Zmysel života

Hope sedela na piesčitej pláži a zasnene pozorovala pokojné more.
Vysoko nad jej hlavou sa vznášali čajky, smiali sa svojským škrekotavým smiechom, ich siluety sa strácali na pozadí blankytnej oblohy.
Hope zavrela oči, predstavovala si, aké by to bolo, keby sa takto vznášať vedela aj ona.
No aj keby chcela vzlietnuť, nemohla by. Ťažilo ju srdce, ktoré bolo práve teraz ako z kameňa.
Hope sa vo svojich myšlienkach preniesla k svojím obvyklým úvahám. Cítila smútok.

Ale čo to vlastne smútok je?
Niekto by mohol navrhnúť, že je to len slovo.
Slovo skladajúce sa z písmen S, M, Ú, T, O, K.
Úplne bezvýznamný a chaotický sled slabík.
No aj keď viem ako sa píše, stále neviem, čo je jeho podstata.
Čo vlastne človek cíti, keď smúti?
Stiesnené srdce, slzy v očiach a pocit, že stratil čosi veľmi dôležité?
Áno to cíti, veľkú prázdnotu vo svojom vnútri, ktorá sa nedá ničím vyplniť a stále len bolestivo hlodá a hlodá.

Sklonila hlavu, nemala nikoho rodinu, priateľov a už ani jeho.
Bála sa.

Strach. Slovko vystihujúce pocit, emóciu.
Strach je búšenie srdca, príval adrenalínu, strnulosť a bezmocnosť pohnúť s vlastným životom.
Všetci na tomto svete už zažili strach, to bolestivé napätie, ktoré sa ako jed rozlieva po celom celučičkom tele až ho celé otrávi a celkom ochromí.
Strach prežíva matka v obave o svojho ťažko chorého potomka, mladá laň unikajúca pred krvilačným dravcom, dieťa so slzami v očiach pri myšlienke na svojho strateného miláčika a takmer každý človek neustále žije s obavami o svoje bytie.

Bála sa samoty.

Samota?
Je to smútok v strachu a strach v smútku.
Samota znamená byť sám.
Túlime sa k sebe v preplnených uliciach a predsa sme tak sami.
Pche ,aký paradox!
Samota je ako bezodná priepasť plná bolesti, strachu a smútku.
Je to bludný kruh z ktorého je ťažké sa dostať von!
Samota je stála temnota, je to tmavé miesto kde sa svetielko nádeje nevie predrať.

Jej meno znamená nádej, ktorá jej teraz chýba a ktorú potrebuje.

Keď Pandora otvorila svoju bájnu skrinku do sveta uleteli všetky zlé veci: smrť, smútok, nenávisť, strach.... Pandora rýchlo skrinku zavrela a rozplakala sa, no zrazu sa ozval hlások: „prosím pusti ma von.“
No dievčina sa bála, že odtiaľ vyjde ešte čosi horšie. Preto sa trasľavo spýtala:
„Kto si?“
Nato sa jej dostala odpoveď:
„Som nádej.“
Nádej a viera, rozdielne veci a pritom také podobné a obidve potrebné.
Lebo bez nádeje viera upadá až zmizne.
Zasa bez viery je nádej stále slabšia a slabšia, napokon zhasne.
Nádej znamená náhly príval sily a pocitu, že aj náš najväčší problém má riešenie.
Nádej nám dáva silu bojovať, silu vstať a hrdo zakričať:
„JA SA NEVZDÁVAM!!!!! NIKDY!“
No nádej zmizne práve tak náhle ako sa objaví, ale jej príchod prebúdza vieru.
Vieru v život a v seba samého.
Ak veríme vo vlastné schopnosti, múdrosť a silu potom už nikdy neprehráme.
Nádej tak splnila svoju úlohu, pomohla viere aby priniesla do tmy svetlo, aby pokropila dažďom vysmädnuté savany, aby nás postavila na vlastné nohy a dodala odvahu.

No Hope už ničomu neverila, ani sebe. Stratila odvahu pustiť si niekoho k telu.

Slovko odvaha neznamená nič, je to úplne bezvýznamné slovo.
Ale vlastnosť odvaha je čosi, čosi čo sa dnes na tomto krutom svete len tak nevidí.
Je to vnútorná sila čo človeka zvnútra spaľuje a núti ho urobiť čosi pre tento svet a pre vlastný život.
Odvaha sa potichúčky zakráda pomedzi ľudí a niekedy sa rozhodne ich popohnať.
Odvaha zachváti vojaka, ktorý s hlasným výkrikom beží oproti nepriateľovi hoci vie, že umrie.
Odvaha núti líšku odviesť poľovníkov ďaleko od svojich mláďat aj keď ju zastrelia.
Odvaha je vzoprieť sa nesprávnej veci aj za cenu výsmechu, aj za cenu bolesti.
Odvahu dodáva láska.

Ona už svojho čiernovlasého chalana stratila, nemala nikoho, necítila lásku.

Tu zhluk čiernych písmen na bielom papieri.
Láska, je to oheň, vášeň, náklonnosť.
Láska znamená túžbu byť s milovanou osobou, slúžiť jej celou svojou podstatou.
Láska znamená šialený tlkot srdca, vystrašené oči plné nádeje, trasľavý hlas, motýle v bruchu a hrču v hrdle.
Krehká láska.
Áno je krehká, ale napriek tomu aj silná a pevná.
Nikto nevie prečo je to tak, ale aj v tomto surovom svete existuje láska.
Milovať a byť milovaný, najväčšia túžba žitia.
Ale je to ťažké, hrozne ťažké.
Milovať je ťažšie ako umierať.

Chcela umrieť, túžila po smrti.

Smrť, také jednoduché slovíčko.
Štyri písmená.
A predsa prinášajú smútok, pálčivý strach, samotu ale aj nádej a vieru, že po smrti sa nič nekončí, odvahu pozrieť sa jej priamo do očí a lásku.
Áno lásku v smrti, v jej studenom objatí nájdeme všetko aj krehkú lásku.

V Hope skrsla strašná myšlienka, ako sa zbaviť trápenia.

„Hope?“
Ozvalo sa za jej chrbtom.
Pomaly sa otočila a pred sebou zbadala nejakú temnú siluetu, hľadela priamo do slnka takže nevedela spoznať, kto to je.
Odrazu sa tá postava zohla k nej a kľakla si na kolená.
Hope zachytila jeho pohľad, tie tyrkysové oči, červené vlasy a tichý hlas.
Bol to on, ten chlapec kvôli ktorému musela Sasukeho zabiť, musela zabiť chlapca, ktorý ju ľúbil, pretože chcel zahubiť jej priateľa, ktorého začínala pomaly, ale isto milovať.
Avšak keď to Gaara zistil odišiel, nechcel byť s ňou, pretože ranila aj Naruta jeho najbližšieho priateľa.
No teraz si uvedomil svoj omyl a prišiel práve v čas, lebo Hope už mala kunai v ruke.
Nahol sa k nej a ona zavrela oči, ich pery sa spojili v krásnom bozku.
Hope to začalo v mysli pulzovať, striebristé nite myšlienok sa prepletali pomedzi seba, splývali a znova sa oddeľovali.
Zrazu to všetko zahalilo modré svetlo a Hope pochopila, že ho miluje, pochopila a aj našla zmysel svojho života.