OČI - 06.Cesta Ninju

Kapitola šiesta: Cesta ninju

Chladné ranné slnko sa naťahovalo ponad pohoria, svietilo bielou a nútilo živé tvory privierať oči. Ticho sa stratilo v hlasoch lesného vtáctva, ktoré vysielalo správu o tom, že nastal nový deň.
Trosky drevenej chatrče boli rozosiate po čistine, z niektorých ešte stúpal dym a para. Domček nemohol ustáť čakrový výbuch takýchto rozmerov. Explózia vyčistila miesto kde predtým stál a teraz tam dohorievali už iba zvyšky jeho základov.

Od miesta výbuchu sa v tráve rýchlo pohyboval had, ale nebol to obyčajný had. Ako náhle preliezol cez porasty do lesa zjavil sa pred ním väčší had, ten otvoril ústa a menší mu do nich vliezol. V zápätí sa väčší had rozplynul v dyme a zmizol. Život v blízkom okolí sa znovu rozhýbal, predátor odišiel.

Z trosiek bývalej chatrče sa pomaly dvíhal človek, aj napriek silnému výbuchu vyzeral nedotknutý. Pomaly vstal, zrak ho už zas opustil, a po tom súboji nemal čakru na to aby sa pokúšal aj o čo i len slabšie jutsu. Musel sa spoľahnúť na zvyšné štyri zmysly. Pomaly vykročil smerom o ktorom si myslel že bol kedysi východom z už nejestvujúcej stavby. Prešiel pár opatrných krokov a začul tlmené prerušované dýchanie. Zohol sa a hmatom našiel človeka.
„Ste v poriadku?“, spýtal sa.
Počul ako sa starček nadýchol, a odkašľal si.
„Kedysi som sníval o tom, že umriem ako ninja. V boji, za záchranu niečoho, čo za to bude stáť, a že navždy ostanem v mysliach tých, čo na mňa budú spomínať.“
Itachi rukou našiel miesto kde mužovi z brucha trčal veľký kus dreva. Sadol si vedľa starčeka a tie jeho biele oči sa zaleskli.
„Môj život je spojený so smrťou. Mrzí ma že ste kvôli mne prišli o svoj domov a čo je horšie, že ste bol zranený.“, so smútkom v hlase povedal Itachi.
Starý muž chytil Itachiho za rukáv, zdvihol hlavu zo zeme a z posledných síl vravel.
„Môj život už nemal zmysel, a nakoniec som ten našiel. Neospravedlňuj sa, každý život raz skončí a ten môj bol viac než dlhý. Som rád že som ťa našiel a že som mohol splniť sľub, sľub klanu Uchiha.“, dlhšie už starček nevládal a znovu si ľahol na zem.
„Aký sľub?“
„.... na tom nezáleží, týka sa to iba mňa.“, zachripel starý muž.
„Pod domom je skrýš, nájdi ju, ...., nájdi, ... sú tam, ..... moje ...“, nestihol dopovedať starček a naposledy vydýchol.
Itachi sedel vedľa neho ani nevedel ako dlho, myseľ mu lietala stratená, a nechcela sa vrátiť. Nevidel keď slnko prešlo z poludnia do popoludnia, nevidel keď sa obloha menila z modrej na oranžovú, červenú až čistinu zahalila tma. Len tam tak sedel a čas pre neho neplynul. Nakoniec ho prebralo ticho. Nevedel či spal, alebo bdel, ale to nebolo podstatné, ďalší človek kvôli nemu zahynul. Spomenul si na starcove slová a prebudil svoje oči. Nachvíľku ho zmiatli farby v ktorých sa vykreslilo okolie, ale potom si spomenul že tento nový sharingan vníma inak. Nebolo nijako zložité nájsť malé padacie dvierka v jednej časti roztrhanej podlahy. Chytil do rúk malé kovové oko a potiahol. Tak sa zdalo že tam už dlho nik nebol, dvierka sa otvorili až po určitej námahe. Pod dvierkami bola malá štvorcová diera a v nej truhlica. Itachi chytil truhlicu, bola ťažká, a vytiahol ju.
Veko truhlice bolo uzatvorené, kľúč nemal a aj keby, táto truhlica nemala kľúčovú dierku, musela byť uzamknutá inak. Zdvihol pravú ruku, vytvoril pečať a povedal.
„Kai!“
Truhlica sa otvorila. Vnútri boli rôzne predmety zo starcovej minulosti, v ľavej časti bolo ninjovské brnenie klanu Senju a k nemu aj ninja oblek, nejaká ninjovská výbava v podobe kunaiov a shurikenov. V pravej časti bol slávnostný odev a na tom odeve ochranná čelenka s neznámym znakom.
Itachi sa usmial keď mu došlo čo starec chcel.
„Takže ty chceš strčiť Uchihu do zbroje Senju?“, prišlo mu to zábavné, aj napriek tejto situácii.
„No nič, niekto musí prelomiť ľady“, zamrmlal si sám pre seba.
Na druhej strane, sa mu zbroj páčila, bola jednoduchá a účelná, aj keď farby rozoznať nemohol, predpokladal že je tmavá. Pod oblečením našiel ešte cestovný plášť ktorý sa pripínal k brneniu.
Zistil že brnenie mu sedí, tak sa doň obliekol, zapol si plášť, ninja výbavu si priviazal k nohe. Nebolo to síce dvakrát pohodlné, ale bolo to dokonale vybavené na boj a to sa mu teraz hodí. Musí si ešte zariadiť niektoré veci.
Starčeka pochoval na čistine a uložil k nemu aj truhlicu s jeho osobným majetkom.
Keď dokončil hrob začalo pršať a Itachi sa zastavil. Zatvoril oči a nastavil tvár nebu, miloval dážď, kvapky padajúce z nebies, chladivé a pojítkom života.
Ešte raz sa pozrel na hrob a vyrazil na cestu, už nikto nesmie kvôli nemu umrieť, nikto.
Ako to povedal ten žltovlasý chlapec? Toto je moja cesta ninju.