Aj ty smieš milovať...! (10)

Hatake Immary 10 ...

Muž v plášti...

Do Vodopádovej dorazili ešte pred poludním. Shibuki ich srdečne privíta. Bolo na ňom vidno ako rád ich konečne vidí po takom dlhom čase.
„Som rád, že ste sa tu zatavili. No nevidím Sasukeho. Už nie je s vami v tíme?“ Sakura aj Naruto pri tom mene posmutneli.
„Sasuke sa bohužiaľ pridal na stranu Orochimara pred pár rokmi.“ Vysvetlil Kakashi ľadovým tónom.
„Takže len predsa je to pravda. Táto informácia sa mi dostala do uší už dávnejšie. Nevenoval som jej pozornosť. Myslel som si, že je to iba fáma... obyčajná nepotvrdená klebeta. Takže on...“ Všetci sedeli za veľkým stolom a večerali. Immary ešte stále ležala v nemocnici.
„Bohužiaľ je to pravda.“ V tom ich vyrušil pri večeri akýsi lomoz z dolného poschodia. Nato ktosi vliezol dnu oknom. Bolo to mladé dievča s krátkymi bielymi vlasmi a zelenými očami plnými šibalstva.
„Immary!!!“ Zreval po nej takmer okamžite Kakashi.“ Dievča až stratilo rovnováhu ako sa zľaklo a bolo by spadlo naspäť von oknom... našťastie včas chytila balans. Dverami, ale aj ďalšími oknami sa dnu nahrnuli ninjovia starajúci sa o Shibukiho bezpečnosť. Všetci ostali stáť na mieste. Vystúpil iba jeden. Bol to postarší muž mohol mať tak už cez štyridsať. Mal tmavohnedé vlasy vzadu na hlave zviazané do copa. Vlasi mal pretkane sem tam šedinami. Oči mal rovnako hnedé. Okolo očí a úst mal vrásky spôsobene vekom. Pravdepodobne nemal ľahký život. Svedčila o tom aj jazva ťahajúca sa od oka po bradu.
„Prepáčte pane. Ona... silou mocou sa sem chcela dostať. Vraj tu má priateľov...“
„To je v poriadku Kizu. Je mojím hosťom.“ Skočil mu do reči Shibuki. Muž menom Kizu zmeravel. Na tvári sa mu objavil slabý rumenec.
„Ja... prepáčte pane nevedel som.“
„Už môžeš ísť Kizu.“ Kývol im aby odišli. So záujmom pozrel na dievča menom Immary. Ešte ju nevidel. S úsmevom pozrel na Kakashiho.
„Váš nový člen?“
„Dá sa to tak povedať. Je to moja sestra Immary... Ktorá by mala teraz ležať v nemocnici!!!“ Dodal vyčítavo a zabodol do nej svoj vražedný pohľad. Shibuki podišiel k nej, neuhnúc pohľadom. Zdvyhol jej dlaň chrbtom nahor a vtisol jej bozk na ruku ako pravý gentleman.
„teší ma slečna. Volám sa Shibuki, som feudálnym pánom v Skrytej Vodopádovej.“ Immary sa neubránila veselému úsmevu.
„prosím posaďte sa a pridajte sa k nám. Práve večeriame.“
„Veľmi rada.“ Neji to všetko pozoroval z opačného konca stola. Až to v ňom vrelo. Nemohol si nevšimnúť ako ten frajer okato balil Immary. Mal chuť postaviť sa a prihnať sa k nemu. Rozmlátiť mu ciferník tak, že by to už chudák chlapec nerozchodil. Zúrivo zvieral stôl. Drevo v jeho dlaniach ticho zapraskalo. Zubami škrýpal od zlosti.
Áno! Žiarlil a ešte ako!
Immary bola pekná. Nie až tak, no mala v sebe čosi čo priťahovalo chalanov ako muchy na med. Akúsi chuť do života a radosť... Immary sa poobzerala po miestnosti. Pohľadom zavadila o Nejiho. Všimla si ako vraždil pohľadom Shibukiho. Zakývala mu. Neji to zaregistroval. Potriasol hlavou aby sa skoncentroval. Jeho pozornosť patrila už iba jej.
Chcela si sadnúť bližšie k nemu, pretože sa potrebovala s ním o čomsi porozprávať. Shibuki jej však nedal možnosť. Usadil ju hneď vedľa seba. Keď sa mi Immary lepšie prizrela musela uznať, že nevyzeral práve najhoršie. Skôr mala o ňom opačnú mienku. Bol už viac muž ako chlapec. Zovňajškom ju určite priťahoval.
Ak by mala porovnať Nejiho so Shibukim musela uznať, že obaja boli urastený. Aj keď Shibuki bol značne vyšší, to sa dalo očakávať. Shibuki bol pravdepodobne minimálne o štyri roky starší od Nejiho. No inak sa postavou od seba skoro vôbec neodlišovali. Zato v tvári áno. Shibuki mal veľmi zaujímavé črty tváre a tak isto oči. V tomto bol o čosi popredu pred Nejim. Aj keď...
Neji mal zvláštne oči... Oči ktoré sa len tak ľahko nenájdu. Také čisté. Niekedy mala pocit akoby ju nimi hypnotizoval. Sklopila oči na tanier ktorí jej práve doniesli. Na večeru mali Kuracie mäso s ryžou a k tomu zeleninoví šalát.
Nad čím to premýšľam?! Veď jedneho vidím po prvý a pravdepodobne posledný krát a druhý je pravdepodobne iba poblázneny. Časom ho to možno prejde.
Večera prebiehala už v pokojnej atmosfére. Rozhovor sa rozprúdil. Rozprávali najme Naruto Shibuki a Sakura. Sem tam čosi podotkol Kakashi. Iba Immary a Neji akosi mlčali. Immary už skoro vôbec necítila zranenie. Sem tam ju trošku zabolel hrudník no to ihneď prešlo. Vôbec sa tým nezaťažovala. Preto si to ledva všimla. Po večeri sa mužská populácia v jedálni rozhodla ešte na pohárik do Shibukiho pracovne. Sakura si už totiž išla ľahnúť. Immary sa nechcelo spať. Zatúžila po prechádzke pod rúškom noci. Cestou do Shibukiho pracovne sa zdržiavala pozadu až keď sa jej naskytla príležitosť zmizla von oknom.

Vybrala sa po brehu potoka ktorí prechádzal cez Nádherne upravenú záhradu za honosným domom ktorí patril feudálnemu pánovi vo Vodopádovej. Potok mizol kdesi v lese. Vybrala sa tým smerom. Pomalým krokom blúdila nočnou tmou. Jediným svedkom jej úteku boli hviezdy a mesiac na oblohe. Sprevádzal ju žblnkot vody spolu so šumom lístia na stromoch. Cítila sa úplne ako v inom svete.
Došla až na koniec potoka kde ústil do malého jazierka. Na kraji bola rovná skala sčasti na brehu, sčasti vo vode. Posadila sa na ňu. Nedočkavo si vyzula topánky a spustila dlhé štíhle nohy do studenej vody. Prešiel ňou mráz. Po krátkej chvíle si jej nohy zvykli na chladnú voda a ona s výdychom zaklonila hlavu dozadu, vychutnávajúc pokoj okolo seba. Bolo tu naozaj nádherne. Človeku sa odtiaľ až nechcelo.
Mohla by som tu ostať. Nie! Preboha ako ma mohla napadnúť taká absurdná vec?! Mojim domovom je Konoha!
Znovu sa započúvala do sladkého pokoja okolo seba. Narušoval ho iba tichí žblnkot vody, šum lístia, z diaľky sa nieslo húkanie sovy a...
Prudko otvorila oči.
Počula som dobre?!
Ktosi tam bol. Počula to jasne. Kdesi zaprašťala suchá vetvička. Bolo to tiché... ledva by to niekto začul. Necvičené ucho by to nezaregistrovalo vôbec. Pomali prezerala tmaví les ktorý obkolesoval čistinku na ktorej bola. Nikoho nevidela.
Dokelu! Aspoň keby tu bola Sashi.
Nechala ju v izbe.
Nechcela aby pobehovala po cudzom územi. Netušila čo ju tu mohlo postretnúť. Naozaj tam niekto bol. Cítila jeho prítomnosť. Zavrela oči aby sa viac naňho sústredila.
Žeby to bol muž? Možno...
Nechala sa unášať svojimi vnútornými pocitmi. Ten jej našepkal kde je. Zvrtla sa.
Bol tam!
Na sebe mal dlhý čierny plášť s kapucou. Nevidela mu do tváre no pramene dlhých tmavých vlasov spod nej vykúkali. Mohli byť čiernej možno tmavo hnedej farby. Pomali vytiahla nohy z chladnej vody. Sadla si na päty, ruky zložila do lona. Nespúšťala ho z očí. Pripadal jej akýsi zvláštny. Tajomný...
Niečo jej našepkávalo aby sa mu vyhýbala. Sálalo z neho akýsi strach, bolesť... Bola to zvláštna kombinácia.
Na chvíľu stŕpla, keď sa pohol smerom k nej.
„Kto si?“ Šepla tichým roztraseným hlasom. Cítila sa odrazu inak. Slabá. Akoby... Nevedela to popísať slovami. Zastal až meter pred ňou. Vietor zavial a kapuca sa mu zošmykla z tváre na plecia. Odhalila tvár. Immary až zadržala dych. Ich pohľady sa stretli. Neodpovedal na jej otázku. Iba tam stál a hľadel. Ich pohľady zvádzali boj. Jeden druhého si premeriavali ostražitým pohľadom.
Kto je?! A čo tu hľadá?!...
Tieto a ďalšie podobné otázky jej vírili hlavou. Zhlboka sa nadýchla. Potrebovala v sebe upokojiť rozbúrene city ktoré v nej vyvolala jeho prítomnosť.
Koľko ubehlo času?
To netušila. Mohla to byť aj hodina, a mohlo to byť iba pár minút. Čo bolo na tom zvláštnejšie aj keď mala v duši zmätok. Na prvý dojem z neho sálal strach, no ona sa ho nebála... Cítila pokoj, bezpečie... Tento pocit snáď pocítila po prvý krát po dlhých rokoch.
Prečo tam iba tak stojí? Prečo nič nehovorí?!
Chcela počuť jeho hlas. Odrazu pocítila dychtivú túžbu vedieť o ňom všetko.
Kto je, odkiaľ prišiel, ako sa volá, prečo je tu,... proste všetko čo sa len dalo!
„Ako... ako sa voláš?“ Hlas sa jej trochu triasol.
Mlčal.
Dokelu prečo stále mlčí?! Čo je hluchý? Alebo mu vyrezali jazyk?!
No on stále zaryto mlčal. Už jej to začínalo liezť na nervy a v tom to pochopila. Z neho nič nedostane. Nie že by jej nerozumel či nemohol rozprávať... On nechcel! Neustále premýšľala nad dôvodom prečo nič nehovoril. Nedávalo jej to pokoj. Očami behala po jeho tvári. Nebol vyslovene pekný... Bolo v ňom niečo zvláštne. Také strašidelné a mocné zároveň! Ubehlo veľa času kým sa pohol.
Odchádzal. Immary mu v tom nebránila. Dokonca ani nič nepovedala. Iba ho odprevádzala pohľadom. Dlhú chvíľu pozorovala miesto kde zmizla jeho vysoká postava. Zadívala sa do tmy... pritom sa tuho zamyslela. Zo zamyslenia ju prebrali pestrofarebné fliačiky ktoré akoby vychádzali z akejsi tmavej diery či odkiaľ... Zažmurkala očami aby sa ich zbavila.