Dva Konožské autobusy v Paríži - 3. kapitola

„Kto tu, sakra tak reve?!?!?!“ zrúkol Shikamaru a nestačil sa čudovať, čo sa deje. Dvaja ľudia- Sasu a Gaara- rozdýchavali situáciu v autobusea ostatní šaleli, ako to len šlo. Potom však jeho pozornosť upútalo niečo iné.
„A ktorý de**l mi zobral gumičku z vlasov?!“ začal zúriť trochu rozospatý, docela vytočený a úplne strapatý lenivec.
„Nevidel niekto moju krabičku cigariet?“ spýtal sa Asuma opatrne.
„MÁM JU!“ zhúkol Shiki.
„Moju krabičku?“
„Nie... svoju gumičku.“ odpovedal a zase si ľahol spať.

„To bude osud,“ zachytračil Neji. „Osud môže za to, že kradneš.“
„Pfff...“ odfúkol Kakuzu a vrhol sa popod sedadlá prehľadávať batožinu.
„Kto si dá palacinky?!?!?“ vyhúkol Tobi na celý autobus, až sa Shikamaru znova zobudil a Choji vyskočil, aby Tobimu objasnil, že Chipsy sú lepšie (Strhla sa 5- hodinová hádka).
„Tobi....“ začal Deidara milo.
„SENPAIIII!!! Choji-san je na Tobiho zlýýý...“ mrnčalo oranžové... niečo.
„Tobi, sadni si.“ prikázal pyroman nekompromisne.
„Ale senpaiii...“ zakňučal Tobi prosebne.
„Tobi, bol by si ochotný sadnúť si a byť ticho, ak by som si zobral jednu palacinku?“ spýtal sa a Tobi sposlušnel, akoby ho ovalili palicou.

„Môžem?“ spýtal sa Gaara totálne zúfalým hlasom Sasukeho.
„Uhm...“ zakňučal Sasí.
„Iruka to už vzdal... konečne.“ hlesol Sasuke.
„Až tak by som sa netešil.“ objasnil Gaara a ukázal do uličky, kde Iruku vystriedal Naruto.
„No zbohom...“ vzdychol Sasuke a spolu s Gaarom pretrpeli zvyšok cesty.

„Keď si šťastný, tlieskaj rukami...“ začalo sa spevácke vystúpenie v podaní Akaboys & Konohaboys UNITED (samozrejme, že nie všetkých) a Orinka. Bohužiaľ, Orimu bolo kvôli sykavkám zakázané spievať, a tak nevedno odkiaľ vytiahol gitaru a brnkal. Sem tam kvôli dramatizácii zasyčal do pozadia.
Pri pasáži "Dupaj nohami" skoro odpadol podvozok autobusu, pri "zvolaj HOLA HEJ!" puklo jedno z okien a pri lúskaní prstami sa Ori nechal uniesť a praskla mu struna na gitare. (bol pevne rozhodnutý nahradiť ju Deideiovými vlasmi).
„Ehm, ehm... mohla by som poprosiť o chvíľku pozornosti? Len by som vám chcela oznámiť program...“ ozvala sa sprievodkyňa, ktorá vôbec nebola z Konohy, Suny, ani inej skrytej dediny, ale z Nového Mesta nad Váhom (a docela mala z osadenstva strach).
„Jasné...“ zamrmlal Hidan. „TICHOOOOOOO!!!!!!!“ zrúkol Hidan.
Konečne nastalo ticho a všetci si mohli vypočuť oznam pani sprievodkyne.
Potom všetci zistili, že sú unavení a rozhodli sa spať na najrôznejších miestach (polička na batožinu, podlaha pod sedadlom, zavesení cez opierku sedadla, v Deidarovom kufri atď. ...).

Počas cesty sa museli každé tri hodiny zastaviť na pumpe a na WC (vďaka Konohamarovi) a zasa pokračovali. Napoli rozospatí sa ráno preberali... chvíľa napätia... v zápche (to malo pôvodne byť to obrovské sľúbené prekvapko... už sa môžete smiať).
„Ku**a!!!“ prejavil sa Hidan. „Takto tam neprídeme ani o tristo rokov!“
„Prosím, upokojte sa,“ hlásila sprievodkyňa. „Zdržanie je tu jednohodinové, takže od cieľa našej zdĺhavej cesty sme už iba šesťdesiat minút.“ povzbudivo sa usmiala.
Okolo hlavy jej preletelo niečo, čo pripomínalo časť gitary, a tak si radšej sadla a modlila sa, aby tento zájazd v zdraví prežila a aby mohla dať výpoveď, až sa vráti domov.
Keďže už sedeli v autobuse dvadsať hodín, museli nejako prečkať aj tú jednu, tak si spríjemnili cestu menšou debatou.
„Bubliblubibub...“ (Kisame v akvárku)
„Penižky moje, poďte sem, všetky vás domov odnesiem...“ (Kakuzu na podlahe)
„Ramen, ramen, ramen, ramen, ...“ (Naruto na strope- abstinenčný syndróm)
„Mám hlad.“
„Tak nemaj hlad.“
„Ale ja mám veľký hlad.“
„Tak nemaj...“ (Zetsu- zadné sedadlo, schyzofrenický záchvat)

„Tak vás vítam v Paríži...“ ozvala sa po hodine (aj troch minútach!!!) sprievodkyňa z úľavou (reakcia: Výbuch radosti a šťastia) „Naľavo vidíte...“