Samota

Prečo iné deti smú mať rodičov. A ja len bábky a fotky? Aj ja si snáď zaslúžim rodičovskú lásku ako všetky iné deti!

Jediné čo mám ako spomienku na nich je pár fotiek a babičkine rozprávanie. Nemám ma kto objať ak spadnem, utešiť ak mám nočnú moru.

Babička bude raz preč a kto mi potom ostane aby poutieral slzy? Jediný rodičia ktorých mám sú dve drevené bábky.

Ani tých mi nikto nikdy nedal. Musel som ich sám vytvoriť a keď spadnú pod vedením nemotornej ruky dieťaťa tak ich musím znova sám postaviť na nohy.

A načo to bude aj keď sa to znova podarí? Raz skončia rozbité na zemi a ja nebudem mať viac silu opraviť ich.

Som len malé dieťa a už čelím nepriazni osudu. Čo zo mňa bude až budem starší?

Dospelí? Úžasní shinobi? Majster bábkar? Alebo zločinec, ktorí nikdy poriadne nespoznal rodičovskú lásku?

Chcem žiť život čestne. Ale aj vo svojej malej duši cítim, že raz príde deň keď skončia všetky detské sny a ja sa budem musieť postaviť krutej realite.

Keď už nebude nikto kto by pozoroval moje predstieranie spoza dverí. Keď už nebude nikto koho požiadať o trochu lásky. Keď už nebude nikto kto minahovorí, že prišla len ďalšia missia.

Keď už nebude žiadna rodina a celá Suna sa zmení na nepoznanie. Keď najväčším umením bude tvoriť dokonalé bábky zo živých ľudí. Áno. Keď už ja sám nebudem človekom, ale bábkou. A nech bude okolo mňa hoci aj tisíc ľudí ja budem vždy sám. Pretože taký je život bábky.