Minulosť už nezmeníš (01)

Jesenné ráno

Nawakyho sa mnoho ľudí pýtalo kam zmizol pred toľkými rokmi a hlavne prečo sa už nevrátil no ani on sám to nevedel. Odpoveď na túto otázku nemala nikdy vyjsť najavo. Jediní kto ju vedel si ju zobral do hrobu spolu so sebou. Nawakymu sa podarilo vytiahnuť zo starého otca iba jednu jedinú vec ohľadom tejto témy a to...
„Nemohol som sa vrátiť, pretože som sa bál pozrieť jej do očí po tom, ako som ju zradil!“

Pred niekoľkými dňami
Nad Konohou začalo svitať a zlatisto-oranžové lúče slnka zaliali malú záhradu za domčekom stojacim obďaleč od centra Konohy. Biela fasáda na domčeku pod lúčmi slnka nadobudla zvláštnu zmes krémovej a marhuľovej farby. Šikmá strecha z tmavého dreva sa zdala o čosi tmavšia ako obvykle. Malá akúsi tmavohnedú farmu s nádychom ohnivej. Okolo domčeku bol malí drevený biely plot a kvety tulipánov a ruží. Boli skoro všade. Rosa na lupeňoch kvetou sa zdala pod lúčmi akoby to boli drobné drahokamy rozosiate naokolo. Okolím sa niesol iba šum lístia stromov a žblnkot vody ktorá sa lenivo prelievala v koryte potoka ktorí sa vlnil neďaleko domčeka. Na zadnej terase domu sedela postaršia žena. Vlasy mala dlhé a úplne biele. Hoci sa už dávno nepodobala na to dievča ktorým bolo pred rokmi, jej oči sa nezmenili. Boli rovnako žiarivé a plné radosti a smútku zároveň. Bola to zvláštna kombinácia no jej tak veľmi podobná. Vždy bola optimistkou no život jej dával jednu ranu za druhou a ona nemala na výber ako to vydržať a bojovať ďalej. To jediné jej ostávalo. Nemala v povahe vzdávať sa. Bola predsa jednou z najsilnejších kunoichi v Konohe. Aspoň kedysi bola. Dnes už to dávno neplatilo. Už nebola tak šikovná a rýchla ako kedysi. Jej telo zostarlo a už nebolo také ako zamlada. No jej duša stále ostávala mlada. Bolo to aj vďaka, tomu, že veľa času trávila spomienkami na minulosť. Pretože ta jediná ju držala pri živote... minulosť a jej deti s vnúčatami. Iba to...
Pretože to na čom jej tak veľmi záležalo stratila už pred mnohými rokmi.
Ta žena sedela na kraji terasy v jednom z prútených kresiel. Pozorovala záhradu ktorá hýrila všetkými farbami. Os žltej, oranžovej, červenej, až po hnedú či ešte sem-tam stále zelenú.
Lístie opadajúce zo stromov tancovalo v povetrí svoj tanec starý celé tisícročia. Každý jeden lístok bol odlišný od tých ostatných a každý rozprával svoj príbeh života. Postaršia žena ich zamyslene pozorovala až kým hladko nepristáli na zemi. Záhrada bola plná opadaného lístia aj z lesa, ktoré sem privial vietor. Iba kde-tu vykúkal trs suchej trávy spolu so zelenými steblami. Čoskoro aj tak bude po nich. Každú chvíľu mali prísť prvé mrazy ohlasujúce zimu.
No teraz... zatiaľ to bol pokojné celkom teplé ráno. Všetok ten dojem ešte umocnil slávik, ktorý sem prilietal každé ráno. Vedel, že práve tu nájde svoju vernú poslucháčku a čo-to do zobáčika aby zasýtil hlad. Ladne pristál na drevenom zábradlia terasy. Po krátkej chvíli ako si našuchoril perie, spustil svoju smutnú skladbu. Jeho sladký spev sa niesol okolím a zasieval do sŕdc akúsi zvláštnu melanchóliu. Žena si povzdychla. Ta pieseň jej vždy pripomenula to čo bolo a čo už je nenávratne preč. No dnes spieval oveľa smutnejšiu pieseň ako obvykle, a ženu prepadla akási neblahá predtucha. Keď slávik skončil svoje sólo. Zletel na malí stolček kde bol tanier s koláčikmi. Ukradol si pár omrviniek a už ho znova nebolo. Teraz, keď všetko stíchlo, vedela že je znovu sama.
No nie nadlho.
Kroky mladého dievčaťa a vrzgot kamienkov pod jej nohami bolo počuť už z diaľky. Neunúvalo sa ani zaklopať na predne vchodové dvere keďže veľmi dobre vedelo kde nájde postaršiu ženu. Obišlo dom po malom chodníku vysypanom kamienkami. Žena sa roztiahol po tvári pobavený úsmev. Na opačnom konci terasy sa pomedzi zábradlie črtala ružová hlava. Prešla až ku schodom a dvoma krokmi po nich vybehla, pričom brala po dva schody. Prudko zastala až pri kresle starej ženy. Vlasy jej pritom nadskočili na chrbte a pár neposlušných prameňov spadlo dievčaťu do tváre. Nedbalo si ho zastrčila za ucho. Bolo to veľmi mladé dievča s dlhými ružovými vlasmi a očami ako dva smaragdy žiariace na slnku.
Sakuru vždy zaskočilo ako sa jej vnučka na ňu podobá. Aspoň ona jediná. Dokonca ani jedno z jej detí sa na ňu tak veľmi nepodobalo ako najstaršie z vnúčat, dieťa jej jedinej dcéry. Hasuni mala dokonca rovnako vysoké čelo ako ona. Bola Sakurinou presnou kópiou v jej mladších rokoch. Hasuni mala už pätnásť rokov a pripomínala už viac ženu ako dieťa ktoré ešte v nej žilo. Stále mala v sebe to huncútske dieťa na ktoré si sakura pamätala. Zdalo sa jej akoby to bolo iba včera keď Hasuni naháňala v tejto záhrade motýle, či liezla po stromoch alebo sa hojdávala na hojdačke zavesenej na veľkom strome, ktorý rástol uprostred záhrady.
„Dobre ráno stará mama.“ Sklonilo sa dievča aby pobozkalo svoju starú matku na čelo a potom sa usadilo do vedľajšieho prúteného kresla. Sakura ju pohladila po tvári.
„Aj tebe srdiečko.“ Takto ju volávala iba stará mama. Väčšina ľudí iba Hasu. Čo z duše neznášala. Keď jej tak niekto povedal tak mala chuť vraždiť.
„Čo ťa sem priviedlo Suni? Pokiaľ viem tréning ti začína až o dve hodiny a ráno neznášaš vstávať zavčasu.“ Mladé dievča zaskočili slová jej starej matky. Nečakala, že ju Sakura ohalí tak skoro. Chcela si to ešte raz premyslieť predtým ako by sa jej na to opýtala. Teraz však už nemala možnosť cúvnuť. Hasuni naprázdno prehltla. Sakura si to všimla, aj tu napätú náladu ktorá sálala z jej vnučky.
„Noták Suni. Predsa nebudeš chodiť ako mačka okolo horúcej kaše. Nie som už najmladšia na mňa musíš tieto veci vybaliť rýchlo inak možno zaspím kým to zo seba dostaneš.“ Zasmiala sa sakura. Snažila sa aby trošku uvoľnila napätú náladu.

Poznámky autora: Takže som tu s novou poviedkou. Ako ste si mohli všimnúť bude to zase... (ako by som to výstižne povedala) trochu "sladké". Keďže som sa z neznámeho dôvodu akosi zamerala na tento štýl písania. (no čo už každý sme nejaký...) Táto poviedka vznikla iba pred nedávnom keď som šla MHD (zbožňujem MHD- ani toto nedokážem pochopiť...)do mesta k zubárka a príšerne som sa bála. Lebo ma naši strašili, že to bude bolieť ako fras. Zatiaľ prešli dva dni a nič... (aj tu sa prejavila moja odlišnosť od obyčajných ľudí, niekedy premýšľam či som vôbec človek...)
Neviem ani prečo vlastne som dala za hlavnú postavu, keďže mám vo zvyku vymýšľať si nove pretože sa s nimi lepšie pracuje, máte viac možností a voľnú ruku a môžete dať tej postave osobnosť akú si len zmyslíte, pričom tých ktoré už sú v pôvodnom Narutovi s nimi sa pracuje ťažšie, keďže už majú toho svojho "ducha" a ťažko sa s takými postavami človek vžíva... Aspoň ja neviem ako ostatný... Dúfam, že sa vám páčila táto časť. Ešte vás čaká zopár. Nebude to nejak extra dlhá poviedka tak 5 až 6 častí... na viac nemám silu.