Železo hrdzavie

Železo hrdzavie

Keby vám niekto umožnil dospievať spolu s Kakashim Hatakem od momentu, keď zomrel jeho nový priateľ, mali by ste možnosť výberu. Na širokej ceste udalostí sú totiž mnohé odbočky, závislé od času alebo napríklad aj od emócií. Podstatné ale je, že je vždy nejaké predtým. Predtým, ktoré je zdrojom nášho budúceho konania na určitú dobu alebo, v tom horšom prípade, na celý život.
Toto je malý príbeh o tom, čo sa mohlo stať, keď sa Kakashi vrátil domov.
Kde však začať? V momente, keď Kakashi osamel, posadil sa na postel a ponoril tvár do dlaní, aby pohltili jeho smútok? Nie. My preskočíme listy času o 4 roky dopredu od tejto udalosti, preskočíme najťažšie chvíle Kakashiho života a postavíme sa vedľa neho vo chvíli, kedy už malo byť všetko bolestivé dôkladne uzamknuté v najsmutnejšej časti jeho srdca. Malo... ale stále nebolo...
Pozrime sa na Konohu, dedinu skrytú v lístí, na dedinku zaliatu slnkom, plnú príjemných stavieb a uličiek a na vrabca, ktorý letí jednou z nich. Neletí pred niečim, ale ani za niečim, letí len tak rýchlo, aby si udržal istý náskok pred starším vrabcom letiacim za ním. Vylieta z dedinky a ocitne sa na vyšliapanej lesnej ceste, ktorá vedie k neveľkému drevenému domčeku stojacemu na lesnej plošinke obklopenej bukmi a sosnami. Na domčeku boli zaujímavé dve veci. Pokrútený komín, ktorý vytváral dojem, akoby sa majiteľ medzi rovnými líniami necítil práve doma. A jeho poloha. Prečo nie je súčasťou dediny, prečo stojí ako človek mimo dav? Snáď preto, lebo otec súčasného majiteľa bol osamelý vlk.
Domček pod svojou strechou skrýva dve osoby. Jedna stojí pri otvorenom okne. Je vysoká. Ruky má lakťami opreté o parapetu, prsty má prepletené tak, že vytvárajú striešku, na ktorej má položenú výraznú mužnú bradu. Teplý vietor strapatí jeho polodlhé lesklé čierne vlasy. Slnečné lúče sa odrážajú od jeho úžasne bielych zubov vykúkajúcich spoza nestisnutých pier. Pohľad tejto osoby smeruje do neznáma, možno do hĺbky lesa, možno do hĺbky priateľovej duše.
Druhá postava sedí na posteli. Chrbtom sa opiera o stenu, rukami si objíma pokrčené kolená a hlavu má mierne zaklonenú a opretú o stenu. Na svoj vek má atypicky sivé polodlhé strapaté vlasy. Jeho tvár je z veľkej časti zahalená čiernou maskou a páskou na ochranu čela má zahalené ľavé oko. Pohľad tejto osoby sa nelíši od pohľadu jeho spoločníka. Možno uprene hľadí a premýšla o protiľahlej stene, možno o bolestivej minulosti.
Z domčeka sa ozývalo ticho. To sa však malo zmeniť.

„Tak a dosť Kakashi,“ povedal Gai pokojným a vyrovnaným hlasom a slová adresované Kakashimu vyslal smerom k lesu. „Takto to ďalej nejde. Absolútne nie si schopný sústrediť sa. Nepozornými chybami ohrozuješ nielen seba, ale aj ostatných členov tímu. Toto je ale skutočný svet. To sme sa museli naučiť všetci. Ty si však stále duchom neprítomný. Ak sa to nezmení, nebudeš schopný plniť ani len úlohy na D úrovni a Hokage nebude mať inú možnosť, než ťa zbaviť tvojej funkcie.“
Kakashi sa ani nepohol, ani nežmurkol, skoro ani nedýchal.
Gai odvrátil pohľad od lesa. Otočil sa, jemne sa opieral o okno, ruky si skrížil na prsiach, zavretými očami hľadel do zeme a pokračoval: „ Máš jedinečné schopnosti Kakashi. Si dobrý ako vodca, tak aj ninja. Potrebujeme ťa!“
Kakashi stále mlčal.
Po krátkej a tichej odmlke Gai pokračoval, ale tentokrát sa zmenil tón jeho hlasu a j výraz jeho tváre. Zahľadel sa na Kakashiho, ako tam tak nehybne sedí na posteli, zamračil sa a jeho hlas sa rozľahol po celej miestnosti: „ Od Obitovej smrti uplynuli už 4 roky, ale ty stále nie si schopný zabudnúť naň a začať normálne žiť! Už sa konečne prestaň obviňovať, nemôžeš za to a to ti nehovorím prvý krát, ale posledný rozhodne áno. Prestaň sa skrývať pred svetom, prestaň byť taký sebecký, prestaň byť otrokom spomienok na minulosť! Počuješ ma, už s tým prestaň!!!“ Gai vyčerpane lapal po dychu a nespúšťal pri tom pohľad z Kakashiho. Po mučivej chvíly ticha sa však jeho pohľad opäť stretol s podlahou.
„Je mi to ľúto... Stále cítim ľútosť... Nad Rin... Nad Obitom... Nad sebou... Nemôžem prestať premýšlať... Neviem prestať...“ šepkal , priam až choro Kakashi. Uvedomil si, že vyčítať Gaiovy, že nemá právo takto rozprávať, že nemá ani poňatia o tom, čo prežíva, lebo sa na to pozerá svojimi očami a nie jeho, by bolo hlúpe, pretože Gai to právo má, každý skutočný priateľ ho má!
Gai ľahko privrel oči, pousmial sa a povedal: „ Ľútosť je silný cit. Hlavne, keď ju poháňa túžba. A túžba po niečom, čo nemôžeme alebo nesmieme mať, je ako trýznenie vlastnej duše. On ti už odpustil, Kakashi, tak ho pusť. Neviem síce, či on by to tak chcel, môžem v to len veriť, ale to, čo viem, určite je, že tvoj tím to tak chce, že ja to tak chcem. Nájdi v sebe preto odvahu a pusť ho...“
Kakashi privrel oči a zahľadel sa von. Povzdychol si: „Jedného dňa... Dúfam... Verím, že jedného dňa to dokážem...“
Gai sa opäť zamračil: „ Jedného dňa možno,“ prikývol. „ Áno, jedného dňa, kto vie? Každý z nás občas potrebuje nejaké to jedného dňa. Ale to nie je dnes! Preto by si si mal uvedomiť, že odvážni ľudia možno žijú krátko, ale tí, ktorí nenašli odvahu, nežijú vôbec! Kakashi, ty nie si sám, možno si kedysi bol, ale už nie si. A ja ti sľubujem, že pokiaľ budem žiť, už nikdy nebudeš. Sme tu pre teba. Dovoľ nám, aby sme tu mohli byť s tebou.“
A stalo sa... Kakashi sa zhlboka nadýchol a s každou sekundou akoby plynuli roky. Vstal, prešiel k oknu, kde mu letný vetrík strapatil jeho zvláštne vlasy. Nebolo to však jediné, s čím sa vietor pohrával. Lietal v korunách stromov a kradol im slabé, suché listy, ktoré potom vynášal do lákavých výšin, kde ich naháňal a potom ich opäť pustil k zemi. A Kakashi to všetko pozoroval. Zaujala ho skupinka listov, ktoré vietor zdvihol zo zeme a daroval im tvar, ktorý mu vzdialene pripomenul Obita. Jeden lístok nepatrne preskočil, takže to vyzeralo akoby žmurkol a lístie sa vznieslo vysoko k slnku, pomedzi oblaky a rovno do neba. V tom momente Kakashi pocítil dávno stratený pocit... Bola to sloboda. Ešte naposledy nechal vetrík, aby mu pohladil vlasy a zdvihol ruku k tvári. Pod prstami pocítil látku. Látku tvoriacu masku, ktorou sa ukrýval pred pohľadmi sveta. Pevne ju uchopil a strhol. Kakashi odvrátil svoju tvár, tvár muža s trocha jemnými rysmy, ktoré ho robili neskutočne príťažlivým, od divokého lesa a daroval Gaiovi úsmev. Po dlhom čase úsmev...
Gai sa neubránil a úsmev mu opätoval. Potom povedal: „ Viem, že železo síce hrdzavie, ale nie to, čo ľudia nosia v hlave, preto...“
„Nepokračuj Gai...“ Prerušil ho Kakashi, „...lebo oddnes už žiadne železo v hlave nenosím.“
Gai ho obdaroval chápavým pohľadom, usmial sa a ukázal mu palec.
V tej chvíli ktosi zaklopal na dvere, otvoril ich a vpustil dnu slnečné svetlo. Bol to muž, známi pod menom Yamato. Pozdravil ich a bez čakania na odpoveď vyhlásil: „ Volá vás Hokage. Čaká nás nová misia! Vyrazíme?“ Slovnej odpovede sa nedočkal, nebolo jej treba, stačili pohľady. Všetci traja sa nadýchli a s ich nádychom zostal dom prázdny.
Jediné, čo v ňom ostalo boli spomienky a maska. Bolestivé spomienky na dávno strateného priateľa. A vlhká maska, za ktorou si kedysi jeden neobyčajný ninja zvykol ukrývať svoju smutnú tvár pred svetom...

tak a je to :") no, keby to nebolo jasné, tak železom sú spomienky... nie je to nič extra (preto to je asi aj moje posledné dielko), ale snáď to potešilo :")