Vločka - 1. kapitola

Tma. Ticho. Sem tam sa ozvala sova, ktorá si vyrazila na lov...
Vtom sa niečo zmenilo. Vzduch sa oteplil a ozval sa zvláštny hukot, krik a štekot psov.
Cez les nikto bežal. Žena. Za ňou psy a ľudia. Naháňali ju, ale ona bola rýchla. A ranená...
****

„Sakra!“ Zohla sa v páse, rukou sa chytila stromu a zhlboka dýchala. Prečo zase? Nemôžu mi dať pokoj? Natočila hlavu a počúvala. Prenasledovatelia boli neďaleko.
Spustila ruku a pokračovala v behu. Bojovať veľmi nemohla. Mali výhodu.

Po niekoľkých minútach dobehla do nejakej osady. Rýchlo premýšľala, kde sa schová a zaviaže si ranu. Lebo takto ďalej nemohla pokračovať.
Vbehla do predposledného domu a rovno do pivnice. Aby ju nenašli. V ukývaní sa bola vynikajúca.

Onedlho začula, ako aj oni vchádzajú do osady. Vedela, že tentoraz to nebude také ľahké.
****

„Kde je?“ Ozval sa ticho jeden z nich.
„Neviem. Necítim jej chakru...“ Druhý pokrútil hlavou.
„Už nám nesmie ujsť. Keď je takto blízko... A je ranená... Haru zacítil krv...“ Tretí hľadel na veľkého čierneho psa.
„Mám nápad...“ Ozval sa niekto a hlasy stíchli...
****

„Au!“ Sykla potichu a na tvári sa jej objavil bolestivý úškrn. Tá rana je hlboká. Krčila sa v kúte miestnosti a počúvala, či niečo nezačuje.
Vtom sa ozval z diaľky krik. Bolo to malé dieťa. Plakalo.
Nevedela, čo sa tam deje, ale ten krik sa len stupňoval. Bolo to neznesiteľné. Pripomenulo jej to seba samú, keď bola malá. Ten zvuk ju vyháňal von.
Nevedela, či je to pasca, alebo nie. Ale musela ísť von. Chcela mu pomôcť.

Krok za krokom stúpala po schodoch, držiac sa steny, aby náhodou nespadla. Jej dych bol stále nepravidelnejší a hlasitejší. Krok za krokom bola pomalšia. Strácala silu, ale stále sa hnala ďalej, aby mu pomohla.

Vyšla von. V strede osady zbadala malé dievča pripútané o kôl. Nad ním bola zavesená veľká čepeľ. Lano, ktoré ju držalo, horelo a každým okamihom hrozilo, že spadne na dievča.

Rozbehla sa. V ten moment sa lano pretrhlo. Ako v spomalenom filme videla, ako to padá. Už bola pri nej. Nevediac ako, schmatla ju a strhla nabok. Ostrie sa zapichlo pár centimetrov od jej hlavy.
„Vďakabohu!“ Odfúkla si a pozrela na ňu. Niečo sa jej nezdalo.
A vtedy ucítila chladný kov na krku... To som tomu dala...

„Zatýkam ťa!“ Ozval sa hlas spod nej.
Pozrela sa dole. Už tam nebolo malé dievčatko, ale mladý muž. Cez tvár mal patku...

Ako som to mohla prehliadnuť? To bude asi tou stratou krvi. Bola som nepozorná...

Niekto ju schytil pod pazuchy a vytiahol na nohy. Spútal jej ruky a otočil ju k sebe. „Konečne ťa máme. Teraz ťa dovedieme do Konohy, kde ťa popravia. Neboj sa, už tomu neunikneš.“ Jeho hlas bol krutý a chladný. Správal sa k nej ako všetci ostatný. Ako k obyčajnej vrahyni.

„Tak sme tu.“ Povedal niekto spoza nich. Obzreli sa a zbadali štyroch ľudí.
„Kakashi-sensei, som rád, že ste už tu.“ Muž sa mierne usmial. „Máme úlovok.“ A vystrčil ju dopredu.
„To je ONA?“ Neveriacky na ňu hľadel. Ako aj ostatní, čo boli s ním.
„Ona? Tým myslíte tú babu, čo vám stále unikala? Hm, nezdá sa byť nejaká nebezpečná a ani dobrá...“ Zvedavo si ju obzeral blonďák.
„Naruto! Baka! Čo to zase trepeš?!“ Ružovláska sa k nemu pohla, ale on už uskočil a schoval sa za druhého chlapca.
„Dosť!“ Autoritatívne povedal Kakashi. „Teraz je našou úlohou doviesť ju do Konohy, kde ju popravia za jej zločiny. Takže musíte byť viac ako pozorní, rozumeli ste? Nesmieme ju spustiť z očí. A to znamená aj, že kým je s nami, je aj pod našou ochranou, nesmie sa jej nič stať.“

Rozostúpili sa okolo nej a vydali sa na cestu...