Spomienky 05

Pred Narutom sa objavil tvor s veľkou hlavou, obrovským, plazovitým telom a zloženými krídlami na chrbte. Celé telo pokrývali modré, pevné šupiny, brucho bolo svetlomodrej farby. Na konci nôh mal tvor veľké čierne pazúry. Na hlave, po celej dĺžke chrbta, až po koniec chvosta mu vyrastali špicaté rohy. Chvost mal zakončený štyrmi zvlášť veľkými rohmi. Mal aj blanovité krídla, podobné netopierím.
„Ty si predsa........!“ ,skríkol Naruto a bleskovo sa mu v rukách objavili kunaje.
„Hej, som“ ,prerušil ho Aoi a pokračoval: „no kvôli tomu ako vyzerám ma snáď nechceš odsudzovať?“
„Ja ťa neodsudzujem, len som si myslel, že existujete len v rozprávkach!“ ,odpovedal mu rozpačito Naruto.
„Dobre teda, bude asi lepšie, keď na seba zoberiem svoju ľudskú formu.“
„Ľudskú formu?“ ,zopakoval nechápavo Naruto.
„Áno, ľudskú formu. Ľudská forma je vlastne podoba človeka. Dúfam, že som ju ešte nezabudol,“ zahlásil Aoi a jeho telo sa začalo zmenšovať a naberať ľudské tvary. Po chvíli stál pred vyjaveným Narutom ninja, v čiernych sandáloch a v dlhých modrých nohaviciach. Na jednom stehne mal ninjovskú kapsičku a na druhom veľkú dýku. Nohavice mu držali na modrom koženom opasku, ako aj veľká ninjovská kapsička. Telo mu zakrývalo hrubé modré tričko, s dlhými rukávmi a modrá kožená vesta, s vreckami. Na rukách mal čierne rukavice bez prstou, s vybíjaným na hánkach. Nad pravým ramenom mu trčala rukoväť meča. Naruto predpokladal, že je rovnaký aký nosia ANBU. Aoi nosil aj čierno-modrú čelenku, z kože. Najviac však Naruta prekvapili jeho modré vlasy, s dvoma tenkými vrkočmi, zakončenými modrými korálkami.
„Hihihi! Myslím, že si tú svoju ľudskú podobu trochu zabudol. Máš modré vlasy,“ povedal Naruto a chichotajúc sa odložil kunaje.
„Nezabudol! Práve naopak, toto je môj image!“ skonštatoval.
„Hééé?“ ,ozval sa nechápavo Naruto.
„To nerieš!“ ,odpovedal mu Aoi.
„Mimochodom prečo máš ľudskú podobu?“ spýtal sa priblblo chlapec.
„Pretože, keď sa chcem pohybovať medzi ľuďmi, vo svojej skutočnej podobe by som ich vystrašil.“
„No jasné, to dáva logiku,“ pritakal Naruto a stíchol.
Nastala trapná chvíľka ticha. Ani jeden z nich nevedel, o čom majú spolu hovoriť ďalej.
Nakoniec sa po chvíli ozval Aoi, snažiac sa prerušiť ten trapný okamih: „Naruto ďakujem ti za pomoc a za odmenu ťa naučím špeciálnu medic-techniku.“ A podišiel k nemu.
„Keby som chcel vedieť nejakú medic-techniku dal by som sa k medicom!“ ,odvrkol urazene Naruto.
„Toto však nieje len tak nejaká medic-technika. Toto je super medic-technika, ktorá využíva chakru démona, ktorého máš v sebe. Vezme sa pri nej chakra démona, pomocou tejto techniky sa upraví a potom použije. Výsledkom tejto techniky je mnohonásobne rýchlejšie hojenie ako pri tých najsilnejších medic-technikách. A okrem toho, tak nejak tuším, že sa ti raz zíde,“ usmial sa naňho shinobi.
„Odkiaľ vieš, že mám v sebe démona?“ ,skríkol prekvapene Naruto.
„Videl si kto som, nie som človek a môj pohľad na svet je tiež iný. My vidíme, na rozdiel od ľudí, aj to čo je skryté. Preto to viem!“ ,odpovedal smutne.
„Keď vidíš aj to čo je skryté, nevieš ako by som sa ho mohol zbaviť?“ ,spýtal sa ho Naruto, s nádejou v hlase.
„Je mi ľúto chlapče ale o týchto veciach sme, my „obyčajný“ ,nesmeli nič vedieť. Vedomosti, o démonoch, prechovávali tri klany, pričom každý klan vedel iba časť vedomostí a tie si ich až fanaticky strážili. Vieš s dostatočnými vedomosťami o démonoch by sa mohol každý z nás stať až nebezpečne silným a tým by narušil rovnováhu sveta a svet by, tak ako ho poznáš zanikol. Ako iste chápeš niečo také neprichádza do úvahy. No teraz je čas na super medic-techniku, tak žiadne flákanie a dobre počúvaj!“ ,snažil sa Aoi zmeniť tému, keď videl ako mladý shinobi po jeho slovách posmutnel.
„Dobre začnime,“ ,prehovoril Naruto bezvýrazne.
Aoi mu vysvetlil čo treba robiť, aké pečate treba použiť a poučil ho o vedľajších účinkoch: „Pri medic-technikách sa chakra hromadí v dlaniach, preto je vedľajším efektom tejto špeciálnej medic-techniky ich dočasné sčernenie, pripomínajúce popáleniny. Narozdiel od nich tieto nebolia.“
Naruto chvíľu skúšal tú špeciálnu medic-techniku a po chvíli ju už zvládal, na primitívnej úrovni. Ruky mu naozaj sčernali, no po chvíli sa vrátili do normálu.
„Páni, je to síce trochu divné, no je to super jutsu,“ zvolal nadšene Naruto.
„To som rád, no chcel by som ťa ešte o niečo poprosiť,“ ,začal tajomne morovlasý muž.
„Iste a čo by si rád?“ ,spýtal sa so záujmom chlapec.
„Pred tým ako opustím túto jaskyňu chcel by som vedieť ako vyzerá svet tam vonku. A preto by som ťa chcel poprosiť, či by som si nemohol pozrieť tvoje spomienky. Vďaka nim by som ho videl skôr ako doň vstúpim.“ a zahľadel sa prosebne na Naruta.
Ten spočiatku rázne odmietal, no po chvíli prehovárania nakoniec predsa len privolil.
Aoi spravil kombináciu pečatí a povedal: „Prosím pozri sa mi do očí a chvíľu sa do nich pozeraj. Ja si zatiaľ pozriem tvoje spomienky, za pár mesiacov a urobím si tak obraz, o tom ako vlastne svet teraz vyzerá.“
„Dobre!“ ,zamrmlal chlapec a zahľadel sa mu do očí.
Po chvíli sa mužove oči stratili a on sa ocitol v tmavom priestore, v ktorom sa začali, akoby, rozsvecovať hviezdy. Po chvíli bol už celý tmavý priestor zaplnený hviezdami. Priestor sa začal pomaličky krútiť, až sa z hviezd stávali biele čiary. Krútil sa čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, až sa biele čiary spojili do veľkej bielej plochy, keď v tom Naruto odpadol. Pomaly otvoril oči a zistil, že leží na zemi.
„Čo sa mi to stalo?“ ,spýtal sa trochu dezorientovane Naruto.
„Prepáč, je to moja chyba. Stratil som sa v jednej spomienke a nevedel som sa z nej vymotať. Chcel by som ti poďakovať za pomoc, nechápem, ako môžeš niekomu pomáhať, hoci o ňom nič nevieš,“ snažil sa to zahovoriť Aoi.
„To je jednoduché! Mojim snom je stať sa hokagem a hokage vždy pomáha nielen vo svojej dedine ale aj mimo nej. A okrem toho, ty nevyzeráš na zlú bytosť, takže som ti rád pomohol.“
„Si dobrý človek Naruto, verím že svoj sen raz určite dosiahneš,“ skonštatoval muž a pohladil ho po vlasoch.
Naruto si dal ruky za hlavu, zaceril sa a povedal: „Tomu ver kamoš!“
Aoi sa usmial tiež a začal sa rozhliadať po jaskyni.
„Ty počuj, keď som sa ti pozeral do očí zrazu som sa ocitol v tmavom priestore, v ktorom sa začali rozsvecovať hviezdy. Potom sa ten priestor začal krútiť, až boli z hviezd biele pásy a potom sa spojili do obrovskej bielej plochy a vtedy som sa prebral. Čo to bolo za miesto a čo boli zač tie hviezdy?“ spýtal sa so záujmom Naruto.
Modrý shinobi chvíľu premýšľal ako mu to čo najlepšie vysvetliť a potom povedal: „Ten tmavý priestor je tvoja myseľ a tie hviezdy sú tvoje spomienky. Tím, že som vstúpil do tvojej mysle spravil som s teba pozorovateľa a skrze teba som si spätne prezeral tvoje spomienky. Nútil som tvoju myseľ spomínať a tá musela vytvoriť nejaký jednoduchý vizuálny obraz spomienky aby si si ju mohol pozrieť. Myseľ je zvláštny, vnútorný svet, ktorý si každý tvorí sám. Môžeš vstúpiť aj do mysle iných ľudí a pokiaľ si dostatočne silný môžeš ju zmeniť a jej majiteľ tak uvidí to čo chceš aby videl. Myseľ ovláda telo, takže ho môžeš skrze ňu zničiť. Vstup do mysle možno charakterizovať ako násilný čin, preto sa začne brániť až zo seba vypudí toho kto do nej vnikol. Pokiaľ však narušiteľ pozná nejaká bolestivú spomienku majiteľa mysle, vnikne do nej, vyhľadá v nej túto spomienku a skrze ňu spôsobí majiteľovi mysle šok, ktorý má za následok dočasné ochrnutie organizmu. Telo to dokáže prekonať, no myseľ môže utrpený šok zlomiť. Možno si to.....,“ stíchol Aoi, keď videl ako Naruto zviera ruky v päste a pozerá, s nenávisťou v tvári do prázdna.
„Povedal som.....Nie nič!“ prerušil ho, až príliš rázne chlapec.
Naruto uvolnil ruky a z tváre mu zmizla nenávisť. Aoi síce videl, že Naruta jeho slová zasiahli, no podľa jeho reakcie sa radšej nevypytoval.
„Nuž, mali by sme pomaly vyjsť z jaskyne, nemyslíš?“ spýtal sa akoby nič.
Zrazu začali pípať hodinky, ktoré dal ujo Narutovi, aby bol včas pri výťahu.
„Dočerta, úplne som zabudol na čas. Pokiaľ prídem neskoro k výťahu ujo ma tu nechá. Poď!“ zvolal, chytil Aoiho za ruku a ťahal ho za sebou.
Rýchlo prebehli jaskyňou a začali utekať po schodoch. Za malí okamih už obaja videli odchýlené vstupné dvere. Preleteli nimi a zastavili pri výťahu. Bolo to akurát včas, aby videli ako Narutov ujo Biseki otvára dvere do kabíny. Rýchlo nastúpili a výťah sa pohol. Naruto s Aoim sa snažili popadnúť dych. Biseki študoval nejaké papiere, takže si ani nevšimol, že okrem Naruta nastúpil aj niekto iný.
Modrovlasý muž chvíľu popadal dych, keď zbadal Bisekiho a zvolal: „Kafziel?“
Ten sa otočil a prekvapene zvolal: „Apos?“
Odložil papiere a objal sa s Aoim ako starí priateľ.
Naruto na nich iba nechápavo zízal. Potom sa ozval: „Ujo vy sa poznáte? A prečo si nazval Aoiho Aposom a on teba Kafzielom?“
Obaja sa chvíľu objímali, až potom dostal odpoveď.
„Áno poznáme sa a nazvali sme sa tak preto, lebo sú to naše mená, z dávnych čias,“ odpovedal namiesto uja Aoi.
„Tak veru!“ ,pritakal Biseki a pustili sa do družnej debaty.
Zlatovlasý chlapec, ako obvykle, zostal nechápavo stáť. Veľmi veľký zmysel mu to nedávalo a tak sa snažil aspoň zachytiť o čom spolu tý dvaja hovorili. Nič však nerozumel, pretože hovorili v cudzom jazyku. A tak len stál a čakal. Výťah zastavil a všetci traja vystúpili. Zamierili do kaviarne. Objednali si zákusky a minerálku a ďalej sa venovali konverzácii. Asi tak o hodinku sa rozlúčili, no skôr ako tak spravili dal Biseki Aoimu svoju adresu a donútil ho sľúbiť mu, že príde o mesiac na návštevu, Aoi rád súhlasil. Potom už vykročili každý opačným smerom.
Naruto pozrel na odchádzajúceho Aoiho a pomyslel si: Zbohom modrý drak. Veľa šťastia, na cestách.
V hlave mu naposledy zaznel jeho hlas: Aj tebe Naruto. Zbohom mladý priateľu!
Modrý shinobi išiel smerom k bráne z hradu a Biseki s Narutom išli po tetu Minatu.
Biseki zrazu zastavil a Naruto, kráčajúc za ním, doňho narazil.
„Prepáč ujo, čo sa deje?“ spýtal sa chlapec, čochrúc si nos.
Ten však neodpovedal, iba stál a pozeral na malé dievčatko, v zašpinených šatách, ktoré vyzeralo ako tuláčka. Najzvláštnejšie mu však pripadali okuliare, ktoré nosila. Pripomínali mu tie, čo mal ujo.
Po chvíli spravil Biseki pár krokov a zvolal: „Aikou!“
Dievčatko sa obrátilo, chvíľku na neho pozeralo a naradostené začalo k nemu utekať. Ujo k nemu kráčal tiež, keď bolo na dosah zdvihol ho, chvíľu točil vo vzduchu a potom ho pritisol k sebe. Usmieval sa. Dievčatko radostne výskalo a čosi volalo. Naruto chvíľu vyjavene stál a pozoroval scénu, ktorá sa odohrávala pred ním. Spravil pár krokov a konečne začul čo dievčatko tak radostne volalo: „Ocko.....Ocko.....Ocko......“