Začiatok zla...2

Začiatok zla.....diel 2.

Žena sediaca po jeho boku sa mierne strhla. Nevedela presne, o čo sa jedná, a preto bolo nervózna. Napriek tom sa však snažila vyzerať maximálne chladne a nad vecou.
„Dobre, aká je moja úloha?“ znelo miestnosťou veľmi temne, akoby to nehovoril ani človek, ale duch.

Druhý muž sa k nemu nahol a podal mu zložený papier.
„Tam máš podrobnosti. Teraz chcem, aby si začal zhromažďovať schopných shinobi, ale nie hocijakých. Ich schopnosti musia byť unikátne.“

Prudko vstal, prešiel ďalej od nich, natočil sa k ním chrbtom a ďalej pokračoval v monológu: „Váž ich dôsledne, lebo ak sa zmýliš, tak nebude možné uskutočniť prvú fázu môjho plánu. Je ti to dostatočne jasné?“
„Nie. Prečo by som sa mal starať o ďalších ľudí a z akého dôvodu? Som dosť silný na to, aby som zvládol čokoľvek! Čo je tá prvá fáza plánu? Čo je tak ťažké, že si myslíš, že by som to sám nezvládol?“

„To sa ťa zatiaľ netýka. Teraz chcem, aby si zhromaždil skupinu ôsmich až desiatich shinobi. Zatiaľ si ich len nájdi. Je to bezpodmienečne nutné. Myslím, že hľadaný zločinci triedy "S" budú vhodný kandidáti na tieto miesta. Vyber takých, nech sú čo možno vyrovnaný a vytvor tými po dvoch. Až sa ti toto všetko podarí, tak ti dám ďalšie inštrukcie. Je mi jedno ako ich presvedčíš, alebo čo im povieš, avšak mňa z toho vynecháš. Pripojím sa neskôr. Formálne budeš vystupovať ako ich vodca. Budeš ich riadiť.“

Veľmi temno sa usmial a dodal:
„Uvidíme, ako dopadne ten malý experiment a podľa toho sa všetko odvinie. Teraz odíďte!“ povedal značne dôrazne a otočil sa smerom na dvojicu. Muž bez slova prikývol, ale nevyzeral, že je spokojný. Žena ho nasledovala.
Keď sa za nimi opätovne zatvorili dvere, prešiel späť ku kreslu a sadol si.
„Všetci za to zaplatia, všetci...“ nieslo sa pochmúrne celou sálou.

Vonku vchádzala dvojica do lesa. Išli chvíľu bez slova, ticho prerušil len občasný zvuk nejakého zvieraťa. Až po dlhšom čase sa žena odvážila prehovoriť.
„Peine, kto to bol? Tak temnú chakru som v živote necítila. Bola ako samo peklo.“
„On je jediný človek, ak sa tak dá ešte chápať, ktorý pozná moju slabosť a ktorý má nado mnou moc. Stretli sme sa pred rokmi v súboji. Nikdy dovtedy som sa s takou silou nestretol, ani potom. Ušetril vtedy môj život a zmizol. Sám ho neviem presne pochopiť, ale jeho moc je obrovská. Ani po tom, čo som tak zosilnel, sa mu stále nerovnám. Preto musím plniť jeho príkazy. Chápeš to, Konan?“
Žena len kývla hlavou na znak súhlasu a ďalej kráčali temným porastom. Znova ich obklopilo lesné ticho. Kráčali bez slova, ponorený každý do svojich myšlienok. Pomaly sa dostávali z lesa von. Prišli na malú čistinku. Za ňou, vo veľkej diaľke, sa rozkladala malá dedina. Zastavili sa na konci čistinky. Nehybne tam stáli. Začalo hrmieť a oblohu preťal jasný blesk a osvetlil celý priestor. Už tam nestáli len dve osoby, ale bolo ich sedem.

„Tu sa to začne.“ povedalo šesť osôb jednohlasne a zahľadeli sa na dedinu v diaľke.