Nikto nevie,čo je to čisté zúfalstvo

„Dajte na seba pozor, a skoro sa navečerajte!“
„Áno mami, neboj sa!“ zvolala som s úsmevom.
„A dlho neponocujte! Nieže zabudnete...“ prikazovala mama odo dverí, zatiaľ čo si obliekala kabát.
„Mamiii, prestaň! Predsa je so mnou Teawa!“ zasmiala som sa.
Mama mala zbytočné obavy. Síce sme boli prvýkrát samé doma, ale čo by sa mohlo stať?
Naviac, rodičia nejdú preč na dlho. Hovorili, že najneskôr po polnoci sú späť.
„No, to je pravda... Takže Teawa si staršia, máš za sestru zodpovednosť. Daj na ňu pozor.“ Povedala mama a vrhla na ňu ustaraný pohľad.
„Mami neboj sa už toľko! Dobre to zvládneme. Aj keď TenTen už predsa nie je malá...“ opáčila. Mama sa už nadychovala, aby spustila siahodlhý monológ, ale otec ju našťastie zastavil.
„No tak, Moriko,“ chytil ju za plece, „zvládnu to. A my už musíme ísť...“ povzbudivo na ňu žmurkol.
„Asi máš pravdu.“ Odvetila usmievajúc sa. Ešte nás pobozkali na rozlúčku a odišli.
Hneď po ich odchode som sa rozbehla a hodila na pohovku. „Tak, čo budeme robiť?“ zvolala som.
„Možme pozerať telku,“ navrhla Teawa sadajúc si vedľa mňa. Prikývla som aj keď trochu sklamane. Myslela som, že budeme robiť niečo zábavnejšie...
Asi po pol hodine nás to prestávalo baviť. „Áááh,“ zívla som na celé kolo.
„Je to nuda čo?“ odvetila Teawa sucho a znudene prepínala kanály.
„Tea?“ povedala som zrazu.
„Hmm?“
„Nemohla by si mi čítať?“ zaškerila som sa.
„Ale Tenten predsa...“
„Prosím! Vieš úžasne rozprávať, veľmi rada ťa počúvam. A aj tak nemáme na práci nič lepšie...Prosím!“ urobila som psie oči. Teawa síce s frflaním, ale nakoniec vstala a išla do izby pre knihu. V duchu som sa usmiala. Ľúbila som svoju sestru. Preto, aká bola... Dospelá, zodpovedná a zároveň starostlivá. Vždy mi ochotne pomohla...
„Tak konečne som to našla.“ Vošla do izby s knihou v rukách. Sadla si na gauč a roztvorila knihu, zatiaľ čo ja som sa usalašila vedľa nej. Po chvíli listovania našla čo hľadala.
„Môžem?“ uistila sa. Prikývla som. Teawa bola ešte chvíľu ticho a potom spustila.
„Kde bolo tam bolo, žili raz...“

„...a tak žili šťastne až do smrti.“ Dopovedala a zaplesla knihu. „Páčilo sa?“ zaujímala sa.
Nikto neodpovedal. „Hej TenTen, spíš?“ jemne do mňa drgla.
„Ham...“ zamraučala som a po chvíli dodala. „Nie nespím...mám len zavreté oči. Lepšie sa mi počúva."
„Aha...tak čo hovoríš?“ spýtala sa znova. Chvíľu som neodpovedala, len pozorovala strop nad sebou.
„Páčila. Všetky rozprávky sú krásne, lebo sa to v nich skončí šťastne,“ vzdychla som. „Prečo to tak nemôže byť aj v skutočnom živote?“
„No to je pravda. Ale keby to bolo tak, potom už by tie rozprávky neboli také krásne nie?“ usmiala sa na mňa sestra a hnedé vlasy jej spadli do čela. „Tak, a teraz do postele!“ zavelila zrazu. Pomaly so začala vstávať. „Dobre, dobre veď už id...“ prerušila ma rana. Buchot, ktorý sa ozýval pri našich dverách. Obidve sme sa strhli.
„Čo...čo to je?“ zašepkala som zdesene. Vŕzganie neprestávalo, naopak teraz bolo počuť aj hlasy. Rozšírenými očami sme hľadeli na dvere.
„TenTen zalez pod posteľ.“ Okamžite rozkázala Teawa pevným hlasom.
„Ale ty...“ snažila som sa odporovať.
„Neodvrávaj a urob to!“ skríkla, ale v jej hlase bolo počuť strach. „Som staršia. Je to moja povinnosť!“
Poslúchla som sa schovala sa pod posteľ. Hrozne som sa bála, ruky sa mi klepali.
Teawa prehltla, zaťala päste a zobrala zo steny dlhú drevenú kopiju. Prišla až pred dvere a postavila sa do útočnej pozície.
„Za žiadnu cenu odtiaľ nevychádzaj!“ sykla na mňa ešte predtým, ako sa dvere prelomili.
Vo vchode sa objavili dvaja muži v čiernom. (xD) Keď Teawu uvideli, obdivne zapískali.
„Pozrime že, čo nám tu rodinka nechala!“ zvolal jeden a zaškeril sa.
Teawa sa zamračila. „Čo chcete? Vypadnite preč!“ skríkla.
„Zlato, prišli sme pre peniaze a nehodláme odísť bez úlovku. Tak uhni,“ fľochol na ňu pohľadom druhý. „Vypadnite!“ zhúkla Teawa a sebavedome sa zahnala kopijou.
Ale ja som to videla...videla som ako sa jej triasli nohy, hrôzu v jej očiach...
Veľmi sa bála. O seba, o mňa, náš dom...
Muži sa ale jej útoku hravo vyhli. Dokonca kopiju chytili a pritlačili ňou Teawu o stenu.
„Aká si ty odvážna,“ povedal muž ironicky a pritlačil na palicu, ktorá sa Teawe opierala o krk. Začala sa dusiť a lapať po dychu. „Dajte...dajte nám pokoj!“ zachrčala.
„Nám? Ako to myslíš? Je tu ešte niekto?“ priblížil sa k nej muž. Teawa zaťala zuby a prehltla...
„No?! Niečo som sa pýtal!!“ zreval.
Stále nič. Neodpovedala. To muža rozzúrilo. Kývol na druhého, ten sa zahnal a z celej sily Teawu udrel. Vypľula krv a zosypala sa na zem.
„Takže hovoriť nebudeš?!“ povedal a zúrivo do nej kopol.
Videla som ako sa sestra prehla a chytila za žalúdok...Bolo to hrozné. Strašne som sa bála, cítila také bezodné zúfalstvo... Po lícach mi tiekli slzy. Nemohla som jej pomôcť, nemohla...Nemala by som šancu. Ležala som a bezhybne sa dívala ako ju mlátili. Dokrvavená ležala na zemi a oni neprestávali... Mala som chuť skríknuť na nich ale nemohla som... Ostala som ticho ako myš.
„Tá už nič nepovie,“ zdvihol sestru zo zeme za vlasy. Už sa ani nebránila, nekričala... Akoby ani nevnímala okolie.
„Čo takto aspoň sa zabaviť?“ nechutne sa zasmial muž. Druhý sa naňho zaškeril a pustil sestru na zem.
Keď z nej začali strhávať šaty, akoby sa prebrala. Začala okolo seba mlátiť rukami, kričať a ako tak sa brániť. Nepomohlo...mala málo síl, už nemala šancu.

Na všetko som sa dívala...Na všetko. Na tváre tých dvoch mužov, ktorí znásilňovali moju sestru. Počula som jej vzlyky a ich smiech...
Myslela som si, že sa zbláznim. Zapchala som si uši a nedívala sa...nič nepomáhala. Ten obraz som mala živo pred očami. A nikdy naňho nezabudnem... Nikdy nezabudnem na to ako sa pre mňa obetovala. Zachránila mi život... A ja som ju zradila. Príliš som sa bála o svoj život, než aby som jej pomohla. Strach mi zatemnil myslenie, nemohla som sa ani pohnúť... Ležala som pod gaučom ako nijaká krysa a na všetko sa dívala...

Keď prišli rodičia, muži boli už preč. Odniesli si všetko...peniaze, šperky...
Rodičia našli sestru tak, ako ju tam muži nechali. Nebola som schopná jej pomôcť ani keď už boli preč. Príliš som sa bála, že sa vrátia. Aj keby náhodou vtedy ešte žila, nepomohla by som jej. Mala som na svedomí jej smrť. Bola som ako vrah...

Viete čo bolo najhoršie? ANBU po tých mužoch pátrali, aj keď ich nenašli. Ale to nebolo ono... Keď prišli k nám domov, vypočúvali ma. Pýtali sa ma rôzne otázky... A prišlo aj na tú, ktorej som sa tak bála. Spýtali sa ma, čo som robila, keď sem vpadli.
Čo som mala povedať? Že som zbabelo ležala pod gaučom a na všetko sa dívala? Že som neurobila nič pre jej záchranu? Nie, to sa nedalo. Čo by si o mne všetci pomysleli...
Niečo som si vymyslela. Nijakú bláznivú a primitívnu historku... To bolelo najviac. Že som aj po Teawinej smrti musela klamať... Vtedy som ju zradila druhý krát.

„Heeeej TenTen! Poď už! Gai-sensei náš už čaká!“ zvolal Lee, po boku ktorého kráčal Neji.
Obzrela som sa. „Áno, už idem Lee.“ Nasilu som sa naňho usmiala. Premeral si ma podozrievavým pohľadom, asi vedel že niečo nieje v poriadku...
„Tak dobre, ale príď skoro.“ Povedal napokon a odišiel. Ešte som počula ako mrmle Nejimu:
„Rád by som vedel, na čo na to miesto chodí... vždy po tom vyzerá dosť smutne.“
Zadívala sa naspäť na výhľad predo mnou. Z tadiaľto, vysokej vyvýšeniny na kopci bolo dobre vidieť na celú dedinu. Presne oproti sa týčili kamenné sochy Hokagov. Prečo sem chodím? To je ľahké... Pripomenúť si, kto som a prečo to všetko robím.
V ninjovskej akadémií na dali otázku: Prečo sa chcete stať ninjom?“
Vtedy som nevedela odpovedať. Teraz viem... Každý má svoj cieľ, prečo to robí...
A môj je, že už nikdy nechcem vidieť nikoho v mojej blízkosti trpieť. Už nechcem zažiť také zúfalstvo aké som cítila vtedy...
Neji, Lee, Gai... Teraz sú môj tým. A viem, že by som obetovala život za každého z nich. Zosilnela som... aspoň dúfam. A zmenila sa...
Takže ešte raz. Prečo to všetko robím?
To je ľahké...
Robím to pre moju sestru.