Láska či nenávist - 1.diel

Ak by sme mali potláčať slzy každý deň, asi by sa nám to nepodarilo. Určite si teraz hovoríte že no ale ja áno. Som predsa chlap a neplačem ako malé decko. Ale nie. To čo vravíte je naozaj veľká lož. A keď vravím veľká tak veľmi veľká. To čo sa stalo tu hroznu noc keď odišiel. Keď zanechal taký smútok v srdciach tých ktorý ho mali radi. Ale on na tu lásku nepozeral. Ale prečo? Prečo tam proste nemohol ostať? Prečo si neužíval dokým mohol? Dnes je už ale neskoro. Odišiel a to myslím doslova odišiel. Zanechal len smútok a žiaľ. Hľadal len cestu ku svojej pomste. Ale tu mohol dosiahnuť aj bez toľkých slz ktoré boli za neho vyronené. Jeho najbližší boli pri ňom a chceli mu pomôcť. Ale prečo tuto pomoc nikdy neprijal? Stále bol len uzavretý v sebe a nikomu sa s ničím nezdôveril. To vie už len on.

Začal zvoniť budík. Ten otrasný zvuk toho otrasného budíka. Tak ako každé ráno. No čo už. Keď sa raz rozzvoní tak treba vstávať. Ružovovláska sa najprv vystrela a utrela si ešte rozospaté oči.
„Zasa ten ohavný budík. Prečo ja? Musím slúžiť u Tsunade? Ach jaj.“ Šomrala Sakura ako každé ráno. Išla sa umyť najesť a obliecť.
U Naruta to bolo to iste lenže on nechcel vstať. Hinata ktorá u neho prespala cez noc ho budila a ťahala von z postele. Konečne sa jej to podarilo.
„Ty spachtoš. Si naozaj hrozný. Mal by si sa na to ranné vstávanie pripraviť. Tu máš raňajky a už bež lebo ťa Kakashi čaká.“
Naruto sa najedol a obliekol. Dal pusu Hinate a bežal na tréningovú arénu. Naruto s ňou totiž chodil. Konečne sa mu to odvážila povedať. Sakura im gratulovala, ale sama bola sklamaná. Vedela že jej naozajstná láska je niekde preč a už sa nikdy nevráti. TAK DOSŤ!!!! Ona predsa nesmie na neho myslieť. On nie je jej životná láska. S tým sa musela zmieriť už ako 13 ročná. Teraz už mala 15. Áno, prešli 3 roky. Ale čo sa dá robiť. Na ten deň musel každý zabudnúť a nesmelo sa o ňom hovoriť. Nikto pred ňou jeho meno nesmel spomínať a ani medzi sebou. Jeho meno bolo zakázané. Shikamaru sa dal dokopy s Temari. On sám nevedel prečo ho tak priťahovala. Neji s TenTen tiež chodili. Boli to pekné páriky. Sai bol chalan, ktorý mal veľmi rad Sakuru a nechcel pripustiť, aby sa trápila. Ale ona ho neznášala. Vraj je dotieravý.
„Konečne, Sakura. Už som sa nevedela dočkať kedy prídeš. Musím ti niečo dať. Pod sem.“ Povedala Tsunade. Otvorila šuplík a vybrala stade krásny náhrdelník so zeleným kryštálom. Bol presne takej farby ako jej oči.

„Nie, to nemôžem prijať. To naozaj nie.“ Povedala Sakura.
„Ale áno. Mam ho pre teba. Komu by som ho mala dať? Chcem, aby si dávala pozor, lebo len on ťa ochráni. Vieš, mam pre teba veľmi zlu správu. Ale musíš súhlasiť. Sú tu nejaké návrhy na tvoj tréning. No ja sa ho už nemôžem ujať, lebo mam veľmi veľa práce. A nikto nemá voľný čas. Každý už trénuje aspoň 2 skupiny. A to je 6 ľudí. Preto som nemohla dať nikoho iného len... Sasukeho Uchihu.“
Sakura sa pri tom mene striasla. Nikdy si nemyslela že on ju bude trénovať aj keď je preč. „Ako ma môže trénovať niekto kto nás zradil? Ja odmietam.“
„Bohužiaľ. Vrátil sa späť. A aj tak potrebuje aby ho niekto strážil. A nikto neostal, len ty. Takže on ta bude trénovať. Tak aspoň budeš stále s ním a tak ho budeš aj strážiť. Vieš Sakura je to ťažké. Ale už je tu v Konohe 3 mesiace a odpykáva si svoj trest. A tentoraz toto bude jeho trest.“
„Ale čo ak sa ma pokúsi zabiť?“ opýtala sa drzo Sakura. Bála sa ho. Už ho nepoznala. No aj tak ho nechcela vidieť.
„Sakura, je pod dohľadom najlepšie trénovanej kunoichi. Nebojím sa ho nechať s tebou. Však aj ANBU ťa trénovali. Preto si silná. Neboj sa ho.“ Tsunade cítila že sa Sakura boji. Ale musela ju nechať.
„Ja sa nebojím. Ja ho nenávidím. Čo ak to neznesiem a budem sa ho chcieť pokúsiť zabiť ja?“ opýtala sa, aby to nevyzeralo tak, že sa bojí.
„Sakura, v tom prípade ťa budem musieť dať do vezenia. Lebo pri poslednom boji nám pomohol a zachránil Konohu. Bol u Orochimara, aby sa naučil jeho techniku a zabil ho. A to urobil aj z Itachim. A dnes je späť. A ja som rada, že nás zachránil od toho tyrana. Vlastne od dvoch tyranov. Už 6 mesiacov nám pomáhal. Dostavali sme od neho informácie o tom, čo chce robiť Orochimaru a kedy. Tak sme sa vyhli bojom. A preto sme ho prijali. Ale s trestom. Lebo stadeto odišiel. A svojou vôľou, aj keď vedel, že sa už nemôže vrátiť.“
Sakura nechcela veriť týmto slovám.

Sasuke to celé počul. Bol za dverami. Počul ten hlas. Znovu mu naskočili zimomriavky. Ako vždy keď sa ona ozvala. Pri každom jej slove sa znášal. Aj keď to boli slova z nenávisti. Ale on ju chápe. Aj to, ako ju nenávidí. On ju nenávidí? A prečo mu naskakuje husia koža? To sa asi pýtate. No preto, lebo ju má rád. Lenže to si nechce priznať.
Tsunade si ho zavolala do izby. Vošiel. Sakura si ho premeriavala s odporným výrazom v tvári. On sa na ňu ani len kútikom oka nepozrel.
„Nemusíš sa na mňa mračiť!“ povedal ostro.
„No, tak môžete isť. Sasukemu som už povedala, ako to bude. Sakura, držím palce. A nepozabíjajte sa. Verím ti, Sakura Haruno.“ Takto dokončila.
Pobrali sa preč. Sasuke si ju nevšímal. Ani jeden z nich sa ku sebe neprihovoril. Každý v Konohe sa obzeral za nimi. Sakuru to už neštvalo a povedala: „Tak už toho mam dosť. Ideme z civilizácie preč. Tu sa nedá byť. Každý na nás kuká ako na zjavenie.“
Sasuke sa ani len na ňu nepozrel. Ignoroval ju. Tak bola ešte naštvanejšia, ale nedala to na sebe vidieť. Išli na neďaleký kopec za Konohou. Tam bola čistinka. Sakura si sadla pod svoj obľúbený strom a vybrala si katanu, aby si ju mohla leštiť. Sasuke si sadol tiež pod strom, ale nie pod ten istý. Vybral svoj zošiť a začal kresliť. Nevedel, čo ma nakresliť, tak začal kresliť Sakuru. Nevedel prečo. Ale až keď bola kresba hotová uvedomil si, že koho vlastne kresli. Rýchlo to zatvoril a dal do tašky. Sakura si ľahla a začala premýšľať. Premýšľala o niečom inom, nechcela sa rozrušiť, že tam bol on. Už ho to začalo štvať, že tam musí byt a nudiť sa. Tak vyskočil na strom a odtrhol si čerstvé jablko.
„Nudím sa. Mam ta trénovať. Začnime.“ Povedal nudne. Tak, že ho to až tak nezaujíma.
„No dobre, ale nezľakni sa.“ Odpovedala ostro bez jedinej známky citu.
„Ja?“ opýtal sa a zamračil sa.