Skutočná sila sannina...2

Skutočná sila sannina.... 2

„Čo? Ako to myslíš, čo s tým má spoločné on?!“ Spýtal sa zo zarazeným výrazom Naruto.
Tsunade dosť ťažko zo seba dostala: „Všetko, ide totižto o ich dávny stret!“ Riekla a sklonila hlavu, ktorá jej padla až do dlaní. Nechcela znovu spomínať na tú strašnú udalosť.
Naruto ešte stále zarazený hľadel na ňu a uvedomil si, že rovnako ako preňho aj pre ňu znamenal Jiraiya veľa a možno pre ňu ešte viac. Prehovoril na ňu tichým hlasom: „Prepáč, Bábčo, ale musím to vedieť, o čo sa jedná?“
Tsunade sa prebrala a pomalým pohybom si utrela slzy. Oprela sa o stenu a Narutovi naznačila, že si má k nej sadnúť. Chvíľu ešte váhala, ale potom smutným hlasom spustila.

„Vieš, v dobe, keď sme boli ešte Jounini, tak sme boli iný ako ostatný. Aj keď sme mali už svoje tými a študentov, tak na priami rozkaz Hokage sme vykonávali tajné misie, ktoré nemohol zveriť iným, lebo vedel, že jedine my sme ich schopný zvládnuť. Mnoho krát sme si navzájom zachránili život. Avšak vždy to bolo iné keď sa jednalo o nich dvoch. Aj keď som to nikdy nepriznala, nevidela som silnejších shinobi. Z každej život ohrozujúcej situácie sa dostali. Orochimaru bol síce vždy trochu zvláštny, ale po tom, čo sme s ním vyrastali, sme si už na to zvykli. Mali sme k nemu dôveru. Hlavne Jiraiya. Spočiatku síce naňho žiarlil, ale to bolo iba preto, že mu to nešlo a sensei mu ho vždy dal za vzor, to ho štvalo. Po jeho špeciálnom tréningu, keď sme sa nevideli skoro rok, sa to ale zmenilo. Jiraiya ukázal čoho je schopný a my sme zostali v nemom úžase nad jeho silou. Vtedy som videla prvý krát v Orochimarových očiach obdiv.

Avšak všetko sa skončilo keď zomreli jeho rodičia. On sa zmenil, hlavne jeho oči. Začal byť čoraz viac odťažitejší. Síce stále na misiách sme boli perfektne zohratý a plnili ich na sto percent. Avšak aj to sa zabudlo, keďže sme mali stále menej spoločných misií. Jiraiya sa venoval svojmu týmu. A ja som konečne chcela byť spolu s Danem.
Dosť sa to zmenilo potom, čo si nás raz predvolal sensei. Mysleli sme si, že je to len ďalšie zadanie misie. Ale bolo to inak. Predstúpili sme tam iba ja a Jiraiya. Nevedeli sme prečo si zavolal iba nás dvoch. To, čo sme tam počuli, s nami otriaslo. Dal nam za misiu vypátrať neznámeho únoscu, ktorý unáša deti po celej Konohe. Jiraiya to však zobral dosť zle. Aj keď vlastné deti nemal tak viem, že mu na nich hodne záležalo. Dobrým príkladom bol Minato, ktorého chránil ako vlastného a nedal na neho dopustiť. On vždy tvrdil, že deti sú naším najlepším odkazom a že musíme byť ochotný ich chrániť aj svojimi životmi. Neraz to aj dokázal. Preto nebolo divu, že to kancelária Hokageho odniesla v značnej miere. Ani Sensei ani ja sme ho dovtedy nevideli v takom to rozpoložení, tá chakra, ktorá z neho prúdila, bola iná. Okamžite sa na vlastnú päsť vydal hľadať toho únoscu. Po jeho odchode ma Sarutobi zastavil a povedal nech ho trochu krotím, ale to bolo zbytočné, lebo aj mnou prúdila čistá nenávisť voči únoscovi.
Ubehol nejaký čas a stále sme nič nevedeli nájsť. Jiraiya bol stále zúrivejší a to nielen z toho, že sme ho nemohli vypátrať, ale aj preto, že počet obetí neustále narastal. Avšak nenarastal len počet detí, ale aj genninov, chuninov a dokonca aj niekoľko členov ANBU. To nás dosť znepokojovalo, pretože uniesť dieťa nevyžaduje nejaké extra schopnosti, ale dostať bez akýchkoľvek stôp člena ANBU. To bolo to, čo nás desilo.

Potom prišiel špeciálny rozkaz od samotného Hokage. Podľa rozkazu sme sa pripravili a dostavili na patričné miesto. Čo nás však zarazilo bolo to, že na miesto dorazil sám Hokage a dvaja členovia ANBU. Nechcel nám nič povedať, len nám nakázal, aby sme ho nasledovali. Hnali sme sa za ním tmavou šachtou stoky. Cestou sme museli zneškodniť nespočet pascí, ktoré boli starostlivo pripravené a rozmiestnené. Pozrela som sa na Jiraiyu a on prikývol. Aj jemu bol akosi povedomý štýl pascí, ale viac sme sa tým nezaoberali. Dorazili sme na koniec šachty Tam sa nachádzali masívne kovové dvere. Všetci sme na seba pozreli a svorne prikývli. Avšak ako sme si stihli niečo uvedomiť, vzduch prerezal výkrik „Rasengan!“.

Dvere sa rozleteli na márni prach. Všetci sme sa pozreli tým smerom, ale skrz prach sme nič nevideli. Po krátkej chvíli sa prach začal usadzovať a my sme mali možnosť uvidieť obrys postavy. Ako prach úplne ustal, tak šok, ktorý nastal, sa nedá popísať. Pred nami stál samotný On. Jiariya padol do kolien a slzy mu začali kropiť tvár.
„To nie,“ zaznelo z neho....