Nemôžem uveriť...

Nemôžem uveriť...

Nemôžem uveriť, že to odo mňa žiadal...
Povedal mi o svojom pláne. Všetko mi vysvetlil. Teoreticky to bol jednoduchý plán. On sa nechá zabiť a ja ho oživím. Také prosté. Vysvetlila som mu, koľko je tam faktorov. Že to nezáleží iba odo mňa, či ho privediem späť. A tiež aká je cena, ktorú si žiada návrat medzi živých.

Nemôžem uveriť, že to riskol...
No videla som to na vlastné oči. Keby som bola nestranný pozorovateľ, povedala by som, že to bolo krásne a šľachetné gesto od vraha. Lenže ja som toho vraha milovala a preto to bolo sebecké voči mne. Bojoval, no nesnažil sa vyhrať. Jeho brat ho zabil, čím si splnil sen a získal novú silu o ktorej zatiaľ nevie. A teraz je to na mne. Oživiť ho.

Nemôžem uveriť, že som to urobila...
Vďaka mojim schopnostiam dokážem priviesť mŕtvych ľudí späť s životu. No čím lepšia som v ich kriesení, tým viac sa ponáram do temnoty ja. Preto som to nechcela urobiť. Obávala som sa, že toto bude moja posledná akcia. Ale skúsila som to. Jeho dušu som našla rýchlo, no keď som sa ho pokúsila oživiť, vedela som, že je niečo zle.

Nemôžem uveriť, že to tak chcel...
Zahalil ma chlad. Toho som sa obávala. Stála som medzi svetlom a tmou. Bol čas rozhodnúť sa. Ak sa ho aj tak pokúsim priviesť späť, zomriem. Ak nie môžem prežiť. Zrazu sa vedľa mňa objavil on. Pozrela som do jeho tmavých očí a pochopila som celý jeho plán. Nie len to, čo mi povedal. Bol to plán ako ostať spolu. Bol geniálny.

Nemôžem uveriť, že som sa tak rozhodla...
Obrátila som sa chrbtom k temnote a na tvári som ucítila teplé svetlo. „Milujem ťa, Itachi.“ Zašepkala som a vykročila som priamo do svetla. A potom... ticho, do ktorého niekto povedal: „Som rád, že si ostala so mnou.“ Otočila som sa a na tvári sa mi objavil úsmev, keď ma pobozkal. „Veď aj ja, Itachi, aj ja...“

Už verím...