Prekliatie-2.Kapitola

Zažmúrila som oči. To biele svetlo, čo ma obklopovalo mi do nich udrelo, ako keď vám niekto zasvieti baterkou, až som začala škúliť. Som snáď už mŕtva? Nie, to nemôžem byť. Mohla by som, až na to keby tu nebola tá ... bolesť. Bolesť, ktorá sa mi rozlievala po celom tele, aj keď som sa snažila pohnúť čo i len prstom. Pomaly si už moje oči začali zvykať na tú bielobu, až som si uvedomila že ležím na niečom mäkkom a teplom, dookola mňa bola stále ta nebeská bieloba. Keď som sa lepšie prizrela, nemohol by to byť... záves? Až teraz som zbadala, že som v nemocnici a to nielen vďaka celej malej lekárni na stolčeku vedľa postele, ale aj vďaka tomu hnusnému nemocničnému zápachu. Pokúšala som sa posadiť sa ale tá obria bolesť ma donútila opäť si ľahnúť. Keď zbadala môj márny pokus posadiť sa sestrička, ktorá práve vošla do izby, pomohla mi a ani si pritom nevšimla, že jej vypadla ta veľká kopa liekov a obväzov ktorú niesla, a ktorá sa teraz váľala pri dverách.
,,Volám sa Haruno, Sakura Haruno.´´ predstavila sa mi ružovo vlasá sestrička, ktorá nemohla byť staršia odo mňa, povzbudzujúco a milo sa na mňa usmiala a začala zbierať tie veci čo jej spadli.
,,Ja som Yashirikato, ale zvyčajne ma volajú iba Yashi.´´ povedala som jej a úsmev som jej opätovala. Myslím že v najbližšom čase budem mať predstavovania sa veľa.
,,Teší ma Yashi a myslím, že by si nemala vstávať, lebo nie si ešte celkom v poriadku a teraz by som ti to ani nedovolila lebo ti idem vymieňať všetky obväzy.´´ keď to dohovorila, až vtedy som si všimla, že mam poobväzované
takmer cele telo a že vyzerám ako múmia.
,,Sakura?´´ opýtala som sa nesmelo po chvíľke mlčania.
,,Hm?"
,,Mohla by si ma zaviesť za vaším Hokagem?"
,,To nebude potrebné!" ozvalo sa odo dverí. Stala tam blondínka, čo vyzerala, no asi ako dvadsaťročné dievča. Hladela som na ňu s údivom. Niečo, čo z tej ženy vyžarovalo, ma ohúrilo. Potom znovu prehovorila tým hrubým a vážnym hlasom ale boli tam počuť aj náznaky, žeby to bola... zvedavosť?
,,Sakura, mohla by si nás prosím ťa nechať osamote? Chcela by som sa s našou cudzinkou porozprávať .´´
Sakura sa na ňu len zmätene pozrela.
,,Ale Tsunade-sama, ešte som jej ne-..." a zarazila sa, lebo bola umlčaná pohľadom tej blondínky, čo sa mala volať Tsunade. Sakura nechala obväzy tak, hlesla niečo o tom že príde neskôr a vyšla z izby.
,,Tak a teraz ta musím vypočuť, ale najprv sa predstavím. Volám sa Tsunade, som jedna z legendárnych sanninov a v posledných rokoch som aj Hokage Konohy," začala a ja som pokračovala.
,,Ja sa volám Yashirikato, ale zvyčajne ma volajú iba Yashi" predstavila som sa teraz ja.
Tsunade sa na mňa iba milo usmievala a začala sa ma vypytovať.
,,Tvoje meno už poznám, ale chcem poznať aj tvoj príbeh. Čo sa ti stalo tú noc, keď si k nám prišla? Odkiaľ vlastne si? Máš nejakú rodinu ale priateľov? A prečo si sem vlastne prišla?" vychrlila na mňa kopu otázok na rovinu.
Rozmýšľala som, či jej mám odhaliť tajomstvo mojej minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Nakoniec som sa rozhodla vyrozprávať celé od začiatku len s malými úpravami.
,,Tak začnem od začiatku. Keď som bola malá, žila som len s mamou, ktorá patrila ku Zvučnej, ale len z donútenia. Zamilovala sa do jedného ninju a pokúšala sa ho zmeniť, pri čom náhodou, ale nechcene otehotnela. Keď sa to dozvedel opustil moju matku, aj nenarodenú mňa. Keď som mala asi päť rokov, vyhľadali sme ho, našli sme ho kúsok od Zvučnej. Lepšie povedané, on si našiel nás. Natrafili sme naňho pri výlete do prírody. Keď mu moja matka vysvetlila, že kto som a prečo za nim prišla, iba sa jej vysmial. Povedal že je hlupaňa a že také decko, ako som ja, by on nikdy nesplodil. Ale moja matka sa nedala, čo ho doviedlo takmer k šialenstvu a tak na nás zaútočil. Mama bola celkom dobra kunoichi, ale on bol silnejší a ona to dobre vedela. Snažila sa vyhýbať jeho útokom a popritom aj chrániť mňa. Keď to už vypadalo beznádejne, nenápadne ma pomocou klonu ukryla v kríkoch. Klon mi povedal, nech sa skryjem u starkej a následne zmizol. Nechápala som prečo, ale keď som sa pozrela na čistinu videla som nehybné telo na zemi a toho muža, čo mi mal byt otcom, ako z neho vyťahuje katanu. S plačom som sa rozbehla ku starkej. Cestu k nej som dobre poznala, chodievala som tam často. Odvtedy som vyrastala u starkej v Zemi Vírov, až kým aj tá nedávno nezomrela. Často mi rozprávala o Konohe, aj o Sune, tak som sa rozhodla vydať sa sem. Asi v polke cesty som natrafila na ninjov zo Zvučnej. Zbadali ma, a bola som nútená bojovať. Pobila som ich,
ale aj tak som mala početné zranenia a nejako tak som sa dostala až sem. Zvyšok už poznáte." dohovorila som, utrela si slzy ktoré mi vyhŕkli pri spomienke na ten deň a pozrela sa na Hokage.
Tá zatiaľ len ticho počúvala moje rozprávanie.
,,Keď už ťa máme tu, nechcela by si byť kunoichi z Listovej? Pomoc navyše sa vždy zíde." spýtala sa ma ešte stále
s podozrením v hlase.
,,Ak by to bolo možné, tak áno." odvetila som jej radostne.
,,Dobre, musím už ísť. Prajem skoré vyliečenie." povedala a šla zavolať Sakuru nech mi povymieňa obväzy. Vedela som, že skôr či neskôr jej budem musieť povedať pravdu a odhaliť tajomstvo, ktoré dlhé roky tak urputne skrývam.