Tajomstvá sveta-23.kapitola

23. kapitola:Jazero v horách. Posledná misia začína

„Už len tri týždne a bude to tu, už len tri týždne.“ povedal si pre seba a zoskočil dolu.

Nasledujúci deň pršalo ako z krhly a preto keby sa rozhodol niekto prejsť ulicami Konohy, nenašiel by ani ľudskú dušu. Rovnako aj Azazel sedel doma a čítal akúsi knihu.
Pomaly sa blížil večer a dážď neprestával. Azazel sa niečo pred šiestou zdvihol, zobral z polička mapu a podrobne si ju prezrel. Hľadel na ňu dobrých pár minút a potom ju spokojne odložil.
Vyšiel von pred dom, kde poriadne fúkalo, stiahol si pred vetrom hlavu medzi plecia a rozplynul sa na vodu.
Objavil sa niekde vysoko v horách, čo sa dá usudzovať podľa snehu na vrcholoch kopcov. Stál uprostred akéhosi údolia, obklopeného rovnako vysokými kopcami so zasneženými vrcholkami. Vyzeralo to, akoby stál v nejakom krátery od sopky, poriadne veľkej sopky.
Zrazu sa na jednom vrcholku niečo zablyslo v odraze zapadajúceho slnka a hneď na to sa ozval úder blesku vedľa Azazela.
Na tom mieste stál teraz vysoký muž, celý zahalený v nebesky modrom kimone a pozeral na Azazela.
„Vybral som chránené miesto, lebo pred nedávnom boli určité problémy a sem aj tak dlho nik nepríde a ak aj, bude to vyzerať ako by to tu bolo stále.“ povedal Azazel smerom k osobe.
„Vo východných moriach a územiach za nimi je veľa vecí, však sám uvidíš.“ ozval sa Azazelov hlas a až teraz si cudzinec odhalil svoju doteraz skrytú tvár, ktorá vyzerala úplne rovnako ako Azazelova.
Pomaly zdvihol ruku a položil ju Azazelovi na hruď. Azazel kývol hlavou a ten druhý sa do neho začal vnárať. Do priestoru okolo nich sa začala uvoľňovať čakra, ktorá sa šírila všade a mnohé pukliny sa naplnili vodou. Azazel v modrom oblečení sa už takmer stratil, keď tu na rozdiel od predošlých udalostí sa stalo čosi zvláštne; Azazelovo tetovanie, ktoré vyrobil ten týždeň sa rozžiarilo a vynorili sa nové značky, pričom sa neprestávali do seba vnárať.
V okamihu úplného splynutia nastal výbuch čakry, ktorú udržali v údolí len vrchy naokolo a tak ju usmernili hore. Po pár chvíľach sa dostala niekoľko metrov nad najvyšší bod a v tej chvíli to prestalo. Všetka čakra sa začala stáčať späť do stredu a nechala po sebe vodu, ktorá si udržala tvar vytvorený čakrou. Tá sa sťahovala a sťahovala, až sa dostala do vzdušnej bubliny v strede, kde bol Azazel a úplne zmizla v Azazelovom tele.
V okamihu vytratenia voda povolila a zaliala celé údolie, každú malú jaskyňu či puklinu a čo sa nezmestilo, stieklo cez okraj.
Vzduchová bublina pomaly stúpala až sa dostala na hladinu a vtedy praskla. Azazel stál na hladine nového jazera a bolo mu dosť chladno. Poobzeral sa po okolí a naskytol sa mu nádherný pohľad na okolitú krajinu. Prešiel až k okraju a pozrel sa dolu. Na niektorých miestach voda vytekala a začínala vytvárať potôčiky.
„Onedlho ani nik nebude vedieť, že sa niečo stalo.“ povedal a rozpadol sa v prach.
Pred Azazelovým domom sa začala dvíhať zem a vytvárala určitý tvar až to nakoniec bol Azazel.
Celkom ho potešilo, že už prestalo pršať a tak si ani nevšimol, že spoza neďalekého stromu ho niekto sleduje s otvorenými ústami. Vošiel teda do domu a od únavy zaspal rovno v predsieni.
Nasledujúce ráno sa zobudil tam, kde predošlú noc zaspal s nosom otočeným k zemi na jemné klopkanie na dvere. Postavil sa teda na nohy, pretrel si oči a otvoril dvere, za ktorými stálo jedno dievča.
„Azazel-kun, volá ťa k sebe hokage-sama. A ak by sa dalo, mohol by si skočiť ešte po Naruta a Soru?“ povedala Hinata.
„Jasné, bez problémov, len sa musím trochu prebrať.“ povedal Azazel a rozlúčil sa s ňou.
Poškrabal sa na hlave a šiel sa osprchovať. Na raňajky si daj nejakú šunku, syr a vajíčka a vybehol von. Spustil svoj alarm a išiel najskôr ohlásiť Soru, ktorý býval bližšie a odtiaľ išli ešte po Naruta, ktorého našli samozrejme ešte spať. Ten sa rýchlo obliekol, nahádzal nejaké veci do ruksaku a vybehol za nimi na ulicu.
Po pár minútach prišli k Tsunade, kde už čakal Yamato.
„Výborne že ste už tu. Už chýba len druhá polka tímu a môžem vám povedať, o čo pôjde.“ povedala Tsunade a hneď na to sa otvorili dvere a do miestnosti vošli Ino, Choji a znudeným krokom Shikamaru.
„Tak, teraz ste tu už všetcia. Ide o misiu ranku A. Jeden pán, ktorý bol posledných pár rokov na cestách, by sa rád vrátil domov, avšak zistil jednu nepríjemnosť: v jeho klane nastal určitý prevrat a tak on ako člen hlavnej rodiny môže byť kedykoľvek zabitý, pokým tam nepríde a nepreukáže sa ako právoplatný dedič. Má však brata, dvojča, ktorý chce moc pre seba a tak zabezpečil hliadky na hraniciach jeho zeme a dal rozkaz na jeho zabitie. Prišiel sem s prosbou o pomoc, ale povedal, že chce síce schopných ninjov, no nie ANBU, lebo sú vraj príliš nápadný. Tak ste tu teda vy. A tu je objekt vašej ochrany.“ povedala a otvorili sa dvere na druhom konci miestnosti.
Stál tam vysoký muž, asi o pol hlavy nižší od Azazela zaodetý do hnedého kimona a cestovného plášťa s ruksakom na chrbte.
„Dovoľte aby som sa vám predstavil, moje meno je Learza Fung. Posledných desať rokov som bol na cestách a teraz sa hodlám vrátiť a preto vás na to potrebujem.“ povedal milo a na všetkých sa usmial.
Azazelovi sa zdal nejaký zvláštny, akoby ho už niekde videl no nevedel si spomenúť kde.
Každý sa nim pozdravil a po hodine mohli vyraziť. Po pár kilometroch zastavili na jednej čistinke, aby si oddýchli a zároveň aby im Learza ukázal na mape, kam smerujú, lebo doteraz určil len smer severozápad.
Shikamaru spolu s Yamatomom vybrali najbezpečnejšiu a najrýchlejšiu cestu, ktorá aj tak bude trvať takmer týždeň.
Po polhodinovej pauze sa mohli vydať ďalej a najbližšia väčšia pauza bola až navečer.
Azazelovi sa zdala Ino celou cestou akási zvláštna a tak sa s ňou rozhodol večer porozprávať.
„Čo ti je? Si dnes nejaká iná, akoby odťažitá. Čo som spravil?“ spýtal sa Azazel nevinne.
„Nič, nič.“ zaklamala a ďalej krúžila lyžičkou v polievke.
„Ale no tak, však povedz, alebo si to mám prečítať?“ spýtal sa s úsmevom a v tom ju myklo.
„Nie, nie radšej nie.“ povedala a ďalej pozerala do taniera, keď tu zrazu bez zdvihnutia hlavy povedala: „Kto vlastne si?“
„Však ty to vieš, kto som. Som Azazel Tsui, bývam v Konohe, mám plno techník a zaujímavú knihu.“ povedal s úsmevom.
„Vieš ako to myslím. Včera som išla po tom daždi k tebe, no nik nebol doma a už ako som odchádzala, tak sa zdvihla zem a ty si sa tam objavil. Nikdy som nič také nevidela a potom ešte tie úkazy v okolitých zemiach a to, že si za tým ty. Ako to vysvetlíš?“ zakričala a postavila sa.
„Skús si sadnúť, ukľudniť a ja sa to posnažím vysvetliť, dobre?“ povedal jej ťahajúc ju dole a ona si teda sadla a čakala na vysvetlenie.
„Takže, včerajšok z časti súvisel s tými udalosťami. Ale má to koreň ešte v hlbšej minulosti, pred niekoľkými rokmi. Ubehol vtedy práve rok, keď zomrela moja sensei a ja som sa potuloval po svete zisťujúc rôzne informácie. Po čase som však zistil, že sám by som to nezvládol a tak som sa rozhodol použiť jednu nebezpečnú a dosiaľ nikým nepoužitú techniku, ktorú možno vykonať len s určitou pokrvnou vlastnosťou.
Mojím úmyslom bolo vytvoriť klon, respektíve klony, ktoré by chodili po svete a učili sa za mňa. Vytvoril som osem biologických klonov, ktoré sa vydali prebádavať každý kúsok sveta a ja som si chodil kade som chcel. Malo to množstvo výhod, ale aj nevýhod. Výhody boli, že naša sila a množstvo čakry boli rovnaké ako keby sme boli jeden. Avšak, nevýhoda bola tá, že informácie sa nedali zdieľať a muselo by dôjsť k spojeniu tiel. Tak som sa to snažil odďaľovať až prišla doba, keď som sa už cítil dostatočne sebavedomý a rozhodol som sa pre spojenie.
Nevedel som ale, ako to bude prebiehať a po prvom som sa rozhodol presunúť inam. Totižto, pri spojení sa uvoľnilo množstvo čakry z klonu a tá sa potom vrátila do mňa, čím sa mi vlastne zdvojnásobila a u mojich ostatných klonov tiež. A rovnako aj moja fyzická sila.
Nasledujúce spojenia vyvolali ešte väčšie prívaly čakry a ich pozostatky boli rôzne živly, napríklad ľad, drevo, piesok a včera, keď som bol preč, tak voda.
A čo sa týka toho, čo si videla, tak to bolo jedno transportné jutsu, ktoré je možno použiť za pomoci sily prírody, v tom prípade to bola zem.“ povysvetľoval Azazel a čakal na Ininu reakciu.
„A toto ti mám akože veriť? Uveriteľnejšia bola verzia, ktorú som počula od Hinaty, že to bolo jutsu, ale toto? Si klamár Azazel.“ povedala a odišla.
Azazel tam zostal len tak stáť a nevedel, čo má robiť ďalej.
„Povedal som jej, čo chcela počuť, tak čo narobím.“ povedal si a šiel spať.
Nasledujúce dni prešli podstatne rýchlo, no Inina nálada sa nezmenila a oni sa pomaly blížili k cieľu.
„Tak keď neverí, budem jej to musieť v nedeľu ukázať, beztak sa nebudem môcť nijako vypariť.“ hovoril si sám pre seba.
Práve sa dostali pod nejakú vysokú horu a Learza povedal, že cieľ cesty je v údolí za ňou.
Do kopca postupovali veľmi pomaly, pretože cesta bola úzka a často hrozilo jej zrútenie.
Po asi treťom Chojiho zachránení navrhol Shikamaru, nech sa všetcia obviažu lanom a tým pádom by sa tomu dalo ako-tak zamedziť. Ako povedal, tak aj prvý urobil, za ním sa uviazal Yamato, potom Learza, Naruto, Sora, Ino, Azazel a nakoniec Choji.
Takto zoradený išli celý deň až sa dostali do jaskyne tesne pod vrcholom. Tam sa na noc utáborili a ešte pred západom slnka im Learza ukázal miesto, kam poputujú.
Cesta dolu bola oveľa ľahšia a to aj z toho dôvodu, že tam bola vychodená a dosť široká cesta.
Dolu sa dostali za polovičný čas ako hore a Learza odhadol čas ich príchodu na nasledujúce popoludnie. A naozaj, nasledujúce popoludnie sa pred nimi objavila Obrovská brána, ale niečo nebolo v poriadku. Brána bola síce mohutná, ale bola obrastená machom, rôznymi popínavými rastlinami a kovové časti boli čiastočne hrdzavé. Každý už začal tušiť niečo nepríjemné. Otvorili bránu a Learza bol asi najnervóznejší. Vo vnútri bol obrovský komplex budov, no tie boli rozbúrané alebo spálené. Všetko to tam vyzeralo, akoby tam nik nebol niekoľko rokov.
Learza sa s plačom rozbehol dnu a ostatný za ním. Azazelovi sa toto miesto zdalo akési známe, no nevedel odkiaľ, nikdy predsa v týchto končinách nebol a ani jeden jeho klon nebol vyslaný do tejto oblasti.
Learza utekal uličkami až sa dostal pred jednu obrovskú budovu a otvoril dvere. Z vnútra ich ožiaril ligot zlata a rôznych predmetov.
Azazel padol na zem a držal sa za hlavu.
„Au, nie, nie, oci nechoď!“ kričal Azazel a všetcia sa na neho otočili.
Takto tam vykrikoval niekoľko sekúnd, až sa ukľudnil a zdvihol sa zo zeme pozerajúc na Learzu.
„Toto nie je tvoj domov, že? Toto je miesto, kde žil a kde bol vyvraždený môj klan. Ako si sa o tom dozvedel?“ zakričal na neho.
Ten sa začal smiať a postupne sa menil. Trochu povyrástol, zväčšili sa mu svaly a narástli dlhšie vlasy. Teraz už nemal na sebe cestovný plášť ale čierne kimono a na páse mal zavesenú katanu.
„Ale hej, je to môj domov, bratček.“ zakričal na neho.
„Čo? Aký brat? O čo tu ide?“ koktal nechápavo Naruto.
„Takže on vám nepovedal, že mal jediného brata, všakže? Asi si myslel, že by to bola potupa, že? Tak sa vám teda predstavím, moje meno je Azrael Tsui a doviedol som vás sem, aby som vás zabil a hlavne teba, Azazel.“ vykríkol a z budov naokolo povyliezalo množstvo ozbrojených ľudí a obkľúčili ich.