Aj láska je pominuteľná...!

Aj láska je pominuteľná...!

... Možno to tak skutočne je... a možno je pravda iná... My ľudia to nemôžeme posúdiť... aspoň nie počas nášho života, pretože svet ide ďalej a my žijeme príliš krátko aby sme to mohli zistiť.
No na svete je pár príkladov... Vezmite si tak Tristana a Izoldu alebo Rómea a Júliu... Možno sú to len príbehy ktoré si niekto vymyslel... No koľko podobných príbehov sa skutočne odohralo a svet o nich ani netuší?

Hneď na začiatok také menšie upozornenie. Táto kapitola nie je až tak vhodná pre decká mladšie ako tých 15 rokov... tak ľudia bacha na vec...!!! Povinne sa mi budete hlásiť, koľko máte rokov...

Podľa názvu by ste asi očakávali, že začnem inou témou akou mám v pláne. Ale ako s obľubou hovorím...
„Dočkaj času, ako hus klasu...“
Tak prosím aj vás, aby ste trošinku počkali dlhšie. Na začiatok by som totiž chcela začať trošku neobvyklou myšlienkou...

Sny: Sú to iba tri písmena... Bezvýrazné a prázdne...
No v celku tvoria úplne niečo iné... slovo...
Slovo tak veľmi cenné pre nás smrteľníkov...
Keď zaznie to tajomné slovo, ... každý si predstaví v mysli úplne niečo iné... sú to tisícky, ba priam milióny snov, túžob, prianí, ...
Nepoznám človeka ktorí by nesníval. Čí už v noci keď spí alebo cez deň s otvorenými očami.
Každý máme určite svoj vysnívaný svet, ... svet kde sme šťastný,
kde sa cítime bezpečne,
kde nik nemôže okrem nás.
Ja mám tiež podobné miesto. Miesto plné dobrodružstva, smiechu a lásky...
Áno! Lásky! Pretože práve tá patri k snom. Je ich neodlučiteľnou časťou. Veď kto by o nej nesníval.
Nežné krehké pocity, ale aj búrlivé a zároveň tak nádherné pocity ktoré v nás prebúdza. Ostáva nám iba o nej snívať, keďže svet je pre lásku priveľmi nehostinným miestom.
Áno, nájde sa pár výnimiek, ... no tých je až biedne málo! Ak sa vám zadarí a aspoň raz v živote pocítite to sladké chvenie v srdci ste víťaz na celej čiare. Také niečo vás naozaj postretne iba raz za život. Aj to iba na krátku chvíľu.
Pretože láska nie je večná.
Tak ako všetko na tomto svete je aj ona pominuteľná!
Príde...
Pomotá vám hlavu...
Zohreje srdce v hrudi...
Vyčarí úsmev na tvári...
Ale čo potom keď odíde?! Čo nám zanechá?!
Úsmev pohasne a vystriedajú ho slané kvapky bolesti...
Srdce postupom času zatrpkne a zmrzne až nakoniec pukne...
Ostanú vám sladké no bolestné spomienky na tie dni...
Prečo to tak je?!
Prečo za niečo tak krásne a k životu tak potrebné musí skončiť.
Prečo za to platíme tak vysokú cenu?!
Veď aké by to bolo krásne...
Nájsť a milovať... až do konca svojich dní, kým z našich úst neunikne posledný hrejivý výdych...

Jej ohnivé vlasy na bielej obliečke vankúša priam žiarili... Bledoružová pleť, jemné krehké línie tváre, malinovo ružové pery tak dokonale krojené a ich chuť! Dlhé, husté, tmavé mihalnice lemovali viečka, ktoré ukrývali tie najkrajšie zelené oči aké kedy videl. To všetko tvorilo dokonalý obraz tej najkrajšej bytosti na svete. Niekedy pochyboval či je skutočná, či nie je iba výplodom jeho fantázie...
Nedokázala pochopiť ako môže byť niekto tak dokonalý... nádherný, dobrý, obetavý... zároveň.
A to bol iba malí zlomok toho čo sa v nej ešte skrývalo.
Bol jej otrokom, sluhom, patril celí iba jej... Pre ňu by obetoval celí život, zniesol by jej aj modré z neba... a to všetko iba kôli jednému úsmevu na jej rozkošnej tvári.
Už si nedokázal predstaviť život bez nej.
Pri nej mal pocit, že dokáže všetko, dokonca aj lietať!
Bola ako jeho slnko na oblohe čo ho budí každé ráno do nového života, do nového dobrodružstva...
Bola ako jeho vzduch ktorý dýchal, ktorý ho pohládzal chladnou rukou po tvári v tej najväčšej horúčave...
Bola ako jeho voda ktorou zahasí smäd v sebe, ktorá ho nesie životom cez pokojné, ale aj búrlivé časy...
Znamenala preňho všetko čo na tomto svete uznával a ctil si! Už si nevedel predstaviť život bez nej! Túžil s ňou ostať do konca svojich dní, splodiť deti a spoločne ich vychovávať. Chcel s ňou zostarnúť a na staré kolena sedieť pri západe slnka pred domom na terase v hojdacom kresle... a ona bude po jeho boku, držať ho za ruku... spolu budú hľadieť na ďalší deň ktorí sa chýli ku koncu... a ktorí strávili spolu. Presne takýto život chcel s ňou, nech už ich čaká čokoľvek spolu to všetko zvládnu... spolu!

Stál pri okne opierajúc sa oň chrbtom. Spoza chrbta mu prenikali ranné hrejivé lúče vychádzajúceho slnka. Dopadali v kaskádach na rozhádzanú posteľ po včerajšom milovaní...
Ešte teraz mal pred očami jej nahé roztúžene telo... tu žiadzu v jej smaragdových očiach... Dokonca mu v ušiach zaznievali jej slastné výkriky a stony ktoré ho tak veľmi vzrušovali... Stačilo si spomenúť na nočné milovanie a znovu po nej zatúžil.

Bože, ako dávno to bolo čo ju po prvýkrát zbadal. Vtedy sa práve vracal z misie. Boli to asi dva roky dozadu. Vtedy vonku... zúrila búrka.
Silný vietor kmásal stromy sem a tam.
Blesky jeden po druhom rozžarovali oblohu.
Hromy otriasali až zem pod nohami.
V tej búrke čo pripomínala koniec svata ju stretol...
Kľačala uprostred rozbúreného jazera. Ohnivé vlasy boli úplne zmáčane, poletovali v silnom vetre. Mokré oblečenie sa lepilo na jej studenú pokožku. Slzy sa miešali s kvapkami dažďa...
Už vtedy vedel, že ju miluje! Mala čerstvých osemnásť.
Bola už skoro ženou...
skoro...
On sa o to postaral aby sa z nej stala skutočná žena, v deň keď sa po prvý krát milovali bola ešte pannou. Bola taká krehká a čistá! Dokonca aj teraz... po dvoch rokoch ju ešte takú vnímal.
Čo urobil, že ho Boh obdaril takým nádherným a vzácnym darom ako ona?

Jeho?!

Hriešnika?!

To netušil... no i tak mu bol nesmierne vďačný...
S láskou pozoroval stvorenie ktoré spalo v jeho posteli. Ladné krivky jej tela pohládzala tenká látka prikrývky. Skôr mu odhaľovala jej oblé krivky tela ako ukrývala... a bol tomu rád. Pochyboval, že sa niekedy nasýti pohľadu na ňu. Práve naopak, každým pohľadom zisťoval ako veľmi je od nej závisly. Človek ako on si ju možno ani nezaslúži. No na druhej strane ak by nebolo jej nikdy by asi nezistil čo to znamená skutočne milovať!
Ona ho to naučila... ukázala mu ten bájny tajomný svet...
Ukázala mu cestu, teraz je už iba na nich a na osude či im bude dopriate ísť ňou spolu... ruka v ruke...
Hra slnečných lúčov na jej tele vytvárala nádhernú scenériu... Vôbec sa mu nechcelo odísť do práce. No ako člen ANBU si nemohol dovoliť meškať. Dnes mali prijímať dvoch nových členov a priradiť ich do skupín. To si nemohol predsa nechať újsť aj keď... lákala ho viac posteľ...

Nie! Musím už ísť! Okrem toho mám ešte misiu a tá nepočká! Škoda, že musí odísť na tak dlho. Bude z Konohy preč minimálne týždeň! To sa dovtedy bez nej zbláznim...

Začal potichu zbierať šatstvo zo zeme. Dával pozor aby nenarobil veľa hluku. No plán sa mu nezdaril. Žena v jeho posteli sa prevrátila na chrbát. Natiahla ruky k čelu postele a nespokojne zamravčala ako mačka. Tento jej zvyk či zlozvyk prebúdzať sa ráno, mu vždy vylúdil úsmev na tvári. Pobral sa teda napoly oblečený k posteli. Sadol si na peľasť postele k nej.
„Kakashi?“ Zamravčala so sladkým úsmevom na tvári. Oči mala stál zavreté.
Ešte nebola úplne hore. Sklonil sa aby ju pobozkal. Ich pery sa zľahka dotkli. Kakashi trošku zaváhal.
No žena ešte poznačená spánkom sa lačne prisala na jeho pery, čím v ňom znovu prebudila spomienky na včerajšiu noc. Teraz už nemal silu odolať jej zvádzaniu.

Asi po hodine neskôr sa podarilo 24 ročnému Kakashimu dostať sa z osidiel svojej žiadostivej milenky. Po tom ako sa znovu pomilovali zaspala a on sa v tichosti vytratil. Na základňu ANBU sa vôbec neponáhľal. Už aj tak išiel neskoro. Tak načo sa zbytočne plašiť? Ležérnym krokom dokonale spokojného muža si to štrádoval poloprázdnou ulicou Konohy. Predsa len bolo ešte skoro nato aby sa ulicou premávalo množstvo ľudí. Každému známemu sa pozdravil miernym kývnutím hlavy.
Zase ho zvozia,... že ide neskoro... Vlastne mu to vôbec nevadilo. Práve naopak. xD

Strach: Je to iba ďalšie slovo. Prázdne a bezcenné... ale iba ak by neboli pocity ktoré v nás vyvoláva to slovo... Je ako mor šíriaci sa celím telom, pohlcujúc myšlienky,...
Zožiera nás z vnútra a mi cítime akoby časť z nás umierala...
Cítime ako sa nám tlačia slzy do o čí a mi nedokážeme zastaviť ich...
Pripadá nám to ako nočná mora z ktorej sa chceme prebudiť no nejde to!
Ako bludisko v ktorom blúdime stále dookola, avšak východ nedokážeme nájsť...
Ostáva nám iba sa modliť... no Boh akoby bol hluchý. Nepočuje naše prosby.
Cítite ako vám srdce zviera akási neviditeľná ruka a vy sa nedokážete nadýchnuť!...
Tak taký je strach o niekoho koho nadovšetko milujeme...
Je to ako stáť na kraji priepasti a hľadieť ako osoba ktorá je vám tak blízka padá dole...
...padá a padá... a vy nemôžete nič spraviť, nemôžete sa ani pohnúť ochromený silou strachu!
Ostáva vám iba hľadieť nadol...
S lícami zmáčanými od sĺz...
Viete, že je koniec, ale odmietate tomu uveriť...

Mladá žena kráčala rušnou ulicou Konohy. Na bledoružovej tvári jej svietilo na nose zopár roztomilých pieh. Vlasy jej v poludňajšom slnku nádherne žiarili... Vyzeralo to akoby namiesto vlasov mala priam oheň. Na tvári mala veselý úsmev. Každého koho poznala slušne pozdravila. Dokonca sa sem tam zastavila aj na kus reči. Už to bolo päť dní čo jej milovaný odišiel na misiu. Čoskoro sa mal vrátiť a ona mala preňho veľké prekvapenie.
Prešla celou Konohou na okraj dediny. Skúmavo sa zahľadela na les pred ňou. Potrebovala byť aspoň na chvíľku sama.
Popremýšľať.
A toto miesto bolo pre to ako stvorené...
Odrazu na ňu doľahol akýsi smútok. Spomenula si na deň keď po prví krát stretla Kakashiho. Obaja boli premočený až na kosť. V tej búrke jej pripadal ako jediný záchytny bod ktorí ju mohol uchrániť pred búrkou ktorá zúrila naokolo. V ten deň neplakala kôli tomu, že niekoho stratila... Bola zúfala. Jediné čo si pamätala bolo to, že sa prebrala uprostred búrky niekede v lese.
Nevedela kde je...
Kto vlastne je...
Nevedela čo sa stalo...
Nepamätala si ani vlastné meno.
Nevedela odkiaľ pochádza...
Kto vlastne boli jej rodičia...
Ostala jej iba jedna jediná vec a to malí strieborný medailónik, ktorí keď otvorila tak tam bola fotka mladej ženy a muža na jednej strane. Na druhej boli vyryte slová :

„Nech aj tento medailónik pretrvá stáročia, tak ako naša láska...“

Boli to nádherné slová, no odkiaľ ho mala?
Kto jej ho dal?
A kto bol jeho pôvodným vlastníkom?
Muž a žena na fotke vyzerali tak šťastný. Dokonca sa jej zazdalo, že sa na tú ženu dosť podobá. Rovnako ohnivé vlasy. Rovnako zelené oči. Vlastne... Boli si až neuveriteľne podobné!
Bola to jej matka?
A či sestre?
Muž na fotke mal nádherne modré oči a strapaté blonďavé vlasy. Šibalský úsmev mu pohrával na perách no v očiach sa mu zračila nehynúca láska k žene po jeho boku.

Kto dopekla som?!

Táto otázka ju vo vnútri zožierala už celé dva roky. Je to ako žiť a predsa neexistovať. Ste ako vzduch... ste neviditeľný, ale predsa len ste tu. Už takto nevládala. Musí zistiť kto je! Pozrela na medailónik. Ani Kakashi o ňom nevedel. Už mu to musí povedať. Možno tých ľudí poznal.
V tom ju prepadol pocit stiesnenosti. Mala strach. Zamrazilo ju na celom tele.
„Kakashi!“ Šepla prosebne. Tento pocit ju nikdy nesklamal. Veľmi dobre si uvedomovala aká je práca člena ANBU nebezpečná. Sama bola jouninom a to od toho nemalo ďaleko. Každý deň čo odišiel sa modlila aby sa vrátil živý a zdravý. Po ničom inom netúžila. No pocit strachu silnel.

Nie! Nemôže sa ti nič stať! Nie teraz keď...

V tom sa čosi okolo nej prehnalo. Spozornela a vybrala sa za mužmi v plášťoch a maskách. Boli to členovia ANBU. Hnali sa na základňu, ktorá bola ukrytá hlboko v lese. Pohybovala sa nenápadne a v tichosti. Ani si ju nevšimli!

Našťastie!

Ich základňa bola vystavaná vysoko na stromoch. Vyzeralo to dosť zvláštne. Momentálne ju to vôbec nezaujímalo. Ponáhľala sa za nimi. Ako mačka sa zakrádala k oknu vodcu ANBU.

Zvláštne! Boli špeciálne jednotky... a predsa si ju nevšimli.

Bola tak veľmi zahĺbená do svojich myšlienok, že si nevšimla muža v maske, ktorí sa k nej zakrádal zozadu. Nestihla ani poriadne zareagovať, keď ju schmatol okolo úst... pravú ruku jej vykrútila za chrbát. Žena iba bezmocne zavrčala ako zviera.
„Koho, že to tu máme!“ Zatiahol hlbokým zvučným hlasom. Žena ten hlas poznala až pridobre. V duchu sa škodoradostne usmiala.
Muž zareval od bolesti.
„AAAAUUUUU!!! Dopekla! Čo stváraš?!“ Pravou rukou si pridržiaval ľavú a triasol ňou vo vzduchu.
„Iba ti nechcem ostať nič dlžná.“ Zoširoka sa naňho vyškierala.
„Nemal si ma tak prekvapiť. Vieš veľmi dobre, že druh tohto prekvapenia akosi neobľubujem.“ Zahundrala naoko namrzene. Asuma sa zasmial.
„A čo ty tu vlastne hľadáš Tenshi?“ Týmto menom ju oslovovali všetci z dediny. To meno jej dal Kakashi v deň keď sa prvý krát stretli. Keďže si nič nepamätala a on nevedel ako ju má oslovovať tak jej dal meno Tenshi... čo znamenalo anjel. Ako jej Kakashi často vravieval, vraj mu spadla priamo z neba aby ho spravila tým najšťastnejším mužom pod slnkom...

Tenshi sa hnala lesom ako splašená. Od toho okamihu ako sa s Asumom dozvedela od veliteľa jednotiek ANBU, že jednotku (kde bol aj Kakashi) napadli nepriatelia a sú vo veľkom nebezpečenstve, nedokázala rozumne premýšľať. Hlavou sa jej rojili všelijaké strašidelné obrazy.
Videla Kakashiho ležať vo veľkej kaluži krvi... vo vlastnej krvi!
Srdce jej zvierala úzkosť a strach. Nedokázala sa sústrediť na nič... Bezhlavo sa hnala v pred poháňaná strachom...

Nesmiem dopustiť aby sa mu niečo stalo! Nie teraz! Nemôže...!

Ďalší traja členovia ANBU a Asuma jej boli skoro v pätách. Hnala sa tak rýchlo ako to len šlo. Ledva sa dotýkala konárov stromov... Vyzeralo to, že skoro až lieta... No i tak sa jej to zdalo pomalé...

Musí zrýchliť... Musí mu pomôcť!

Avšak keď dorazili na miesto nikto tam nebol. Ani živej duše.

Dopekla! Prišli sme na správne miesto?! Nepomýlili sme sa cestou?!

Strach ju pohlcoval stále viac a viac do svojich útrob. Začínala byť pomaly hysterická.
„POZOOOR! Je to pasca!“ Zvolal ktosi zozadu. Tenshin sa len tak-tak vyhla spŕške kunaiov. Vrhlo sa na nich asi zo dvadsať útočníkov zamaskovaných od hlavy až po päty. Jediné čo im bolo vidno boli oči.
Začal sa boj a poriadne neľútostný. Tenshin už nemala čas premýšľať nad Kakashim. Protivníci boli priveľmi silný a ona nemohla ani na sekundu zaváhať... inak by tento boj neprežila...

Smrť: Naozaj je smrť koniec všetkého?
Možno to tak niekto vníma.
A možno niekto inak...
No môj názor na smrť je, že nie je naozajstným koncom.
Ba priam naopak.
Smrť je iba vykúpením z hriechu.
Očistcom duše...
A ak ste očistený od toľkých hriechov ktoré ste napáchali na tejto zemi môžete sa vrátiť späť...
A skúsiť to znova...
Pokúsiť sa svet napraviť a urobiť ho lepším...
Smrť je vlastne iba novým začiatkom pre nás...
Neustáli kolobeh sveta...
My ho nedokážeme zmeniť, dokážeme sa s ním iba zmieriť...

Pocítila bolesť. Prehnala sa jej celím telom...
Úplne ju to ochromilo. Nedokázala sa ani pohnúť...
Cítila ako sa jej z hrude valí teplá tekutina a zohrieva jej chladnú pokožku.
Vietor ustal, no dážď nie...
Neprestajne dopadal v malých kvapkách na Tenshino telo.
Už bola úplne celá zmáčaná a nie len od dažďa!
Krv sa miešala s chladnou dažďovou vodou... A ona vedela...
Bolesť bola tak silná, že ju už ani nevnímala... Kolená sa jej podlomili a dopadla na mokrú trávu.
Hruď sa jej ťažko dvíhala a klesala... Dýchala a predsa mala pocit akoby sa dusila...
Vedela... Veľmi dobre vedela čo sa blíži...
Nebála sa smrti. Bála sa toho,
že už viac neuvidí tu tvár ktorú tak veľmi milovala...
Že už viac nebude mať možnosť pocítiť jeho vôňu...
Že už nepocíti hebkosť jeho bledo-šedých vlasov medzi prstami... a teplo jeho tela...
Toto ju strašilo každú noc, keď neležal vedľa nej! A teraz? Umiera a ani sa s ním nerozlúči...
Vedela, že to už neprežije. Nastal jej čas!

Ale prečo?! Prečo teraz, keď si bola konečne istá. Tak dlho po tom túžili a keď sa im to konečne podarilo umiera?! PREČO?!!!!!!!!

Bolo to nefér! Voči obom!
„Tenshiiiiin!!!“ Začula akoby z diaľky...
Ten hlas!
Ten hlas poznala!
Áno!
Bol to on!
Srdce sa jej rozbúchalo silnejšie. Cítila ako si sadol k nej. Vzal ju do náručia. Aj cez premočené oblečenie pocítila teplo jeho tela. Bolo to tak nádherné...
Bude jej to chýbať. Chvíle strávene v jeho náruči... Večere keď iba tak sedeli na okne, hľadeli na hviezdy a rozprávali sa... Už viac nezažije niečo podobné...
Bože tak veľmi ju bolelo, že ho stráca...
Chcela byť s ním aspoň ešte chvíľku! Mala mu toľko čo toho povedať...
A teraz to nestihne!

Kakashi sa bezhlavo vrhol k bezvládnemu telu Tenshi. Vyjavene hľadel na ranu v jej hrudi... Bola neuveriteľne hlboká... Opatrne ju zobral do náručia. Pevne ju k sebe pritláčal, akoby dúfal, že ju takto ochráni pred celím svetom. Pohľadom prešiel z rany na jej tvár. Končekmi prstov jej opatrne odhrnula premočené pramene vlasov z tváre. Ich pohľady sa stretli. Tenshine oči boli zahmlené bolesťou. Chcel jej nejako pomôcť. Chcel aby on mohol znášať tu bolesť namiesto nej, no nešlo to...
„Vydrž dievča! O Chvíľku dorazia posily! Oni sa o teba postara...“ Roztrasene mu priložila prsty na pery aby ho umlčala. Pohľadom ho láskala po celej tvári. Videl to v jej očiach.
Videl, že ho opúšťa!

Nie! To sa nemôže stať. To sa nestane!!!

„Láska... ja... musím... musím ti niečo povedať!“
„Nie! Mlč! Šetri si sily... budeš ich potrebovať!“ Slabo povrtela hlavou. Bola tvrdohlavá ako baran. Odmietala ho poslúchnuť.
„Milujem ťa! Tak veľmi! Nezabudni... Nikdy som nemilovala nikoho tak veľmi ako teba... Nechcem aby si sa trápil kôli mne! Ja odchádzam ale ty tu si a ostaneš... Hoci už nebudem ostávam tu s tebou... tu..“ Položila si dlaň na miesto kde mal srdce.
„Dávaj na seba pozor. Svet teraz nekončí... ide ďalej a ty musíš ísť tiež. Nesmieš žiť pre minulosť, a tak isto nemôžeš si plánovať budúcnosť pretože nevieš čo ťa ešte čaká... ži prítomnosťou, pretože iba tá nám patrí...
Ešte niečo... Chcem... musím ti to povedať! Tušila som to už dlhšie no chcela som si byť istá. Láska ja... som... Ja čakám dieťa! Naše...“ Slzy jej neprestajne stekali po tvári. Kakashiho to úplne ohromilo.

Dieťa! Ich dieťa! Konečne! Po takom dlhom čase sa im to podarilo a ona...! NIE!!! Nemôže umrieť! Nie po tom čo mu oznámila, že čakajú dieťa. Proste nemôže,... nedovolí jej to!

„Tenshi... vydrž! Už sú čoskoro tu! Ešte chvíľočku. Budeš v poriadku! Predstav si aký budeme šťastný...
Kúpime si dom,... niekde na kraji Konohy blízko lesa... Na veľký dub povesíme hojdačku...
Budú sa tam hojdať naše deti... A my... každý večer sa posadíme do kresla na verandu a budeme pozorovať západ slnka...
Budeme šťastný...
Uvidíš...
Ale musíš zabojovať...
Musíš to spraviť... pre mňa... pre naše dieťa...!
PROSÍM!!!“
„Mi-lu-jem... ťa...!“ Vydýchla naposledy... To slovo tak plné lásky a nehy k mužovi ktorí ju držal v náruči jej ostalo na perách...
Smaragdové oči zastreli viečka...
Telo jej ochablo...
Kakashi nedokázal tomu uveriť! Nemohol.
To nemôže byť pravda!
Opakoval si neustále v duchu.
Takto to nemôže skončiť!

Nie takto! Ona nemala umrieť. Mali žiť spolu... Navždy!
Nie, toto je iba jeho nočná mora! Musím sa prebudiť. Proste musím! Toto už viac neznesiem. Chcem vsať! Noták! Prečo to nejde?!!!...

Nemôže ho takto opustiť! Nechať ho tu samého.
„Prečo Bože?! Prečo mi ich berieš?! Prečo teraz?! To si až tak bezcitný?! Nenávidim ťa! Počuješ?! Nenávidim ťa z celej duše! Preklínam ťa, choď dočerta aj s tými tvojimi kecami! Myslel som si, že si spravodlivý, ale ako vidím od toho máš ďaleko!!!“ Kričal užialený muž do nočnej tmy. Slané kvapky bolesti sa mu zlievali s kvapkami dažďa do jedného celku a dopadali na bledú tvár ženy...
Sklonil sa aby ju naposledy pobozkal. Pery mala ešte teplé. Chutili presne tak ako si ich pamätal... sladko... No tento bozk bol preňho ten najtrpkejší v jeho živote...
Jeho spoločníci stáli okolo nich a ticho sa prizerali na smutný obraz dvoch mladých ľudí ktorí sa tak vrúcne milovali...

...........................................................................

„Tak som tu znova... Niečo som ti priniesol.“ Povedal nežne muž a s nehou pohladil chladní hladký mramor. Bola to biela ruža ktorú priniesol. Položil ju na čerstvo rozrytú hlinu pred mramorovým náhrobkom.
„Tak veľmi mi chýbaš láska! Sú to muky prebúdzať sa každé ráno bez teba.“ Privrel oči.

„Aj ty mi chýbaš.“

Zaznelo akoby vedľa neho. Prudko otvoril oči no nikde nikoho nebolo. Preto ich znovu zavrel v nádeji, že sa to zopakuje. Na ruke pocítil akoby teplú dlaň kohosi. Trpko sa usmial. Veľmi dobre vedel koho je.

„Milujem ťa a navždy s tebou ostanem... ja i dieťa!“

Hoci sa Kakashi veselo usmieval po lícach mu stekali slzy...
„Ostaneme navždy spolu... Ako v rozprávkach...“ Šepol polohlasne, po tvári ho pohladil slabý vánok hoci naokolo sa nepohol ani lístok na strome.
„Nikdy na teba nezabudnem Tenshi! Navždy budem milovať iba teba...“
Postavil sa na odchod.
„Raz sa znovu stretneme to ti sľubujem...“ Zovrel v ruke strieborný medailónik.
„Tak ako tieto slova nechal vyriť muž ktorí miloval tvoju sestru a ktorí ochránil túto zem, tak nech tieto slova patria aj tebe... Pretože naša láska pretrvá aj tisícročia... To prisahám na krv svojich predkov!“

„Ta úž dávno viem hlupáčik...“

Zaznelo vo vetri no muž to už nezačul...
Odišiel...

Vietor sa zdvihol a ruža by bola odletela keby jej v ceste nastál mramorový náhrobok do ktorého boli vyryté písmená.

......Uzumaki Amaai.....
.........Tenshi............
„Nech aj tento medailónik pretrvá stáročia,
tak ako naša láska...“