Skutočná sila sannina...4

Sarutobi zrušil svoje jutsu a, rovnako ako aj Tsunade, sledoval, čo sa deje. Pohľad na rozzúreného Jiraiyu mu začal naháňať strach. Kužeľ chakry sa začal pomaly, ale isto zväčšovať. Hnev a zloba ho čím ďalej tým viac posilňovali a on rástol. Odrazu však narazil na niečo mäkké a poddajné.

„Jiraiya, prestaň!!!“

Slzy jej stekali po tvári. Objala ho, ako len najviac mohla, a nechcela pustiť. Kužeľ začal pomaly miznúť. Zostali tam stáť len oni dvaja. Nechcela ho pustiť a rovnako on nedokázal zadržať svoje emócie. Nechcela ho stratiť. Pozrel sa na ňu svojimi veľkými očami:
„Tsunade, ja musím ísť... je to moja povinnosť. Jedine ja dokážem zastaviť to utrpenie a skazu, čo sa jeho pričinením začala.“
V jeho očiach bolo vidieť niečo, čo tam doteraz nevidela. Niečo, čo ju zároveň desilo ale aj napĺňalo nádejou. Objal ju tentoraz on a pevne stisol. Bolo to iné, ako vždy doteraz. Vedela, že niečo je zle, niečo nie je správne. Odrazu je pustil a spojil ruky v pečať.
„Doton: Shinjuu tenshou!“
Zem začala pohlcovať jej nohy, obalila ju až po pás. Jej vzpieranie nemalo vôbec efekt. Mohla len nečinne sledovať, ako sa k nej nakláňa.
„Prepáč, ale musel som to spraviť, inak by si išla so mnou. A to momentálne nechcem. Neprežil by som to, keby sa tebe niečo stalo. To nemôžem dopustiť. Ale neboj, ja sa určite vrátim!“
Otočil sa od nej a pomalým krokom prišiel ku Sarutobimu.
„Sensei, nechcem, aby ma ktokoľvek sledoval, nikto. Je to moja záležitosť a jedine ja ju musím vyriešiť. Cítim to tak, neviem to vysvetliť, ale jednoducho to musím spraviť.“
Sarutobi, aj keď neochotne, mu len kývol hlavou.
Chakra sa začala vytvárať okolo neho a odrazu už tam nebol.
Sarutobi sa pozrel jeho smerom.
„Shunshin no jutsu na takejto úrovni som už dlho nevidel,“ pomyslel si.
Tsunadin pohľad mieril niekam do prázdna, kde zmizol predtým on.

Bol už značne ďaleko od Konohy, keď prerušil svoje jutsu a pristavil sa pri mŕtvom tele.
Bol to jeden z ANBU, ktorí chránili hranice. Pozrel na hrdlo, ktoré bolo jediným prudkým švihom preťaté niečím neskutočne ostrým. Zaťal päsť.
„Orochimaru!“
Znova zmizol v obrovskej rýchlosti. Skákal z konára na konár. Stále zrýchľoval, až ho nebolo možné vidieť voľným okom.
Náhle zastal. Pred ním sa otváralo voľné priestranstvo. Lúka, zakončená útesom, pod ktorým zvučala rieka. A tam bol. Stál pokojne v žiari zapadajúceho slnka. Bol to on. Jeho priateľ, jeho druh, jeho súper. Človek, vďaka ktorému sa snažil vždy byť lepší, silnejší. Muž, ktorý ho zradil viac, ako by mohol ktokoľvek v jeho živote. Stál tam pokojne a hľadel na západ slnka, ktoré bolo tesne nad obzorom.
Slzy sa mu hrnuli do očí ......
....ale teraz ich zapudil, zastavil....
Už nie je pre ne miesto, už nie....
„Bol si môj priateľ, ale už nie si, nie po tom, čo si spravil, zradil si Konohu a ublížil jej obyvateľom. Tých, ktorých sme roky chránili a tých, pre ktorých sme obetovali všetko...
Nemôžem Ti odpustiť to, čo si spravil... Nie nemôžem.“
Pozrel sa na neho a ich pohľady sa stretli. Pohľady tak rôzne, tak odlišné ako noc a deň. Jeden plný emócii a odhodlania a druhý bez akéhokoľvek citu, bez záujmu.

„Orochimaru, dnes sa skončí Tvoj život, tu a teraz, mojimi vlastnými rukami!“

„To si nemyslím.“ preniesol ľahkomyseľne a vystrel naňho ruku.
„Senei Jashuu!” a dvojica hadov vystrelila okamžite z jeho paže.
„Hari Jizou!” ihlice okamžite obstúpili celé jeho telo a vytvorili tak dokonalú obranu. Hady narazili na ostré hroty a vytryskla z nich krv. Obaja následne zrušili svoje techniky.

„Hmmm, už nie si tak slabý, ako si vždy bol, to je dobré, aspoň zistím, aký som silný.“ rozosmial sa a ten smiech bol desivý, rezal až na kosť.
Jiraiya však stál pevne a zložil len ruky v pečať.
„Katon: Gouryuuka no jutsu!”
Obrovská dračia hlava sa vzniesla proti Orochimarovi. Plameň ho celého zachvátil, ale napriek tomu bolo stále počuť ten jeho nepríjemný smiech. Jeho telo bolo celé obhorené, ale vzápätí sa rozpadlo na nespočetné množstvo malých, mŕtvych hadov. Zo zeme následne začal pomaly vystupovať ten pravý.
„Zaujímavé, a to som si myslel, že toto jutsu ovládajú len členovia Uchiha klanu. Som ohromený. Teraz aby som sa predviedol ja. Dobre.“

„Kuchiyose no Jutsu!”

Bojisko bolo zahalené hustým prachom. Nebolo skrz neho nič vidieť. Jiraiya si zakryl zrak, ale po chvíli zložil ruku, aby videl, čo sa stalo. Pred ním sa nachádzalo niečo obrovské. Zaťal ruky v päsť a zaškrípal zubami.
Na toto bude musieť porušiť sľub... sľub ktorý mu dal. Avšak vedel, že to musí spraviť...
Priložil si prst k ústam a slabo kusol do palca. Objavila sa krv. Priložil si ju na dlaň druhej ruky a tou prudko vyrazil k zemi.

„Ninpou: Kuchiyose no Jutsu”