Keď minulosť nedá pokoja...009

Ehi, gomen, že tak neskoro (pre mňa) no je vianočný fofer, takže..Nech sa páči.. (fandím si XD)

Malá stála medzi dverami. Od prekvapenia skoro zabudla zatvoriť ústa. Až vtedy si spomenula, narodeniny! Dospelšia forma sa držala v ústrní jej mysle, a všetko to so záujmom pozorovala. Nemala pritom žiadne pocity, len sa plne sústredila na to, aby sa v jej/svojom podvedomí udržala.

"Ty si si spomenul? Čo si spravil, oci, že ťa to napadlo?" naoko podozrievavo sa mu prihovorila. V duchu skákala radosťou. Nevedela uveriť tomu čo videla. Otec sa zatváril previnile. Povzdychla si. Vedela, že keby to nebolo nutné, nedal by si až tak záležať. Posadila sa ku stolu z opačnej strany ako bol on.
"Mám misiu v skrytej Dažďovej, Nani. Ale bude tu s tebou niekto iný. A večer ti dám darček, prisahám." postavil sa, obišiel stôl a pohladil ju po hlave. Ešte stále bola namrzená, no keď sa otec odhodlal prisahať, tak tomu verila. Nikdy nesľúbil niečo len tak, on sľubi dodržiaval. Čo sa nedalo, nesľúbil, vtedy povedall, že sa pokúsi. Bol našťastie úprimný, aj čo sa Akatsuki týkalo.

Dosť dlho vedela, že pre nich pracuje, a bolo jej to jedno. S členmi Akatsuki, alebo „mráčik firmou“ ako ich nazývala, keď boli s otcom samí, vychádzala celkom dobre. Aj staršiu to zaujímalo, tak sa v jej mysli tak trochu posunula bližšie. Keď otec nebol doma, prišiel Kisame, alebo Sasori. A jedenásťročný Itachi, ktorý už vtedy plánoval, že sa k nim pridá, bol celkom zábavný....

Prikývla a pozrela sa na tú výzdobu. Pokrčila pleciami a pozrela na miesto, kde ešte pred chvíľou stál jej otec. Nikto nikde.

Prišiel sa na ňu pozrieť Kisame. Blbé dopoldnie aj odpoludnie. Učil ju taijutsu, čo ju inokedy bavilo, no dnes nemala náladu.

Okolo večera prišiel ako sľúbil otec. Kisame bol už dávno preč, mal misiu, na ktorú celkom zabudol. Malá si vydýchla. Nedokázala by s ním už dosť dlho vydržať.

Otec si ju bez slova zavolal ku sebe. Začal sa hrabať vo vrecku nohavíc. Zrazu niečo vypadlo s cinknutím na podlahu.

Bolo to slnko, strieborné slnko na šnúrke rovnakej farby. Otvorilo sa. Boli na ňom tri postavy. Malá sa poň so zvedavosťou zdvihla.

"Takáto bola mamička?" ukázala na brunetku s mäkkou tvárou. Na perách jej hral príjemný úsmev, ktorý sa jej odrážal aj v očiach. Vedľa nej stál mladý blondiak; otec. Obaja hľadeli na malé dieťa v perinke, ktoré držala matka. Otec prikývol.

Usmial sa na prívesok a schoval si ho do vrecka.
"Ten dostaneš až neskôr. Vieš, ľudia ako ja žijú krátko, malá. Ale mám tu pre teba niečo, čo ti Isa nechala." pohotovo vytiahol strieborný náramok. Z vnútornej strany bol hladký, mal tam len niekoľko rýh. Pretočil ho v prstoch.

Znelo tam: ´Pretože striebro je zhmotnený anjel´ Náramok pre šťastie, no a.... - nedopovedal, lebo miestnosťou sa rozľahol výbuch. Zatlačil ju do jej izby a zamkol dvere. Niekto na nich útočil.
Obe podoby boli vystrašené náhlou zmenou. Len tá staršia zaúpela: Už znova?!

Väzenie Akatsuki

Pein pozorne sledoval skoro celý deň, čo sa deje s jeho väzňom. Skoro nič, na obrazy reagovala len tvár. Raz jej myklo ústami do úsmevu, druhý krát ustrnula v prekvapení. Peina to zaujímalo. No viac ho zaujímalo to, ako sa jej bude žiť po prebudení. Veľa o tomto type jutsu nevedel, no zistil si, že ten, ktorému sa spomienky vrátili, bude trpieť záchvatmi kŕčov. Lepšie ako mučenie, zasmial sa v duchu. Bol prekvapený, ako sa ho Hikashi dokázal naučiť, keď o tom nebolo ani zmienky v žiadnom zo zvitkov, ktoré našiel. Zaujímavé, si samé prekvapenie aj po smrti, Hikashi...

"Sme tu," potichu zahlásil Itachi. Boli schovaní v lese blízko pahorku, ktorý ukrýval nešťastníkov, ktorí Akatsuki padli za obeť. Jedného práve išli zachrániť od údelu pomaly zomrieť. Shikamaru pozorne skúmal oboch bývalých príslušníkov menovanej organizácie. Hidan niečo šepky mlel Kakashimu a Itachi si automaticky odkrýval katanu.
"Si si istý, že tam chceš ísť sám?" snažil sa mu to vyhovoriť celou cestou, no Uchiha starší bol neoblomný, presne ako jeho brat. Ten prikývol.
"Nie je tam dosť miesta pre všetkých, vytiahnem si ho aj tak von.." prišiel s novým plánom. To donútilo Shikamarua premýšľať a už sa nevypytoval.
Neji šiel aj so Sakurou rozmiestniť pasce. Itachi zmizol v útrobách onoho kopca.
Hidan stál pri dverách a zpoza rámu si vyberal kosu. Jeho trojčepeľového miláčika.

Schyľovalo sa k mocnej bitke. Bitke dvoch očí...

Ozval sa výkrik. Boj sa vliekol nekonečne dlho, malá sa vydobila von z izby. Skryla sa blízko bojujúcich. Uvidela šerpu. Malá ju s nikým nespájala, veľká si povedala; Asuma! Telo o telo, kov o kov...
Po krutom boji vyliezla zo svojho dočasného úkrytu. Oči mala červené, podliate krvou, ako plakala. Celý scénar sa zopakoval. So smrteľnou presnosťou na detaily. No potom... Na mieste, kde mala byť tma a prázdno, kedy sa zobudila, bolo všetko, skoro všetko, no bolo toho dosť...

"Dúfal som, že sem prídeš, Itachi." Pein sa ani nepotreboval otočiť. Cítil jeho prítomnosť, no ostatných nie. V očiach mu nebezpečne vzplanulo. Itachi pozrel na postavu schúlenú na zemi.
Čo jej spravil, že tu len tak leží?.. no nestihol dlho rozmýšľať, musel sa apojiť do smrtiaceho víru útokov a obrán. Smerovali z miestnosti. Plán sa daril, zatiaľ....