To všetko je len kvôli tebe!

Sakura sedela na posteli a rozmýšľala.
Rozmýšľala o dôvode toho prečo sa teraz pripravovala na misiu.
Problém bol v tom, že táto misia už nebola pre Konohu.
Nie Sakura už dávno nepatrila k Anbu alebo k ninjom z Konohy.
Nie bola niekto oveľa horší.
Kvôli tomu, že Sasuke odišiel sa vnútorne ubíjala dva roky.
Ale to skončilo.
Pridala sa k tomu kto bol dôvodom jeho odchodu.
Pridala sa k Akatsuki.
Stále však nosila masku.
Svoju tvár ukázala obeti len tesne pred smrťou.
Vedela, že to nie je správne- zabíjať vlastne nevinných ľudí, ktorí jej nič nespravili.
Ale to bola len zámienka.
Bola v jednom týme s Itachim.
Práve s tým ktorý spôsobil jej bývalej láske toľko bolesti.
Ale to ju neznervózňovalo, ba práve naopak.
Vedela, že Itachi chce zabiť Sasukeho.
A ona dospela k pomste.
Chcela ho zničiť za všetku tú bolesť, ktorú jej spôsobil.
Začala tým, že sa zmenila.
Neskôr jej došlo, že ako obyčajný Anbu Sasukemu nemôže nič spraviť.
Keď bola dosť silná tak začala hľadať Akatsuki.
Trvalo jej asi dva mesiace, kým ich našla.
Potom už to nebolo skoro vôbec zložité.
Len....... ešte stále jej nedôverovali, tak ako by sa po toľkých misiách očakávalo.
Nikdy si nedala dole masku.
A meno....... načo by jej bolo?
Nehovorili jej nijak.
Vždy bola všade načas takže ju netrebalo zháňať.
Keď už ju trebalo osloviť tak povedali len: „Ty....“ alebo niečo podobné.
Stále mala na tvári tú čiernu masku.
Nechcela ju dať vôbec dole, pretože jej to dávalo slobodu.
Nikomu to nevadilo, stačilo že do bodky plní rozkazy.
Teraz prišla jej vytúžená misia.
Zabiť Sasukeho Uchihu.
Jednoduchá úloha.
Boli najsilnejší tím.
Sakura sa tešila skoro viac ako Itachi.
Bol to zvláštny deň.
Aj napriek tomu, že sa chcela pomstiť tak malá časť jej vedomia sa bála toho,
že keď Sasukeho uvidí nebude schopná zabiť ho.
Ale to ju nezastavilo.
Zatlačila všetky obavy do najtemnejšieho kúta svojej mysle a vyrazila dole do haly.
„Fajn. Môžeme vyraziť.“ Itachi bol vodcom skupiny vybratej na túto misiu.
Všetci len prikývli.
Okolo 7 večer boli na Orochimarovom území.
Spoznali to jedine podľa mapy pretože sa to tu ničím nelíšilo od zvyšku lesa.
Sakura sa pod maskou usmievala.
Nemala na sebe typický plášť Akatsuki.
Bola celá v čiernom.
Ale to nevadilo.
Len ružové vlasy mohli prezrádzať kto sa skrýva pod maskou.
Lenže Sakura, ktorú všetci poznali nenosila vlasy v cope a schované pod kapucňou.
Už vôbec však nechodila v tmavom takže jej to mohlo byť jedno.
Po oblohe sa preháňali temné mračná.
Akoby boli presným odrazom jej myšlienok.
Nakoniec sa zastavili.
Sakura si zobrala hliadku a ostatný sa uložili na spánok.
Asi o polnoci si Sakura pomyslela, že už by mohli spať.
Zložila si masku a na malú chvíľu ju striaslo.
Bola jej zima pretože začínalo pršať a mala pred sebou dlhú noc.
Siahla do batohu.
Vytiahla odtiaľ plášť Akatsuki a zabalila sa doň.
Potom sa posadila na menšiu skalku, ktorá bol pri ohni a pozerala sa do diaľky. Bol to zvláštny pocit
. Patrila do Akatsuki ale tým, že nikdy nenosila plášť
a nedávala si dole masku sa cítila aspoň trochu ako tá stará Sakura
. Ale teraz keď tu v ňom sedela zabalená a okolo
nej spali ďalší členovia tejto organizácie,
tak si naplno uvedomila kam teraz vlastne patrí.
„Ale, ale tak naša slečna záhadná má aj tvár? To by som nepovedal. A ešte ku tomu takú peknú tváričku.“
Ozval sa kdesi za ňou ľadový hlas.
Sakurou to trhlo.
Kúsok od nej stál Itachi.
Pozeral síce len na jej chrbát ale človek nikdy nevie čo môže do neho čakať.
„Nepovedal by si ? Že aj ja som len človek? A že mám tvár? Tú má predsa každý.“
Otočila sa na neho.
Keď už reční o jej tvári nech si ju kľudne vidí.
Zjavne mu vyrazila dych.
„Nie si ty tak náhodou to dievča čo večne prenasledovalo môjho brata?“
opýtal sa prekvapene.
„Nie. To dievča už dávno zmizlo. Ja tvojho brata chcem len vidieť umierať. Si prvý okrem mojich obetí, ktorý videl moju tvár.
Dúfam, že s ju necháš pre seba. Ja už dávno niesom to malé dievčatko.“
Jej hlas bol chladný.
Už dávno v sebe pochovala to dieťa čo milovalo Sasukeho Uchihu.
Itachi len nemo prikývol.
Sakura siahla po maske a nasadila si ju.
Znovu sa cítila voľná.
Keď nikto nevidí jej tvár tak smie robiť čo len chce.
Teraz keď znova bežali aj v hustom daždi si pripadala šťastná.
Nikto ju neobmedzoval.
Okolo poludnia objavili presne to čo hľadali.
Tým Hebi.
Nevyzerali nejak uponáhľane.
Akoby sa len pred malou chvíľkou zobudili.
Sasuke sedel v tráve.
Pozeral sa na stromy akoby tušil, že sa v nich niekto schováva.
Sakura si úplne potichu podvedome rozpustila vlasy a vrátila kapucňu na svoje miesto. Chcela to byť ona kto ho zabije.
Chcela aby trpel pohľadom na tvár, ktorú tak dobre poznal
a predsa práve táto tvár bude to posledné, čo vo svojom živote uvidí.
Itachi im dal znamenie.
Všetci vyskočili na lúku.
Celí tým sa tváril prekvapene.
Teda až na Sasukeho.
Ale keď zbadal Itachiho tak hneď vytiahol katanu.
Ale Sakura sa v noci s Itachim dohodla.
Ona bude tá čo zabije Sasukeho.
Itachi to povolil.
Nebolo pre neho vlastne podstatné kto ho zabije.
Stačilo mu, že bude mŕtvy.
Sakura sa postavila pred neho.
Vyzeralo to akoby chránila Itachiho ale bol v tom úplne iný úmysel.
„Prečo by sa mal pobaviť len Itachi? Ja budem ten kto ťa zabije Sasuke Uchiha.“
Katanu držala v oboch rukách.
Sasuke sa len uškrnul.
Začal sa neľútostný boj.
Sakura sa majstrovsky vyhýbala jeho úderom.
On sám mal už hromadu rán od jej meča.
Nakoniec sa mu nejakým zázrakom podarilo zlomiť Sakurinu katanu.
Trochu sa po maskou uškrnula.
Nečakala na pozvanie.
Proste vytiahla kunaj a útočila ďalej.
Bola šťastná za každú ranu ktorú mu uštedrila.
Čím viac krvi strácal tým menej obratný a útočný bol.
Nakoniec sa mu podlomili kolená.
Sakura podišla bližšie.
Odhodila kunaj.
Nie preto aby sa vzdala ale chcela použiť niečo iné na jeho smrť.
Sformovala pár pečatí a okolo ruky sa jej začali tvoriť červené pásy.
Niečo ako blesky.
Celí ten čas pršalo a obloha bola temná.
Sakura jednou rukou siahla na masku.
„Tak vidíš. Sasuke Uchiha. Vravela som pravdu ja budem ten kto ťa zabije.“
Na tvári mala víťazný úsmev.
Ale Sasuke mal v očiach len jej odraz

Tváril sa neveriacky.
„S-sakura? Ako si mohla?“ to bolo všetko na čo sa zmohol.
„To máš zato, že si nás opustil.
Ale ja som bola jediná kto sa rozhodol spraviť s tým niečo.
To je zato, že si odišiel kvôli pomste!
A ako vidíš vzala som z teba príklad.
Lenže ja sa pomstím tebe.
Takže zbohom Sasuke Uchiha.
Svoju pomstu som práve dosiahla.“
S týmito slovami ho udrela priamo do srdca.
Vedela, že jej úder je smrteľný.
Keď už v Sasukeho očiach nebol žiaden život otočila sa na zvyšok týmu do ktorého teraz patrila.
„Ďakujem za pomoc, ktorú ste mi poskytli. Škoda, že ja odchádzam tiež.“
Než stihol ktokoľvek zareagovať tak si bodla ďalší kunaj do srdca.
Ale aj napriek tomu umrela z úsmevom na tvári.
Dopadla do trávi vedľa Sasukeho a stále sa usmievala.
Lenže jej úsmev už nebol vidieť aj v očiach.
Pretože tie už sa len leskli.
A vyzerali ako sklo.
Itachi podišiel bližšie.
Zavrel oči najprv jej a potom Sasukemu.
Nikto netušil kde sa v ňom vzal toľký súcit.
Ale potom už im dvom venoval len posledný pohľad a odišiel.
Do Konohy poslali list.
Vraj sa našli dvaja ninjovia ležať v tráve.
A mali na hlavách pásky z listom.
Po tieto dve telá netradične poslali Naruta a Hinatu.
Pretože oni dvaja mali silné tušenie kto to bude.
To sa nanešťastie aj vyplnilo.
Na spoločnom pohrebe Sakury a Sasukeho sa zúčastnila celá Konoha.
Dokonca ja Gaara zanechal všetky povinnosti a prišiel.
Hinata celí čas plakala zadrapená do Narutovho pleca.
Keď sa pohreb skončil tak pristúpila
aj s Narutom k hrobu a položila naň malí konárik z ružovými kvetmi.
„Dúfam, že ste šťastný.“
Zašepkala a odišla aj s Narutom po boku.
Sasuke a Sakura skočili svoje mladé životy bok
po boku a presne tak strávia aj svoju večnosť.
Dúfajme len, že v ich ďalšom živote k nm bude
osud milostivejší a oni budú žiť šťastnejšie.