Kunoichi v akcii 3 - Posolstvo kvetu

V ten večer stálo Sakuru veľa námahy, aby vydržala na nohách. Mala pocit, že má oči plné piesku a nesmierne ťažké viečka sa jej stále zatvárali. Keby mama zistila, aká je zničená, nedovolila by jej, aby na dnešnú noc natiahla budík. No jediné, čo malo pre ňu v tejto chvíli význam, bolo vidieť kaktusový kvet. Mama prešla okolo a pohladkala ju po vlasoch.
"Určite nechceš, aby som dnes v noci dávala pozor ja?"
"Nie, mami, ďakujem," tvrdila Sakura a podarilo sa jej doširoka otvoriť oči. "Nastavím si budík. Nijaký problém!"
Ešte prv než stihla vypnúť budík a rozsvietiť, cítila, že kvet rozkvitol. To bola vôňa! Celú izbu naplnila ťažká, nezvyčajná aróma, ktorú nevedela pomenovať. Akoby orgován, ale aj čosi iné. Čosi sladké. Možno trošku karamel? Ale bolo tam ešte čosi iné… žeby jazmín?
Už to má. Prišla na to, je to vanilka!
Voňalo to ako drahá luxusná zmrzlina s kúskami skutočného vanilkového struku. Alebo ako čerstvo upečené vanilkové rožteky, také, aké jedla u Temari, či torta s vrstvou vanilkového krému, čo predávajú v kaviarni pri Ichiraku rámene. Lenže oveľa silnejšie, tak silno, až sa z toho zdvíhal žalúdok.
V hale vôňa ešte zosilnela a v predsieni už bola taká hustá, že sa dala krájať. Vanilkový múr!
Akoby ktosi naraz upiekol tisíc vanilkových rožtekov.
Sakura si zabudla vziať baterku, ale nepotrebovala ju. Predsieň zaplavoval zelenkavý jas. Naproti, pri okne, sa na pozadí tmy vznášal rozostretý bledý ostrovček svetla.
"Ahoj," šepkala Sakura. "Ako sa máš?"
Zdalo sa jej celkom prirodzené pozdraviť kaktus. Sakura pristúpila bližšie a zbadala, ako sa puk vzpriamil a roztvoril. Kvet mal veľa okvetných lístkov a uprostred hustý trs žltých tyčiniek. Okvetný pohár bol taký belostný, až sa zdal jemne zelený. Ľadovo zelený. Ako ľad v zime za slnečného februárového dňa. Zblízka bola vôňa taká intenzívna, že sa Sakure zamotala hlava. Pripadala si ako vo sne. Kvet bol veľký, ba velikánsky! Takmer dvakrát väčší ako slnečnica, a asi to bol najväčší kvet, aký vôbec videla.
"Ty si ale nádherný," pošepkala kaktusu, "prečo nekvitneš častejšie?"
Preblesklo jej hlavou, že puk muselo niečo prebudiť. Zaujímalo ju, čo prinútilo pichľavý, škaredý kaktus, aby rozkvitol. A ešte k tomu po dvanástich rokoch!
Možno je v tom niečo genetické, akýsi druh biologických hodín, čo ustavične tikajú, no dávno predtým je na nich pre tento kvet nastavený čas.
Lenže mama tvrdila, že toto obdobie roka je fakt trocha nevhodné, a kaktus by mal kvitnúť v lete a nie vo februári. Takže to spôsobuje čosi iné. Azda to, že kaktus presťahovali?
"Je to preto?" šepkala Sakura. "Alebo preto, že sa ti tu páči, a tak si rozkvitol?"
Kaktus sa zachvel. Akoby sa zdvihol ľahký vánok a zmocnil sa ho. Sakura si pretrela oči, ale čerstvejšia už byť nemohla.
"Čo to tu robím," pomyslela si. "Je to také detinské zhovárať sa s kaktusom, také strelené. Tak už stým prestaň, Sakura!" prikázala si nahlas a obrátila sa, aby zavolala mamu, ako jej sľúbila.
Slabé zaškrípanie ju však prinútilo otočiť sa a pozrieť na kvet. Zmenil polohu! Predtým smeroval nahor, ale teraz sa otočil k Sakure. Akoby na ňu priamo hľadel. Sakura sa neisto obrátila. Z kvetu sa šírili závany omamnej vône a jej sa motala hlava. Chce od nej niečo?
A naraz si bola istá, že kunoichi majú nové poslanie. Dostali úlohu, ktorá má svojím spôsobom niečo do činenia s týmto kvetom. Ako a prečo, to teraz netušila.