Halloween u Akatsuki

Cŕŕŕ...Cŕŕŕn...
„Aaah! Nie! Už zase!“ zvolal Hidan a zúrivo pochodoval po izbe. „Ja tých malých pank*artov zabijem!“ fučal.
Konan s Kakuzom znudene sedeli na gauči, pozorujúc ho.
„Prečo ťa to tak štve?“ zaujímala sa Konan.
„Prečo?! Povedz mi, aký má zmysel chodiť po uliciach prezlečený za magorov a otravovať u každého domu?! A naviac tým znemožňujú Jashina!“ sykol a nebezpečne mával kosou.
„Preboha...zase ten tvoj Jashin.“ Zaúpela. Hidan ju počastoval nevraživým pohľadom.
„Vieš Hidan, niektorý ľudia Helloween oslavujú.“ Poznamenal Kakuzu.
„A sú normálni?! Načo je to dobré? Je to blbosť! Radšej by mali drepeť doma a vzdávať vďaky Jashinovi...“ sťažoval sa ďalej.
Kakuzu prevrátil očami. „Možno by sme to mali začať oslavovať aj my...“ utrúsil.
Hidan ho prepálil pohľadom. „Ani to neskúšajte. Zabijem vás.“
Cŕŕŕŕŕn! Cŕŕn! Zvonček stále neúprosne vyzváňal.
Hidan zafučal ako býk, pevne chytil kosu a svižným krokom zamieril k východu.
Zabijem ich! Toto sú dnes už tretí! To sa nepoučia?! Rozmýšľal cestou...
Dorazil k dverám a prudko ich roztvoril. Asi šesť tak desaťročných detí okamžite spustilo:
„Život alebo cukríky!“ A už mu aj nastavovali svoje vrecúška.
Hidanovi až zasvietili oči od zlosti. Vyrazil im misky z rúk a zrúkol:
„Padajte! Nech vás tu už nevidím!!“
Deti sa samozrejme nad tým zlostným pánom zľakli a s krikom ušli. Hidan spokojný sám so sebou, zabuchol dvere a kráčal naspäť do obývačky pochváliť sa ostatných.
Keď ale vošiel, hneď si všimol že niečo nie je v poriadku. Konan, ktorá neznáša čítanie teraz držala v ruke kuchárku a zaujato v nej listovala. Kakuzu sa tváril že ho strašne zaujíma relácia pošta pre teba, na ktorú práve čučal.
Hidan sa zamračil a premeral si ich pohľadom. „Čo sa tak...“
„Bwhahahá!“ preletelo okolo neho niečo sfarbené do krikľavej ružovej a pristálo to za pohovkou.
„Do kelu! Tobi! Nehovorili sme ti že máš ostať schovaný?!“ zasyčala Konan, odhadzujúc knihu na druhú stranu miestnosti.
Spoza pohovky sa náhle postavil Tobi a Hidanovi sa zahmlilo pred očami. Mal totiž na sebe parochňu dlhých, blonďavých vlasov (očividne ju potiahol Deidarovi) a jeho Akatsuki plášť bol trochu poupravený. To znamenalo, že namiesto cool červeno-čierneho prevedenia bol prefarbený na dva odtiene ružovej.
„Juhuuu!“ Vyskočil natešene, nevšímajúc si Konan a náhlil sa k Hidanovi.
Ten sa tváril, že ho o chvíľu raní mŕtvica. „Nepribližuj sa!“ skríkol podivne vysokým hlasom.
Po asi pol minúte dychových cvičení ukázal pred seba: „Možte mi vysvetliť čo to má na sebe?!“
„Ehm...to je jeho kostým. Snažili sme sa ho zastaviť ale...“ začala Konan.
„Juchuchú! Som Paris Hilton! Hidan-senpai...poď so mnou sláviť Heloween!“ zhúkol Tobi a začal skákať okolo Hidana. Ten zavrel oči, zaťal päste a vydýchol. Tobimu to ale dopínalo pomaly...Stále otravoval, dokonca sa opovážil chytiť Hidanovi kosu. Tomu došla trpezlivosť, strhol Tobiho za ružový golier tak, že sa mu posunula parochňa.
„Okamžite si tú maškarádu daj dole! Ja ťa k*rva zabijem!“ zrúkol celý červený od zlosti.
Tobi naňho len hľadel, preglgol a vytrhol sa mu. Urazene si sadol do kresla a začal cumľať palec. „Tebe sa to nepáči? Ja som len chcel sláviť Helloween...“ odvetil plačlivo.
Od ostatných sa ale útechy nedočkal. Konan s Kakuzom sa oňho nestarali, predsa mu povedali aby sa schoval. A Hidan, ten to stále všetko predýchaval. Korunu tomu nasadil zúfalý výkrik Deidary. Blondiak sa nebezpečne rútil zo schodov, vydávajú pri tom rôzne pazvuky. Pribehol dole k Tobimu a strhol mu parochňu z hlavy.
„Odkiaľ to do pekla máš?!“ zvolal zúfalo.
„Potreboval som parochňu. A táto ležala v kúpelni...“ zamrmlal Tobi nečujne.
„Mňa tvoj priblbý kostým vôbec nezaujíma! Ako si dovoľuješ brať mi moje veci? Už to nikdy neskúšaj!“ prebodol ho Deidara pohľadom, pritískajúc si parochňu na prsia. Vtom si všimol, ako pochybovačne sa naňho ostatní dívajú. Kakuzu dokonca zabudol zatvoriť ústa...
Deidík si len odfrkol a urazene odpochodoval zase hore. Ostalo po ňom trápne ticho.
„Do pekla. Tento deň je fakt ***** (neslušné slovo podľa vlastného výberu:P)“ zatiahol Hidan a afektovane sa zvalil do kresla. Potom už nikto nič nepovedal. Všetci vstrebávali tie šokujúce udalosti... Po asi pol hodine prerušil ticho Itachi.
„Čo tu robíte?“ spýtal sa.
„Neskutočne sa bavíme, nevidíš?“ zavrčala Konan ironicky.
„Ale ľudia! Je Helloween! Musíme sa baviť!“ zvolal.
„Nezačínaj s tým debilným sviatkom!“ pohrozil mu Hidan.
Itachi sa zatváril že tú poznámku prehliadol. Vzdychol a potom šikovne vytiahol spoza chrbta nijakú čiernu vec.
„Čo to má byť?“ vyzvedal Kakuzu.
„No nudíte sa nie? Tak si možme pozrieť film! Je to dévédéčko!“ zašklebil sa víťazoslávne.
„Film? Určite akčák s Jackie Chanom...“ zasnila sa Konan.
Itachi sa poškrabal vo vlasoch. „Ehm...nie. Je to horror. Volá sa tu Kruh a malo by to byť dobré.“
„Kruh? To som videl, to som videl!“ znenazdajky sa tam objavil Deidara. „Je to o tej babe čo robila tie hrnce...a jej priateľa zabili a on...“
„Baka,“ nie moc jemne ho šťuchla Konan, „to bol Duch, nie Kruh.“
Deidara sa nechápavo zaxichtil sa sadol si k nim na sedačku, zatiaľ čo Itachi prišiel k televízí a snažil sa ako tam sprevozniť ich DVD prehrávač z doby kamennej. (Pein ho kúpil keď založil Akatsuki) Itachiho šťavnaté nadávky prerušil zvonček. Cŕŕŕn...
Hidan vyskočil ako čert zo škatuľky a v očiach mu plápolal oheň. Bez slova vyšiel z obývačky a ako boh pomsty sa náhlil k dverám. Posledná kvapka pretiekla, zabijem ich...uisťoval sa vo svojich plánoch. Hidan otvoril dvere a pozrel von. Nikde nikoho nevidel...
Vtom mu znenazdajky preletelo ponad hlavu vajce. „Čo to do pekla...“
Skupinka detí, ktoré sa vynorili pred ním po ňom začala hádzať vajcia, kamene, toaleťák a iné po domácky vyrobené zbrane...Hidan sa im len tak-tak vyhýbal. Keď im došla munícia, stihol si ich obzrieť. Boli to tie deti, ktoré predtým vyhnal.
„Vy malý šmejdi!! Čo to robíte?“ vykríkol a zaškrípal zubami.
„To máte za to, že ste nás nastrašili a nedali nám žiadne cukríky!“ zvolal chlapec z davu, vzápätí Hidanovi vyplazil jazyk a všetci sa rozbehli preč.
„K*rva toto ste prehnali!!“ hromžil Hidan a vystrelil z domu. Nanešťastie, pozabudol na dreveného vianočného soba, ktorý trónil pred vchodom. (Konan si ho tam proste vynútila)
Takže si to trošku nevymeral a...Hidan skončil na zemi, zatiaľ čo chudák sob so zlomenou nôžkou.
„*Cenzúra* ...“ fučal Hidan vstávajúc zo zeme. Bol neskutočne naštvaný, takže nezabudol chytiť objekt svojho spadnutia a mrsknúť ním o zem. (Teraz už bol jeho osud spečatený...Konan bude zúriť...) Potlačujúc hnev vošiel zase do vnútra, náhliac sa do obývačky. Na pol ceste si to rozmyslel a zmenil trasu do kúpeľne. Zaplesol za sebou dvere, chvíľu bolo ticho a potom sa zvnútra ozval neskutočný rev, kopanie, praskanie, rinčanie rozbitých vecí...Po asi piatich minútach vyšiel už ukľudnený von.
„Hidan, tie veci za to nemôžu.“ Podotkla nevinne Konan. Hidan ju prepálil pohľadom a hodil sa do kresla. „Niekto by mal ísť upratať ten bordel vonku.“ Povedal z odporom.
Zaraz sa všetci začali tváriť neviditeľne. Hidan si ich postupne premeral.
„Pôjdeš ty, Tobi.“ Povedal napokon.
„Ja? Prečo ja?“ vzpieral sa.
„Lebo som povedal! A naviac si ma pekne naštval!“ skríkol Hidan.
„Ale ja nechcééééém!“
„TOBI!“ zvolali všetci zborovo. Len nech ide upratať, aj tak má ten film značku 18+ .
Tobi sa s frflaním (metlou a kýbľom) odšuchtal von. Ale toto ho už naštvalo...nemienil to nechať len tak...
Hidan spokojne zamľaskal. „Už ste to opravili?“ zaujímal sa.
Itachi prikývol a vsunul dvdčko do prehriadky. Ešte rýchlo skočil vypnúť svetlo a začali pozerať.
A tak Akatsuki pozerali film. Nutno podotknúť, že už po úvodnej scéne im nebolo všetko jedno. A to to malo ešte len prísť...
„Haha...to vôbec nieje strašidelné.“ Nervózne sa zasmial Kakuzu. Ostatní nič nepovedali, len valili oči na obrazovku. Hidan sedel hlboko v kresle objímajúc svoju kosu, Konan s otvorenými ústami hľadela na obrazovku, Deidara si cmúľal vlasy a schovával sa za vankúše(a Itachiho) a Kakuzu sa snažil tváriť drsne. Aj keď, všetci na ňom videli ako sa bojí...
Po časti, keď to Samara roztočila druhý krát sa stalo čosi nevídané. Pein, ktorý bol až doteraz vo svojej pracovni, vkročil do izby a udivene sa spýtal: „Čo to tu akože robíte?“
Vtedy našich Akatsuki skoro ranila mŕtvica. S krikom sa prudko otočili na svojho veliteľa. (Deidara dokonca spadol z gauča)
„Pein...Nestraš nás do pekla!“ pohrozila mu Konan, ešte stále predýchavajúc ten šok.
Pein len udivene zdvihol obočie. „A čo to akože pozeráte?“ vyzvedal.
„Kruh. A keď chcem pozerať, sadni si a buď ticho.“ Zavelil Itachi rezolútne. Pein poslúchol a sadol si k nim. „Čo sa tam vlastne st...“ chcel zistiť, ale bol nekompromisne umlčaný.
„Pssst! Pozeraj sa!“ prerušila ho Konan.
Tak začal Pein pozerať s nimi. Ešte sa chvíľu snažil zistiť o čo tam vlastne ide, ale potom to vzdal. Vlastne...bol dosť tichý a s jednotlivými scénami menil farby od bielej až po zelenú.
Keď film skončil, Akatsuki ostali sedieť. Až po spamätaní Kakuzu vykročil a zažal svetlo, ktoré odhalilo šokujúce skutočnosti. Itachi sa Deidara sa k sebe podozrivo tisli za hromadou vankúšov a Konan s Peinom na tom boli veľmi podobne. Našťastie sa všetci rýchlo spamätali a odlepili od seba. Pein sa vytratil neznámo kam zo slovami „že má ešte nijakú prácu.“
Ostalo trápne ticho.
„To...to bolo strašné!!“ piskľavo napokon vykríkol Deidara.
„Ehm...Máme doma nijaké podozrivo vyzerajúce videokazety?“ Preglgol Kakuzu.
„Prestaň prosím ťa...veď to bol iba film!“ pozrel naňho Hidan ale zdalo sa, že presvedčuje skôr sám seba ako ostatných.
„Presne tak...niečo také by sa v skutočnosti nemohlo stať.“ Odvetila Konan trasľavým hlasom. Akonáhle dopovedala, zazvonil telefón. Všetci tlmene vykríkli a dívali sa na telefón.
„To je tá Samantha! Ide si pre nás!“ hysterčil Deidara a skryl si hlavu do dlaní.
„Keď už tak Samara.“ Podotkol Itachi a znova pozrel ne telefón. „Ehm...kto to zdvihne?“
Nikto sa k tomu nemal...Až napokon odhodlane vstal Kakuzu a odhodlane mieril ku stolíku.
„Si...si si istý?“ ubezpečoval ho Itachi.
Kakuzu prikývol a zdvihol telefón. Ozvalo sa v ňom čudné zapraskanie.
„Haló? Kto je tam?“ spýtal sa Kakuzu. Nikto sa neozýval... „Heeej! Je tam niekto?“ opakoval. Ale nikto sa neohlásil. Trochu neisto položil slúchadlo späť. „Nikto sa neozýval.“ Oznámil.
Všetci naňho vydesene pozreli. „A...ako to? Veď niekto musel volať nie?“ povedal Hidan.
„Ak to mám vedieť?! Nikto sa neozýval!“ vybehol naňho Kakuzu, ktorého sa začal tiež zmocňovať strach.
„Nehuč na mňa! Nemôžem za to!“ nedal sa Hidan. Kakuzu sa už nadychoval ako mu poriadne vynadá, keď ho prerušilo zvonenie telefónu.
„Už zase?“ spýtavo naňho pozrel.
„Ľudia...ja sa fakt bojím!“ zavyla Konan.
„Prestaň.“ Schladil ju Hidan a vykročil k telefónu. Bol rozhodnutý tie divné žarty hneď končiť.
„Čo chcete?“ odvrkol keď zdvihol telefón.
„Skúška 1,2,3...“ ozvalo sa v telefóne.
„Ehm?“ nechápal Hidan. Vtom si dotyčný odkašľal a hrobovým hlasom spustil.
„Vaša krutosť bude potrestaná. Máte sedem dní...“ Viac už Hidan nepočul. S výkrikom pustil telefón a skočil šípku na sedačku.
„Ona je tu! Prišla si pre nás!!“ skríkol.
„Kto? Kto je tu?!“ zatriasla ním Konan.
„Samara! Povedala že si pre nás príde!“ hučal Hidan.
To už niektorý ako napríklad Deidara nezvládli a omdleli.
Konan začala neprívetivo jačať a Hidan sa modlil ku svojmu Jashinovi. Itachi sa snažil prebrať Deidaru...
„Tak to by stačilo!“ skríkol Kakuzu. Všetci sa strhli a vyjavene naňho pozerali.
„Prestaňte sa správať ako blázni! Podľa mňa je to len nijaký žart...ale keby nie, máme ešte sedem dní!“ snažil sa ich utešiť.
„Možme urobiť to, čo tá baba vo filme!“ zvolal Itachi.
A tak sa do toho pustili...

Po 2 dňoch

Všetci boli žhavý (nič iné im aj tak neostávalo) zisťovať informácie o Samare. Dokonca zašli do internetovej kaviarne a požičali si z kníhkupectva mapu...bohužiaľ nič nenašli.

Po 3 dňoch
Itachi našiel na skle v kúpelni mŕtvu muchu. Skoro dostal infarkt...To ich donútilo ešte intenzívnejšie hľadať.

Po 4 dňoch
Stále nič nenašli. Deidara začínal hysterčiť a Konan objavila v šuflíku lístoček s nápisom:
Prídem si po vás, Samara.

Po 5 dňoch
Všetci už čakali, kedy začnú vracať káble so slúchatkami. Nič také sa neudialo...ale stále nič nové o Samare nenašli. Začínali sa lúčiť so životom...

PO 7 DŇOCH

Nadišiel deň, ktorého sa všetci tak obávali. Deň D...Nedopadlo to tak, ako si Akatsuki predstavovali. Ich internetové, zemepisné a iné potrebné znalosti neboli dostatočné na to, aby vypátrali kde sa Samara skrýva. Takže teraz už iba zmierený so svojím osudom pobiehali po sídle a balili si kufre. Zháňali uteráky, šnorchle a iné veci na pobyt v studni. Sem tam sa ozval nijaký plačlivý výkrik...
Ostatní členovia už boli uzrozumený s odchodom ich priateľov. Ľutovali ich a dušovali sa, že ich nedajú.
„Mám si tam zobrať aj fén?“ ozval sa Deidara a utrel si uslzené oči.
„Fén? Načo ti bude fén?“ pýtala sa Konan.
„Neznášam mokré vlasy...Moj účes musí byť perfektný.“
„Možno sa aj Samara poteší...videli ste to jej háro.“ Podotkol Hidan, ktorý sa práve modlil Jashinovi. Deidara si len plačlivo odfrkol a išiel do kúpeľne pohľadať svoj fén. Nikde ho tam ale nevidel...začal sa prehrabávať poličkami. „Heeeej...kde je môj fén?“ zavolal s kúpeľne.
Všetci ho ignorovali. Mali iné starosti...Vtom si Deidí všimol niečo zvláštne. V kúpeľni boli stopy od bahna. „Aaaaaah!“ skríkol a vyletel s kúpelne.
„Čo sa stalo?“ horlivo sa pýtala Konan. „Už prišla Samara? Ja ešte nemám zbalené papiere na origami!“ zvolala zúfalo.
„Poďte sa všetci pozrieť!“ ťahal ich Deidara do kúpeľne. Keď zočili tie stopy, všetci skríkli.
Všetci až na...
„Kakuzu, prečo si ich tak obzeráš?“ zdvihol obočie Hidan.
„Hmmm...“ výrečne mu odvetil Kakuzu. „Nepripomína vám to niečo? Tá veľkosť?“ ukázal na stopy, ktoré boli už na pohľadom poriadne malé.
„Ehm...čo tým chceš povedať?“ nechápala Konan.
„Poďte za mnou.“ Zavelil Kakuzu a vybral sa po stopách. Nikto si to nevšimol ale smerovali von s sídla. Postupne sa podľa nich dostali na záhradu za sídlo, až ku starej pivnici kde už nikto pekne dlho nevkročil.
„Ehm...mám?“ pozrel Kakuzu na ostatných. Všetci prikývli, takže Kakuzu otvoril poklop a po schodoch zliezol dnu. A aj keď bol nato pripravený, úplne mu to vyrazilo dych...
Pivnica bola poupratovaná, dokonale pozametaná a zariadená. Za stolíkom sedel Tobi a nadurdene na nich pozeral. A vedľa neho stál...Telefón. Až teraz všetkým doplo, že ho vlastne celých sedem dní nevideli...
V prvej chvíli sa nikto nezmohol ani na slovo. Potom k nemu Kakuzu vykročil a schmatol ho za plášť. „Bol si to ty?!“ zahmrel.
Tobi len niečo zamrmlal a vytrhol sa mu.
„Tak?!“ nedal sa Kakuzu. Tobi sa k nim otočil a založil si ruky na hruď.
„Áno, bol!“ zvolal odhodlane. „Nemali ste ma vyhodiť!“
„Ja...ja...ťa...“ jachtala Konan a ukázala naňho prstom.
Itachi práve skúmal poličky pri stene. Objavil na nich všetko -mŕtve usušené muchy, lístočky, dokonca aj Deidarov fén...
„Načo si potreboval ten fén?“ zaujímal sa.
„Ale...keď tu bola hrozná zima!“ bránil sa Tobi.
Všetci sa začali k Tobimu pomaly približovať. Bolo jasné, že toto mu len tak neprejde. Vtom sa Tobi s jačaním rozbehol von, s ostatnými Akatsuki v pätách. A potom... už ich nikto nikdy nevidel...