Začiatok zla...1

Začiatok zla........ Diel 1.

V dobe vojen, keď sa svet zmietal v chaose a zmätku, bol svet Shinobi v troskách. Jednotlivé národy medzi sebou viedli vojny o územia. Bol to vek tretej veľkej Shinobi vojny. V tejto krutej dobe však žil človek, ktorý bol ešte väčším zlom, ako všetko to, čo sa dialo okolo.
Tým zlom bol Shinobi, ktorý bol všetkými považovaný za mŕtveho už dlhé roky. Avšak zlo, ktoré v ňom driemalo, nechcelo zomrieť. Najsilnejší z klanu, ktorý bol rovnako obávaný ako uctievaný. Klan plný strašných tajomstiev a síl. Tým mužom nebol nik iný ako legendárny Uchiha Madara. Zo svojou neprekonateľnou silou a očami prežil roky v utajení. Celé roky od stretu so Senju Hashiramou sa skrýval, silnel a pripravoval svoju pomstu. Roky putovania za silou a schopnosťami boli stále iba prípravou pred tým čo malo nastať.

V hustom daždi smerovali dve postavy cez tmavý les. Les bol čierny ako noc. Avšak oni neblúdili, poznali dobre cieľ svojej cesty. Neomylne kráčali temnotou a pomaly sa blížili k miestu ich stretnutia. Keď tam dorazili, zvonku to vyzeralo ako obyčajná jaskyňa. Muž k nej pristúpil a urobil niekoľko pečatí; potom priložil ruku ku kameňu, ktorý ležal pred jaskyňou. Vzduch sa zavlnil ako keď sa do vody hodí kameň. Obaja ešte chvíľu počkali a potom vstúpili dnu.
Kráčali úzkou chodbou vytesanou do kameňa. Svetla tu bolo minimálne. Svetlo pochodne, ktorú niesli, im však postačovalo na to, aby videli kam idú. Chodba sa končila. Začínalo tu točené schodisko, ktoré ich viedlo hlboko do útrob hory. Steny boli chladné a vlhké. Nič nenasvedčovalo, že by tu dole mohlo niečo živé existovať. Koniec schodov. Pred nimi sa týčili teraz obrovské kamenné dvere. Muž opäť pristúpil k nim a okolo neho začala pulzovať chakra.
„Kai!“ Zaznelo mohutne z jeho úst.
Dvere sa začali pomaličky otvárať smerom dovnútra. Pred nimi sa začala odhaľovať mohutná miestnosť. Po stenách boli rozvešané v pravidelných odstupoch pochodne, ktoré celú priestoru osvetľovali. Striedali sa zo stĺpmi, ktoré sa vrastali do stropu a vyzerali tak ako kamenné stromy. Na konci stáli dve kreslá vytesané z kameňa. Nikto v nich však nesedel. Prišli až k nim. Rozhliadali sa okolo ale nikoho nevideli. Náhle sa ozval hlas z jedného z kresiel. „Myslel som, že prídeš sám.“
Otočili sa smerom k hlasu. V jednom kresle uvideli sedieť muža oblečeného v červenom brnení a s čiernymi vlasmi, ktoré mu prekrývali pravé oko.
Náhle sa postavil a priložil ruku ku podlahe. Z nej sa vynorilo ďalšie kamenné kreslo.
„Tak teraz sa, prosím, posaďte, máme hodne toho čo prebrať.“ Riekol dosť záhadným hlasom a opäť sa usadil. Dvojica si sadla tiež.
„Prečo si ma sem zavolal?“
Muž sa iba usmial a pokojne riekol: „Ako som Ti povedal keď som ušetril tvoj život - tvoj osud je v mojich rukách.“ Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval. „Teraz prišla doba ho naplniť.“