List, ktorý otvoril oči

Motýľ. Čiernofialový, jemný motýľ sa neisto vznáša v jesennom vzduchu. Je taký jemnučký, že by ho mohol zničiť trochu silnejší vánok. Len o trochu silnejší vánok, ktorý by si niekto iný nemusel ani všimnúť by pre tohto motýľa mohol byť smrteľný. Niekedy sa čudujem, ako takýto tvor môže žiť v tak necitlivom a bezohľadnom svete, ako je ten náš...

*Tresk!* Zabuchla za sebou dvere, čím vytvorila hranicu medzi jej svetom a reálnym svetom, ktorý tak neznášala. Vyzula sa, staré kunaie a shurikeny hodila do kúta chodby a vyzliekla si bundu. Dom bol prázdny. Dúfala, že bude. Prešla do svojej izby. Hodila sa na posteľ a schúlila sa do klbka.Pevne zaťala zuby a silno zavrela oči, aby nemusela počuť svoje vzlykanie.
Nemala krídla, preto nebola anjelom. Nemala chvost, preto rozhodne nebola ani diablom. Nebola však ani obyčajným človekom. Bola... akousi inou bytosťou. Nenávidela totiž všednosť. Chcela, aby nič nebolo obyčajné. Žiaľ, na reálnom svete nenachádzala nič neobyčajného. Preto to v živote mala ťažké. A navyše, vždy chcela všetko! Chcela byť drzá aj slušná, chcela zostať dieťaťom a zároveň dospieť, chcela nebo a súčasne aj peklo, chcela sa pohnúť dopredu a pri tom zostať stáť, chcela samotu, ale zároveň chcela byť s ním. Chcela toho veľa:
„Vetrom divokým chcem byť,
a tvoje vlasy chcem strapatiť.

Chcem si hlavu o tvoju hruď oprieť,
aby si ma mohol do jesennej oblohy uniesť.

Chcem aby sa moje ruky stretli s tvojou tvárou,
a kĺzali po jazvách, ktoré ju robia tak príťažlivou.

Chcem sa stratiť v tvojich modrých očiach,
a naveky s tebou blúdiť po temných nociach.

Ako kvapka dažďa na tvoje pery chcem dopadnúť,
a konečne tak okúsiť akú má tvoj bozk chuť.“

Šepkala a snívala o tom, že jej slová raz budú dávať zmysel.

Mala by sa však konečne zobudiť a uvedomiť si, že sen sa nestane skutočnosťou ak preto nič neurobí! A že reálny svet môže byť tak isto magický, ako ten, ktorý existuje v jej hlave. Áno, tak to je! Jej fantázia môže kráčať ruka v ruke s okolitým svetom tak isto, ako môže ona kráčať ruka v ruke s ním! A jediné, čo pre to musí urobiť, je konečne otvoriť oči! A tak sa aj stalo...

Posadila sa... a naposledy si povzdychla. Prsteníkom zachytila slzu, ktorá stihla dobehnúť do polovice jej líca a potrela si ňou pery. Podišla k oknu, ktoré dokorán otvorila a s nádychom vyčarila tak oslnivý úsmev, aký sa jej už dávno nepodaril. S výdychom vyskočila na rám okna, ruky zodvihla nad seba, pokrčila kolená, silno sa odrazila a vzlietla smerom k farebným listom, ktoré sa trblietali v korunách stromov. Nezostalo po nej nič viac, než smútok starého života, ozvena veselého smiechu života nového a zmätený čiernofialový motýľ, ktorý sa dva krát nedobrovoľne zatočil vo víre, ktorý vytvorila Hinata, keď letela za Narutom...