Anjel a démon alebo invázia mimozemšťanov

Kde bolo, tam nebolo, bol raz jeden velice pekný deň v Konohe, keď sa konala úžasná a majestátna oslava pri príležitosti (poprosím fanfáry)... Tsunadiných 55 narodenín (alebo skôr 25, lebo ona si to neprizná). Táto úža majestátna oslava sa konala na istom nemenovanom, asi 2000- metrovom kopčeku zvanom Gerlachovský štít, ktorý sa nachádzal nebezpečne blízko Konohy (asi rok a pol pomalej chôdze za trvalého priaznivého počasia a bez prestávok na spanie a iné ľudské aj neľudské potreby).
Počas svojej vlastnej oslavy sa samozrejme Tsunade spila (trvalo jej to asi 10 minút) a vyhlásila, že sa idú preskakovať vatry (nie, ani prinajmenšom jej nevadilo, že už zďaleka nie sú malé...).
„Tsunade,“ ozval sa Orochimaru “mierne“ opitým hlasom (aby bolo jasné, Ori nie je záporák asi tak jeden rok, odkedy Naruto prehlásil, že jeho novým životným cieľom, je vyhubiť Kobry kráľovské a Americké veľhady).
„Orochimaru,“ ozvala sa Tsunade “mierne“ opitým hlasom.
„A na mňa si nikto nespomenie?“ ozval sa Jiraiya “mierne“ opitým hlasom.
„Jiraiya? Ale ty máš byť mŕtvy!“ povedali naraz Orochimaru a Tsunade.
„Aj ja vás rád vidím,“ skonštatoval Ero- sennin a pozrel na Tsunade. „Asi ti horí výstrih. A keď nie, tak bude.“
„Hej? Hik... A prečo?“
„Spadol ti tam kus žeravého uhľa.“ Skonštatoval štvrtina saké, ktoré Tsunade držala v ruke, skončilo v jej výstrihu spolu s bezpočtom ďalších vecí. Akonáhle sa alkohol prepracoval k uhlíku, spustil “malú“ reťazovú reakciu. Po prvé: Uhlík chytil a oheň sa dostal až k Tsunadiným vzácnym kartám značky PIATNIK. Po druhé: Tsunade spustila taký krik, že to na Kriváni spustilo lavínu. Po tretie: Tsunade chytili aj šaty, ktoré po chvíli zhoreli (Orochimaru a Jiraiya začali svorne slintať) a Tsunade spustila lavínu aj na Mt. Evereste (Ktorý je “mierne“ od ruky)
„Tsunade! Čo je?!“ zvreskol Orochimaru, keď si všimol, že z Tsunade sa úplne čadí.
„Orochimaru, horí ti zadok.“ Zamrmlala Tsunade. Orochimaru sa obzrel.
„Ále, pr* zadok! To vlasy!“ prehlásil a po 5- sekundovej pauze pokračoval. „AAAAAA!!! Moje vlasy!“
„Orochimaru- samaaaaa!“ reval Kabuto a zháňal vodu. Keďže aj on bol “trošičku“ (trošičku dosť) opitý, schmatol prvé, čo zbadal (priesvitný lampový olej) a vylial to na Orochimara. Výsledok bol... no... domyslíte si, však?
Ale presunieme sa k Akatsuki a zvyšku slušných klaďasov. Pod stromom sa uhniezdila malá skupinka tvorená nasledujúcimi osobami: Itachi, Sasuke (sediaci s bratom vedľa seba, ako naj kamaráti), Naruto, Tobi a jeho lízatko (rozumej maska), Neji, Tenten (za Nejim všade, za Nejim všade, za Nejim všade, ... opakovala si), Lee, Ino (ktorá sa nachádzala na stole), Shikamaru, Choji, (omdlievajúca) Hinata, Hanabi a... to už je asi všetko.
Zrazu sa na oblohe niečo zablyslo. Zaspávajúci Naruto si to všimol, vyskočil, ukázal na nebo a zreval:
„Padajúca hviezda, -tebayo!“ potom už len vyvalil oči a pokračoval. „Do pr*ele... Ona letí na nás!“ čo prebralo Hinatu, ktorá vyskočila a poobzerala sa.
„Nemali by sme ujsť?“ zaťukala prstami.
„Zdrhajmééééééé!!!“ jačal Shikamaru, čo spustilo všeobecnú paniku. „To je otraváááááááá!!!“

„Spaste žalúdkyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy!!!“ jačal Choji, čo spôsobilo ešte väčšiu paniku.
Všetci sa vytrepali z pristávacej plochy (50 metrov okolo stromu), len Lee a Neji ostali sedieť pri stole.
„Máme silu mladosti! Netrafí nás to!“ vykríkol natešene Lee.
„Je to osud. Zavalí nás tu meteorit...“ skonštatoval pokojne Neji.
„ZDRHAJTE Z CESTY, LEBO NERUČÍM ZA NÁSLEDKY!!!“ ozvalo sa z „meteoritu“.
Lee zdrhol, ale Nejiho ani nehlo.
„Osud. Zabije ma rozprávajúci meteorit.“
„Neji, zdrhaj, lebo ťa zabijem skôr než ten meteorit!“ skríkol Tobi a skočil pre Nejiho. Odbehli odtiaľ len pár sekúnd predtým, ako tam pristála „padajúca hviezda,“ ako prehlásil Naruto.
Po dopade veľkej veci sa z vzniknutého kráteru o veľkých rozmeroch (hlavne čo sa týka hĺbky) vynorilo niečo veľké a biele.
Neji, ktorý sa prebral z tranzu na to zaostril svojím úžasným okom/ očami a skonštatoval, že to zrejme bude nejaké krídlo. Z jamy vzápätí vyliezlo nejaké stvorenie, ktoré sa škrabalo vzadu na hlave a mrmlalo si.
„Prisahám, že už v živote sa nebudem hrať na delovú guľu...“
Neji na to čumel (vlastne... všetci na to čumeli). Bolo to totiž čudné stvorenie odeté v niečom, čo kedysi mohlo byť biele (pri dosť veľkej dávke fantázie), malo to hnedé, mierne mastné vlásky a krídelká, pod ktorými ju takmer nebolo vidieť.
„Tsunade?“ ozval sa Orochimaru s tlejúcimi vlasmi.
„Orochimaru?“ ozvala sa Tsunade s tlejúcim hrudníkom (šaty už zhoreli, Tsunade bola oblečená do zdrapu látku, ktorý bol v podstate pretransformovaný kus kôry stromu).
„Mám vidiny.“ Ozval sa Orochimaru (znova).
„Aj ja.“ Ozvala sa Tsunade (znova).
„A na mňa si nikto nespomenie?“ ozval sa Jirayia (znova).
„Sklapni už konečne!“ ozvali sa všetci hromadne, mračiac sa na Ero-sennina.
„No dobre...“ pípol Jiraiya a odobral sa do dámskych šatní (čítaj: Do stanu s nápisom Dámske šatne).
Vzápätí sa rozostúpili oblaky a vcelku elegantne skĺzla pomedzi ne na zem postava v čiernom, elegantnom oblečení, s čiernymi, krátkymi a rovnými vlasmi, veľkými čiernymi krídlami a vražedným výrazom (Sakure tak trochu pripomínala Sasukeho, ale treba podotknúť, že Sakura mala tri a pol promile).
„Budeš ty niekedy normálna...?“
„Euh...noooo... Dobrá otázka. Určite sa nad tým zamyslím.“ Zaškerila sa biela osoba.
„To ti radím... A navyše, prečo si zrovna tu? Je tu verejná oslava! Všade je veľa ľudí... A do pekla... Ľudia!“ čierna osoba sa obzrela okolo seba. „Prečo zase ja...“
„Ale ja som si nevybrala, kam chcem priletieť... Oni ma jednoducho napchali do dela a vystrelili...“
Čierna osoba si vzdychla, prešla bez akéhokoľvek vysvetlenia okolo občianstva Konohy zamierila k stromu (teda... tomu čo z neho ostalo) a zmizla v korune.
„Čím som si ja, do ségrinho pekla, vyslúžila takú debilnú rodinu...“ zamrmlala biela osoba.
„Hovorí tá pravá...“ ozvalo sa zo stromu.
„Máš nejaké pripomienky?!“
„Zopár by ich bolo...“
„Ešte jedno slovo a... Bože, však som anjel...“ zamýšľala sa osoba v kráteri, zatiaľ čo pár žiariacich očí sa uprene díval do skupiny.
„Do pekla...On sa na mňa pozrel...“ pískla osoba v korune stromu a bola červenšia než Hinata, keď vidí Naruta.