Deidího [2.] deň - Ráno [Venonvané Minate]

Tak ako včera... spím si vo svojej postieľke, v ružovom pyžamku s medvedíkmi a túlim sa k ružovému tigríkovi. Keď si niekto ku mne ľahne a pobozká ma. Ah, asi sa mi Konan prišla ospravedlniť. Ja sa iba usmejem a otvorím oči.
,,T-T-T" koktal som celý červený od hnevu, pozerajúc sa na Tobiho ústa bez masky ,,Vypadni!!!"
,,Deidara-senpai... Ja som si myslel... že... že sa hráme... Na Šípkovú Ruženku..."
,,Š-Š-Š..." koktal som ešte červenejší ,,VYPADNI!!!" zopakoval som, Tobi smutný odišiel a buchol silno dvermi až mi odpadla omietka.
,,Do *censored!!! Tú stenu budeš maľovať!" zaziapal som, keď vtom sa znovu otvorili dvere.
,,Deidara, Pein chcel aby som ti priniesol lieky." povedal spoza dverí Kisame a podal mi aspirin.
Ticho som poďakoval. Tým tichom myslím, že som nič nepovedal. Ale do očí sa mi tlačili slzy, neviem či preto, že mám nádchu, alebo pre moju úžasnú omietku. Maľovať mi ju prišiel samotný Sai z Konohy, dokonca sa ma pokúšal zbaliť, ale potom zistil že som Ino OMG... Ale ja si znovu ľahnem, dajte mi pokoj!