Zázrak života

Upozorňujem vopred! Je to divné a nemá to dej!

Nervózne kráčal po prázdnej chodbe. Sem a tam, sem a tam... Jeho kroky sa odrážali od stien ako ozvena. Nemohol sedieť...
„Sadnite si a počkajte. Budeme vás informovať.“ Povedal mu mladý lekár asi pred hodinou. Jemu sa to hovorí...On tam nemá ženu a...
„Dieťa...“ povedal zasnene a usmial sa. Stále tomu nemohol uveriť...On bude mať dieťa! Malý, umrnčaný uzlíček! Myšlienky mu v hlave nepokojne poletovali ako motýle...Pamätal si na ten deň presne. Deň keď sa to dozvedel...

Z práce sa unavene vracal domov. Dnes bol naozaj náročný deň, pomyslel si. Už sa tešil na teplú večeru, aj keď, zo všetkého najviac sa tešil na ňu... Ako ju znova uvidí. Na jej lesklé hnedé vlasy, bezchybnú pokožku a šibalské oči. Vídal ju každý deň ale vždy ho to naplnilo nesmiernou radosťou. Vždy na nej našiel niečo nové... Usmial sa. Ako si ho vôbec mohla všimnúť? Ako to, že mohli byť spolu a osud ich nerozdelil. Bola to neuveriteľná radosť...
Zraz už vôbec nebol unavený. Spomienky na ňu ho rozžiarili...naplnili energiou.
Ani si neuvedomil a už stál pred ich domom. Vošiel dnu. Hneď zacítil vôňu pečeného mäsa.
Vkročil do kuchyne a uvidel ju za šporákom. Aj v tej umazanej zástere a strapatých vlasoch bola pôvabná a krásna. Zozadu sa k nej priblížil, objal ju rukami a pobozkal ju na líce.
„Ahoj láska.“ Povedal nežne a ona sa usmiala. Ten jej úsmev...Už keď ju videl prvý krát sa takto usmievať, zamiloval sa do nej. Bola to láska na prvá pohľad.
„Dnes ideš trochu neskoro...zdržalo ťa niečo?“ spýtala sa zvonivým hlasom.
„Nie nie...asi som sa cestou zamyslel.“ Odpovedal a zasmial sa. Pristúpil k stolu a posadil sa. Hneď sa vrtko otočila a postavila pred neho plný tanier. Nadýchol sa tej vône.
„Vyzerá to naozaj výborne.“ Pochválil, zatiaľ čo si bral príbor.
Trochu neisto prikývla a pozrela naňho. Ale nebol to je zvyčajný pohľad...Šibalský, drzý a zároveň priateľský. Teraz jej v očiach vycítil neistotu...
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ustarane. Sklopila oči a sadla si k nemu za stôl. Prehltol...Takže sa niečo stalo.
„Vieš Kakashi...ide o to že...som tehotná.“ Povedala a čakala na jeho reakciu.
Zdalo sa mu že zle počul, ale tie slová zostali visieť v miestnosti...
„Anko, myslíš to vážne?“ dôrazne na ňu pozrel.
„Samozrejme že to myslím vážne!“ rozhorčila sa. Takúto reakciu nečakala... „O takýchto veciach sa predsa nežartuje! A chcem ti povedať že ak to dieťa nech...“ nedopovedala keď sa k nej bleskurýchle rozbehol. Zdvihol ju na ruky a roztočil po miestnosti.
„Dieťatko! Budeme mať malé!“ zakričal odhodlane.
Neveriacky naňho pozrela. „Takže...tebe to neprekáža?“
Zložil ju na zem a pozrel jej priamo do očí. „Prekážať? Anko, ako ti to mohlo napadnúť...Som nadšený!“ zvolal a dal jej pusu na čelo. Láskyplne sa naňho pozrela.
„Ľúbim ťa, Kakashi.“
„Aj ja teba Anko. A tak isto budem ľúbiť aj to malé...“ sklopil zrak a priložil jej ruku na brucho.

Dni, týždne a mesiace plynuli...Anko už bola v piatom mesiaci. Jej guľaté bruško už bolo zreteľne vidieť. Kakashi sa o ňu staral akoby bola chorá. Nedovolil jej robiť vlastne skoro nič, chcel iba aby oddychovala. Veľakrát mu vyčítala, že ona predsa nieje malomocná a vie sa o seba postarať. Ale on sa vždy usmial a povedal, že chce aby bolo dieťatko zdravé.
Raz jej domov doniesol plné vrecko zaváranej kyslej kapusty. Sedela za stolom, keď ho pred ňu postavil...
„Ehm...čo to je?“ pozrela na to nedôverčivo.
„To je kapusta, ktorú budeš každý deň jesť.“ Povedal hrdo.
„He?“ stále nechápala.
Kakahsi zavrel oči a vzdychol ako skúsení otčim.
„Čítal som, že kapusta je veľmi zdravá tak ako pre teba, aj pre dieťa. Mala by si ju jesť.“ Začal vysvetľovať a ukázal na vrecko na stole. Anko sa nekontrolovateľne rozosmiala. Spýtavo na ňu pozrel a čakal vysvetlenie. Nič smiešne na tom nevidel...Ale ona sa iba smiala, neschopná čokoľvek povedať. Zamračil sa. „Čo je smiešne?“
„No...vieš...“ snažila sa potlačiť výbuchy smiechu až sa nakoniec ukľudnila. „Kakashi, viem že to myslíš dobre, ale toto do mňa v živote nedostaneš. Ver mi, dieťa sa má dobre aj bez kapusty.“ Žmurkla naňho, vštepila mu pusu na líce a odišla do obývačky. Namrzene za ňou pozeral. Keby nebola taká tvrdohlavá...Ale vlastne to sa mu na nej páčilo. Mala vlastnú hlavu...

Po niekoľkých týždňoch prišiel ďalší vzácny okamih. Vtedy sedel v kuchyni za stolom a čítal knižku o menách pre deti. S Anko sa stále nedohodli na mene...Jemu sa páčilo Rei pre dievča a Teruo pre chlapca. Anko zase Mitsuri a Ren. Mali proste rozdielne názory...
Zrazu začul z obývačky krik Anko. Vtedy sa strašne zľakol...Myslel si že sa jej niečo stalo. Najrýchlejšie ako vedel vybehol spoza stola, až spadla stolička a šprintoval k Anko.
Keď ale vbehol do obývačky, ona spokojne sedela na gauči.
„Eh An...“ začal ale prerušila ho.
„Rýchlo! Rýchlo poď sem!“ súrila ho.
Nechápal to. Čo chce? Neistým krokom sa k nej začal presúvať. Keď bol asi meter od nej, chytila ho za ruku a položila mu ju na jej brucho.
„Pred chvíľkou koplo...“ žmurkla naňho.
Rozžiarili sa mu oči. Koplo? To je úžasné! Sadol si k nej a pritisol k nej ucho. Netrvalo to ani minútu...
„Naozaj! Teraz! Cítil som to!“ Oznamoval ohromene. Anko prikývla.

Musel sa usmievať, keď si na to všetko spomínal. Prežili krásne chvíle. Bože prosím, nepokaz to. Nedovoľ, aby sa im niečo stalo...Modlil sa v duchu.
Dnes ráno by ho ani nenapadlo, že poobede už budú v nemocnici. Anko sa necítila najlepšie tak ju sem hneď zobral...A lekári povedali že si ju tu nechajú lebo pôrod môže nastať každú chvíľu. Tá chvíľa nastala asi pred hodinou...
Kakashi chodil po chodbe ako lev v klietke. Už to trvá príliš dlho...Ak sa im niečo stalo...
Jeho myšlienky prerušilo otvorenie dverí. Prudko sa strhol a s očakávaním hľadel na doktorku ktorá sa objavila pred ním. Snažil sa s výrazu jej tváre vyčítať ako to dopadlo...
„Gratulujem Pane. Máte dcérku.“ Usmiala sa naňho.
„A moja žena? Anko? Je v poriadku?“ vychrlil na ňu otázky.
„Áno. Ona aj dieťa sú v poriadku.“ Povedala formálne.
Nevedel ani opísať ako sa cítil...to šťastie ktoré sa ho zmocnilo bolo nevýslovné. Pretlačil sa pomedzi sestričku a vtrhol do nemocničnej izby.
„Ale pane, nemali by ...“ nedokončila keď videla že je to zbytočné.
Kakashi vrazil do izby a hľadel na posteľ. Sedela tam Anko. Spotená a vysilená. A v náručí zvierala malé, plačúce bábätko...
„Anko...“ zašepkal s úžasom a hrnul sa k nim. Hneď ju začal hladiť o vlasoch a tvári.
„Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ spýtal sa ustarostene.
Vysilene sa naňho usmiala. „Bolo aj lepšie.“
Potom mu zrak padol na ten malý uzlíček. Bolo to dievčatko...a aké krásne dievčatko. Zdalo sa mu že sa naňho podobá. Ale keď otvorila oči s úžasom vydýchol...
„Ona...má presne také oči ako ty!“ zvolal. Bola to pravda. Maličká zdedila to, čo sa mu na Anko páčilo skoro najviac...Tie neprekonateľne krásne oči.
„Naozaj?“ zvedavo sa naklonila Anko. „No...asi áno.“ Vydýchla šťastne.
„Kakashi...čo povieš na meno Natsuko? Viem, že sme chceli iné, ale myslím že toto sa k nej dokonale hodí.“ Povedala a pozrela naňho.
Kakashi sa zamyslel. Natsuko...To meno sa mu páčilo. Bolo také neobyčajné...presne ako jeho dcéra. A mala pravdu...naozaj sa k nej hodilo.
„Samozrejme. Hodí sa k nej skvele.“ Usmial sa a pobozkal ju.
Krásnu chvíľu prerušila sestrička. „Pane, už by ste mali ísť. Ona aj dieťa si potrebujú odpočinúť!“ rozkázala a už ho aj strkala von z izby. Venoval jej ešte posledný bozk a neochotne vyšiel von...

Tam už naňho svorne čakali jeho žiaci. Bývalí žiaci...
„Tak ako Kakashi-sensei! Rýchlo rozprávajte! Je to chlapec? Určite je to chlapec!“ vrhol sa k nemu nedočkavo Naruto.
„Naruto...“ zavrčala Sakura. „Nemôžeš si priať aby to bol chlapec! Čo si o sebe myslíš? Je to neslušné!“ poučila ho a zamračila sa. Potom sa šťastne obrátila na Kakashiho.
„Tak rozprávajte!“ súrila ho.
„No...“ začal a rukou si zašiel do vlasov. „Je to dievčatko. Natsuko.“ Vydýchol šťastne.
„Oooo! Gratulujeme Kakashi-sensei!“ začali sa prekrikovať Sakura s Narutom.
„Už sa nato malé teším...budem mu robiť senseia! A bude najlepší ninja v našej dedine!“ chvastal sa Naruto.
„Naruto, tebe do rúk by dieťa zveril iba idiot.“ Schladila ho Sakura. Obidvaja sa začali hádať...
Kakashi sa zasmial. Takto úžasne sa už dlho necítil. Vyzeralo to ako za starých čias...
Ale vedel, že teraz už nebude nič tak ako kedysi.