Príbeh zvrátených udalostí 1.

Zo západom slnka, zapadli aj moje myšlienky o ďalšej nepodarenej misii. Ktosi mi kedysi vravieval, že sa nedá nemyslieť na nič. Ale teraz už viem, dá sa to. Dá sa len tak ležať, zastaviť čas a nechať hlavu si odpočinúť. Nevnímať vietor, slnko ani kvapky dažďa. Dá sa len treba chcieť, že? To stále tvrdil ten hlupáčik. A mal pravdu, hoci je taký aký je, mám ho rada.
Pri tejto nevyslovenej myšlienke sa zastavila a zľakla. Tieto myšlienky boli zakázané v tomto období, bála sa, že... Čoho sa vlastne bála? Nikto nepočuje jej myšlienky... Hoci zúri vojna, nebála sa, že sa zistí načo myslela. Bála sa, že dakto zistí, že má rada. Že cíti... Že to dokáže. S toho mala vrásky na čele.
Ja? Mám rada? Ja? Temari? Hlúposť... Bolo to len klamstvo... Prázdne reči.
Hneď čo jej to v hlave odznelo, pochopila, ako samú seba nahovára. Veď ľúbi, nie len má rada. Ľúbi niekoho koho stretla dávno a od prvého stretnutia cíti ako jej srdce búši pr pohľade na neho. Omdlieva, keď počuje jeho hlas. Bola nervózna a cítila sa ako malá, keď sa na ňu díval pohľadom iným, ako zvyčajným. Ľúbila veľmi, no trpela viac. Omnoho viac. Volá sa to Zakázana láska. Ľúbiť nepriatelia. Blbosť...
Bolesť, ktorá zviera nie len srdce ale aj celú hruď, slzy ktoré sa tlačia von, ale nikdy nesmú uzrieť svetlo sveta. Žiaľ, ktorý prúdi v žilách a cítiť ho v každej bunke tela. Už viac nedokázala nosiť tú masku, v ktorej by sa snáď každý udusil.
Pri splne mesiaca, nemeniac svoje miesto, neprestávajúc premýšľať a dúfať hľadala odpovede. Odpovede, ktoré nemala šancu dostať ani vymámiť, či zistiť a ona to vedela. Prosila, aby ho už nikdy neuvidela a zároveň dúfala. Že ho uvidí čo najskôr to bude možné....

„Sakura už nie je čas, ja ťa len prosím naplň môj sen.“
„ Prestaň splníš si ho sám! A netrep hlúposti, nenamáhaj sa! Kde je tá zdravotná jednotka?!“
„Vždy som ťa ľúbil, Sakura...“ Ešte na chvíľu sa na ňu pozrel pohľadom. Takým sladkým, pekným a chlapčenským, šibalským, takým Narutovským. Ale fakt len malú chvíľu, takú krátku a predsa si ten pohľad zapamätala Sakura ešte dlhý čas. Potom sa mu oči zatvorili navždy... Nezmeniteľne, smutne a nenávratne.

Vojna zúrila medzi dvoma kedysi spojencami. Medzi dvoma krajinami, ktoré sa v podstate mali radi a boli si priateľmi. Možno sa pýtate ako to, že vojna začala... Začala úplnou hlúposťou a totálnou banalitou. Tsunadine dlhy narušili rovnováhu medzi Konohou a Piesočnou. Vojna trvala len pár mesiacov, ale zahynuli v nej velikáni všetkého druhu a zdalo sa, že bude trvať večnosť a mier je slovo, ktoré zobralo nohy na plecia a behalo kade ľahšie.

„Kakashi! Kakaaashi! Pri západnej bráne došlo k útoku, ale nie od Piesočnej, ale od Akatsuky.“
Toto nám chýbalo, to si fakt nemohli vybrať lepší čas... To je koniec, koniec Konohy.
Kakashi behal čo mu sily stačili, hoci nevládal a v živote si nepripadal taký nemožný, neschopný, a taký na nič, taký unavený.
V tejto vojne obetovalo mnoho ninjov svoje životy, možno nikto nebude poznať ich meno či tvár. Ale po tom asi ani netúžili. Bojovali aby Konoha mohla ďalej jestvovať. Všetci bojujeme pre ten istý cieľ a ninjovia, ktorý sú ochotný obetovať život za svoju krajinu sú hrdinami. No ninjovia, ktorí položia život a umrú v boji, sú našimi záchrancami, niet ich niet nás. Dnes sme odhalili skrytých hrdinov, ktorí sa vzápätí stali našimi záchrancami. Teraz nebol čas na smútok ani žiaľ či lásku, iba na boj.
Kakashi sa blížil k slávnemu Akatsuky, celé telo zavalil pot. Vedel, že nemá šancu to prežiť, vedel, že sa ženie za svojou smrťou. Nenasledovali žiadne prázdne reči, žiadne rozhovory, ktoré zdržujú. Len krutý boj. Pri ktorom malo Akatsuky značnú prevahu a Kakashi značne nevládal nestíhal a jeho chvíľa posledná sa blíži.
Na kolenách, nevedel lapiť po dychu, nevidel pred seba, necítil už ani bolesť. Jediné čo cítil bolo ako mu srdce bije stále pomalšie a ako plamienok jeho života bolestivo zhasína.

Práve si leštila vejár, keď ohlásili nečakaný útok. Bola pripravená do boja, ale niečo ju zmrazilo. Pohľad na neho. Tešila sa a a zároveň chcela vypadnúť čo najďalej. Nie nahlas ale celkom jednoznačne povedala jeho meno, zo slzami v očiach:

Teraz by Kakashiho dorazilo aj dojča. Vedel to a a aj Akatsuky to vedeli. Nasledovala jeho posledná sekunda života, aspoň si to myslel, keď počul písmená toho jutsu. Vyslovil ho síce ticho a len raz, ale Kakashimu to znelo v hlave tisíckrát hlasnejšie a tisíckrát sa to zopakovalo. V tom do útoku niekto vošiel. Obyvateľ Konohy samozrejme, lenže čudné na tom bolo to, že bývalý! Odišiel a prišiel, len aby sa mstil za svoj osud. Odišiel a mnohým ľuďom spôsobil žiaľ a jednému dokonca vytrhol srdce z hrude. Zmenil mu sny, plány a celý život. On, ktorý nenávidí celú Konohu a každého jej obyvateľa a kohokoľvek kto s ňou mal niečo spoločné... ON teraz vošiel do útoku. Zachránil svojho senseia a nechal ho žiť za cenu svojho života. To na čom robil dlhé roky zmizlo spolu s ním. Ale prečo? Až tak ho mal rád? Alebo to bol reflex? Čo to má znamenať?
„Nenávidím ťa Kakashi, nenávidím Konohu a hlavne Naruta. Neviem prečo som to urobil, ale na chvíľu som bol zase ten malý Sasuke. Naivný, hlúpy, nerozvážny. A ten, ktorý pre členov svojho týmu spraví čokoľvek. Tak veľmi som sa chcel pomstiť, stále vidím moju mamu a otca, ktorý nehybne ležia na zemi. Zase cítim to ako zo dňa, keď som bol chovaný ako v perinke a mal som všetko a všetci sa mi venovali, dostal som sa na druhý, v ktorom som stratil všetko, ostal som sám. Vieš si predstaviť aké prázdno som cítil? Aké sucho v hrdle? Slzy mi tiekli pokým už nebolo v mojom tele čo vyplakať . Nechcel som nič a nikoho ani len vidieť, chcel som byť taký sám, aký som sa cítil. Žil som v presvedčení. Že to zavinil môj brat a všetci čo ma podporovali to vlastne zapríčiňovali. Vzdal som sa všetkej pomsty za toto len kvôli takému niktošovi...“ Vykašľal krv... bola to jeho posledná kvapalina, ktorá ešte vykonala akú -takú činnosť.