"Idem za vami"

Beznádej, zúfalstvo, bolesť... strach! Cítila sa tak slabá a prázdna. Nemohla už nič robiť. Slzy – veľké slané kvaky jej tiekli po tvári a dopadali na krvou nasiaknutú zem. Kľačala na zemi a rukami sa opierala o kolená. Nechty si zarývala až do kože, ale tá bolesť sa ani zďaleka nevyrovnala tej, ktorá cítila v srdci. Snažila sa neplakať, ale nešlo to. Plakala stále viac a viac. Krvavou rukou si pretrela tvár v snahe zotrieť slzy. Trochu zodvihla hlavu a cez slzy sa pozrela pred seba. Videla ich. Dve mŕtve telá v kaluži krvi. Dvoch priateľov, ktorí sa navzájom zabili. Znovu sa jej v hlave vybavila tá chvíľa.

Ona sedela opretá o strom a snažila sa vyliečiť aspoň tie najhoršie zranenia. Kúsok ďalej stáli oproti sebe Naruto a Sasuke. Obidvaja už poriadne doriadení, ale stále odhodlaní bojovať. Narutove zranenia boli vážne, pre niekoho iného by mohli byť aj smrteľné. Sasuke bol na tom o niečo lepšie.
„Myslíš, že sa staneš Hokage? Heh. A ako, keď ťa tu zabijem?“
„Nezaslúžim si byť Hokage... keď ani nedokážem priviesť späť svojho priateľa.“
„V tom prípade.... zomrieš!“
Sasuke vytiahol katanu nasiaknutú chidori. Naruto sa začal meniť na Kyuubiho. Rozbehli sa oproti sebe.
„Nieee!“ Sakura sa rozbehla, aby ich zastavila.

„Nie,“ zašepkala.
Nechcela na to myslieť. Nechcela myslieť na to, ako sa zabili dvaja kamaráti. Celá sa triasla a stále plakala. Po chvíľke sa trochu ukľudnila. Poobzerala sa okolo seba. Uvidela krvavú katanu vedľa Sasukeho tela. Načiahla sa po ňu. Cítila, že už nemôže ďalej žiť. Cítila prázdnotu a smútok. Priložila si katanu k srdcu. Naposledy sa pozrela na Naruta a Sasukeho. Posledná slza jej stiekla po líci a tíško dopadla na zem.
„Už idem za vami..... Naruto, Sa-suke!“