keď je to také dlhé. :D

Bola tma.

Všade bola tá tma, ktorá bodala do očí viac ako to najostrejšie svetlo.
Vlastne.....s touto tmou sa zobúdzal čoraz častejšie, deň po dni, žil s ňou ako s dlhoročným známym, tak ako s pocitom beznádeje, ktorá sa doňho zabodávala vždy, keď si uvedomil, že tá tma mu bola predsa len súdená.

Že je to dedičstvo získané Mangekyou Sharinganom.

Ťažký mrak, ktorý predtým zakrýval jeho srdce, presunul sa na jeho jedinú šancu prežiť. Na silnú stránku jeho tela. Na miesto, ktoré po tomto napadnutí už nepripomínalo čiernu prázdnotu, ale rannú hmlu.

Oči.
Oči, na ktorých si tak zakladal, ktoré považoval za najlepšie z klanu a hodné ochrániť Konohu a..... Všetko to teraz hodil za hlavu.- Ochrániť Konohu? Veď aj tam je považovaný za bezcitného bastarda! A pritom len konal na príkaz.... na príkaz zabiť rodinu a priateľov. Rodinu, ktorá sa chystala vyvraždiť celú Konohu. Radšej oni, než dedina, toto sa mu preháňalo hlavou teraz, ba aj keď bol nútený zabiť svojho najlepšieho priateľa.

Shisuia... A to len preto, aby získal to, čo považoval za prioritu. Mangekyou.....
A za to boli tieto muky. Toto všetko. Táto nevidomosť.
Nevidomosť, po ktorej pomaly príde smrť.
Chcel mu to uľahčiť.

Preto bol dnes tu. Sedel na kamennom tróne, slepo blúdiac očami za zvukom jeho krokov, jeho hlasu.

Nič si nevšimol.

Bol natoľko zaslepený nenávisťou a tou detinskou túžbou po pomste.... Jeho mladší brat. Brat, ktorého nechal prežiť takpovediac zo súcitu. Dole Itachiho tvárou sa pustila malá kvapka priehľadnej tekutiny. Nešetrne ju zotrel. Nenávidel, keď sa nedokázal ovládať. Nenávidel to možno viac, ako práve jeho nenávidel Sasuke.

. . . . . . . . .

Len tam sedí a čaká. čaká na čo? Až to s ním rýchlo skončím? Až si bude môcť vychutnať to vykúpenie, ktoré chcem tak ochotne naplniť? Čo to tam robí?..... Plače? On? Nie!

"Ehem!" prerušil napäté ticho, ktoré sa začínalo zhusťovať, aby následne mohlo explodovať vo výlev pocitov. Aspoň tak to bolo v starých manželských pároch. U nich toto nehrozilo. ONI sú predsa Uchihovci ! A tí, nehľadiac na okolnosti... Nikdy nerevú ako malé deti, nikdy sa neospravedlňujú a vždy plnia sľuby, hoc ich dali aj samým sebe.

"Ešte stále ma chceš zabiť, braček?"
.....
Nepovažoval za dôležité rozprávať sa s ním.
Nemal mu čo povedať.
Nechcel mu povedať nič.
Chcel v sebe utíšiť ten hlad po pomste. Tú zvieraciu túžbu, ktorú cítil hádam už.... už odmalička.
Chcel si to vyskúšať... Chcel vidieť, ako z jeho očí uniká čo len posledný náznak živej duchaprítomnosti.

V momente bol tesne pri ňom.

Prehliadal si tú trosku, ktorá z neho bola. Na tvári mal letmý úsmev, oči zatvorené. Tak nie! Tak to nechcel.
"Pozri sa na mňa Itachi." rozkázal potichu, no v sále sa to odrážalo v tisícich ozvenách jeho výrazného hlasu.

Itachi ochotne otvoril svoje šedé oči. Oči slepca.
Jeho brat zalapal po dychu. Takto si ich posledný súboj nepredstavoval. V duchu sa pripravoval na porážku, no toto bol krutý trest aj pre Itachiho samotného. Chcel vidieť, ako z jeho očí prchá plameň nenávisti, nie ten šedý záves. Nechcel byť tým, ktorý mu uľahčil jeho iste krutý osud.. Nie, chcel, aby videl, aby bojoval, aby si to vychutnal. Ako naposledy. Chcel vidieť tú aroganciu, ktorá sa v Itachiho očiach odrážala každú sekundu ich spoločného bytia. Nie toto, len nie toto......

Nad Sasukeho prekvapením sa Itachi len smutne pousmial. Bol zvyknutý na svojho všadeprítomného a ľadového brata. Toto mu však vyhovovalo viac.

Rukou mu naznačil, aby sa naklonil bližšie. Pery mu formovali slová, ktoré mu niekedy hovorieval ako malému chlapcovi. Tie vety, ktoré ich vždy tak spájali a držali ako lepidlo.

"Mám ťa naozaj rád, Sasuke." bezradne mu opakoval do ucha ako opilec volajúci po mene svoju milenku. Nič viac nepovedal. Len hovoril stále to isté, s nečakanou intenzitou a naliehavosťou v hlase.
Nikdy to nerobil, no teraz..... Žobral o smrť. O smrť jeho rukou.

Sasuke sa striasol.
Napriek tomu sa nemohol odtrhnúť od tých slov, ktoré mu pôsobili lepšie ako balzam na popraskané pery. Až kým neprišlo na to, na čo sa sem vlastne unúval ísť.

Neveriacky sa pozrel na svojho brata. Hľadal v ňom niečo, čo by znamenalo, že si z neho strieľa. Nenašiel nič. Len ten nechutný súcit, ktorým opovrhoval viac, než Itachim samým.

Káravo pokrútil hlavou.

Nenávidel ho. No iným spôsobom ako predtým.
Predtým to bola len túžba po pomste, ktorá sa mu hnusila. Teraz to bola túžba po ňom, po jeho bratovi. No jeho racionálne uvažovanie bolo preč.
V rýchlosti mu vtlačil na suché pery malý bozk. Bozk, ktorý aj na jeho krátke trvanie vyjadril všetku jeho bolesť, znechutenie a trápenie.

Zmučene sa pozrel na jeho tvár. Hľadal tam podporu. Podporu, ktorú mu dával vždy, keď potreboval. Nič, len nedočkavosť po nepoznanom tovare.
Jeho tvár lemovali tisíce tekutých perál.

Ešte viac ich bolo, keď odchádzal z miestnosti s pocitom prázdna a o jednu katanu ľahší. Tá ostala v Itachim. Ako posledný bozk na rozlúčku, do ktorého boli vryté slová:

Niekedy nestačia slová....
Niekedy treba city....
Inokedy potrebujeme tie city opätovať.....
A niekedy..... niekedy ich musíme zvládnuť uniesť.......
Aj keď na to ostaneme úplne sami......