Tajomstvo klanu 4. kapitola (rozhovor)

Pomaly svitalo, keď sa skupinka ľudí, na čele s Narutom rútila po vetvách stromov do Konohy.
„Už sme skoro tam,“ zvolal udychčane Kakashi.
Všetci pred sebou zbadali známu bránu, za ktorou sa rozprestiera nimi toľko milovaná dedina, za ktorú by každý jeden z nich dokázal položiť vlastný život. Začali spomaľovať, vedeli že už sú v bezpečí, len jeden z nich ešte viac zrýchlil.
„Naruto, máš čas, aj tak vyrazíme najneskôr poobede, veď ešte len svitá a všetci si musíme oddýchnuť,“ kričala na svojho tímového partnera a najlepšieho priateľa Sakura.

Bolo jej ho ľúto, avšak chápala ho. Veď aj ona chcela veľmi pomôcť Hinate, veď boli priateľky už mnoho rokov. Opäť sa teda všetci rozbehli a boli Narutovi v pätách, skákali po strechách budov, aby boli v kancelárii Hokage čo najskôr.

Tsunade práve pozorovala z okna svojej pracovne východ slnka, keď v diaľke zbadala nejaké tiene, ktoré sa rútili smerom k nej.
„Ááá!!!“ vykríkla a na poslednú chvíľu uhla mladému mužovi z blond vlasmi, ktorý vrazil do jej pracovne.
„Narutooo!!!“ skríkla Tsunade, aj keď vedela, že ten mladý ninja neoplýva úctou voči nej.
„P...prepáčte...“ šepol tichým hláskom, ktorý bol ledva počuteľný a zrútil sa na zem únavou.
„Hokage-sama,“ ozvalo sa za jej chrbtom. Bol to Kakashi, ostatným členom tímu prikázal, aby si išli domov aspoň trochu oddýchnuť po namáhavej ceste, že on sám dá Hokage hlásenie z misie.

O siedmej ráno boli tím Kakashi a tím Gai zavolaní k Tsunade, aby im dala ďalšie pokyny k misii. Teraz si nedovolil meškať ani Kakashi.
Naruto bol nervózny, keď sa totiž prebral, zistil, že leží oblečený u seba doma v posteli, preto okamžite vyrazil do budovy Hokage. Na jeho prekvapenie tam už všetci boli a čakali len naňho.
„Dobré ráno,“ hlesol potichu a čakal čo sa bude diať ďalej.
„Tak, keď už sme tu všetci, môžeme prejsť k misii. Určite všetci viete čo sa deje a tí čo to nevedia, nech sa neskôr informujú u vedúcich tímov, teraz na to nie je čas. Máme tu misiu typu S, musíte zachrániť Hyuuga Hinatu, k vaším tímom sa pridá aj Inuzuka Kiba a Akamaru,“ predniesla Godaime Hokage.
„A ešte niečo, všetci, ale všetci sa vráťte v poriadku naspäť, to je rozkaz!“ posledné slová skoro zakričala.
„Hai!“ odvetili všetci zborovo.
„Tak, za pol hodinu pred hlavnou bránou,“ odkázal Kakashi a zmizol v kúdole dymu.

Naruto sa posadil na posteľ, vzal do ruky fotografiu, pohladil Hinatinu tvár a poddal sa slzám.
„Prečo? Kto ju mohol chcieť uniesť a hlavne prečo? Nerozumiem tomu, všetko je to divné. Ale neboj sa láska moja, ja si ťa nájdem, a tím čo ti skrivia len vlas na hlave dolámem všetky kosti v tele, to ti sľubujem.“

O pol hodinu došiel pomalým krokom k bráne, oči mal ešte trochu červené a každý, kto by sa pozrel bližšie by poznal, že tieto oči ešte pred chvíľou ronili slzy, ale nie hocijaké, ale slzy bolesti od straty niekoho blízkeho, niekoho milovaného.

Všetci tam mlčky stáli a nezazlievali mu ani to, že už vyše piatich minút mešká.
„Tak, sme tu všetci, môžeme vyraziť,“ zavelil Kakashi a rozbehli sa vpred do neznámeho dobrodružstva a nebezpečenstva.

„Kde, kde to s...som?“ tichučký hlások sa ozýval z kamennej miestnosti, vlastne to ani nebola tak miestnosť ako skôr cela.
Hinata sa triasla, nie len od zimy, ale aj od strachu, čo sa s ňou bude robiť. Ležala na posteli, teda ak sa to dalo nazvať posteľou, bola to vlastne drevená doska prikrytá dotrhanou dekou. Do cely vnikla lúč slnka, ktorý sa tam predieral cez malinké zamrežované okienko.
Zrazu si začala spomínať na to, čo sa dialo predchádzajúci deň. Začala plakať, vedela že je to zo strachu, nie len o seba, ale hlavne zo strachu o jej priateľov, ktorý tam niekde sú, dokonca, možno aj v nebezpečenstve.

Mykla sa, pretože sa otvorili dvere a do miestnosti vošla osoba. Mala na sebe čierny plášť s červenými oblakmi.
„Tak už si sa prebrala? Dlho si spala. Tu máš niečo na jedenie,“ povedal neznámy mužský hlas, ktorý patril vysokému chlapovi s dlhými blond vlasmi.
„Neboj sa, nie je otrávené,“ uškrnul sa keď videl, že žena sa jedla nechcela ani len dotknúť.
Muž odišiel z miestnosti a zanechal ju tam samú ako bola predtým. Len čo sa zatvorili dvere, Hinata to už nevedela vydržať a lačne sa pustila do skromného jedla. Bola celkom rada, lebo sa to dalo jesť, celkom to ušlo. Keď dojedla, opäť si ľahla na „posteľ“ až zaspala. Opäť sa jej začal snívať ten hrôzostrašný sen až na jednu maličkosť, zistila, že teraz má na sebe čierno-červený plášť, inak bolo všetko tak, ako v tom predchádzajúcom.

„Na...Naruto!“ skríkla vyčerpaná Sakura. Dobehla ho a zažala mu dohovárať.
„Musíme sa utáboriť, nikto už nevládze pokračovať v tejto ceste, nemáme dosť síl. Ak by sme ju aj našli, nemali by sme žiadnu šancu u nepriateľov.“ Uprene sa naňho zahľadela.
„Dobre.“ Naruto zastavil.
„Neji, mohol by si...?“ vyzval ho Naruto, nemusel ani dokončiť a Neji už celé okolie kontroloval svojím Byakuganom.
Chvíľu sa rozhliadal.
„Asi dvesto metrov odtiaľto je malá čistinka a nevidím žiadnych nepriateľov.“ Povedal potichu.
Rozbehli sa tam, kam im Neji ukazoval.
„Tak, každý si postavte stan, Kiba a Akamaru, vy choďte po drevo, Sakura s Tenten, pokúste sa nájsť nejaké jedlo, Lee a Gai, budete mať prvú hliadku, neskôr vás vystriedam ja a Naruto, tretiu budú mať Sakura a Tenten, štvrtú bude mať Neji sám a poslednú si vezme Kiba s Akamaru. Je každému jasné, čo má robiť?“ spýtal sa Kakashi.
„Hai ( poprípade „haf“ ),“ odpovedali všetci spolu a začali plniť príkazy, ktoré im Kakashi zadal.

Nad ohňom sa opekalo nejaké mäso, ktoré ulovili Tenten so Sakurou.
Keď už sa všetci najedli, Naruto ako prvý šiel do stanu spať, nikto sa mu ani nečudoval, pretože každý si všimol, že si toho zobral na seba príliš mnoho.
Každý mlčky sedel a pozeral do plameňov, ako bezstarostne blčia a vytvárajú rôzne obrazy ktoré sa premietajú na tmavej zemi.
Pomaly sa začali odoberať do svojich stanov, aby sa mohli oddať spánku a svojim snom. Ostali len tí, ktorí mali hliadku.

„N...Nie! To nemôže byť pravda.“ Prebudila sa Hinata, celá pokropená kvapôčkami chladného potu.
„Prečo som bola Akatsuki?“ nechápala to. Rýchlo si ľahla naspäť do postele a privrela oči, pretože do jej väzenia opäť niekto vošiel. Boli to dve osoby, keď videli, že ich zajatec, alebo skôr zajatkyňa, stále spí, pošepky sa rozprávali.
„Nesmieme ju zabiť, teda aspoň zatiaľ nie,“ povedal muž s ryšavými vlasmi.
„Prečo?“ nechápal ďalší, ktorý mal dlhé čierne vlasy a krvavo rudé oči.
„Sharingan“ pomyslela si Hinata, keď sa odvážila trochu pootvoriť oči.
„Musí to tak byť Itachi, najprv sem naláka toho deväťchvostého a potom sa dostaneme k tomu ďalšiemu, zabijeme ju až potom,“ vyhlásil ryšavec.
„Ale pane...“ nenechal Itachiho dopovedať a skočil mu do reči.
„Žiadne ale, to je rozkaz!“ zvýšil hlas.
„Dobre pane, ale kto sa o ňu bude zatiaľ starať?“ spýtal sa zvedavo a už sa potajomky tešil, ako sa bude vysmievať tomu na koho to padne.
„Takže, všetko poporiadku. Najskôr nám predvedie čo je v nej, a potom sa o ňu budeš starať ty,“ uškrnul sa vodca Akatsuki.
„ČOŽE??? Prečo ja???“ nechápal Uchiha.
„Pretože si pokazil misiu, nechal si ostatných na žive, máš to ako trest,“ pohŕdavo sa zasmial veliteľ.
„Fajn, ale nečakaj, že k nej budem milý,“ povedal Itachi urazeným tónom.
„Dobre, ale teraz už poď, nechajme ju, nech si trocha oddýchne, zajtra ju čaká náročný deň,“ povedal a pomaly aj s Itachim odišli do svojich izieb.

Hinata opäť otvorila oči a nechápavo pozerala pred seba, ešte stále nemohla rozdýchať ten rozhovor, čo pred chvíľou počula.
„Čo chcú zo mňa dostať? Potom ma zabijú? Chcú sem nalákať Naruta? A Čo ma čaká zajtra?“ myšlienky jej vírili v hlave, až sa znova rozplakala.