Nitashi Uchiha : *kapitola 13 - Prekliaty sen...*

Nitashi Uchiha

Prekliaty sen...
Po oblohe sa preháňali malé obláčiky pripomínajúce ovečky. Slabý vánok strapatil čierne vlásky malého dievčatka, ktoré sa hralo na lúke so strakatým šteniatkom. Opodiaľ stál ešte ktosi. Postava stále v tieni stromu a pozorovalo dievčatko.
Nitashi so spokojným úsmevom pozorovala svoju malú sestru ako sa hraje so Zinn. Bolo to šteňa neurčitej rasy. Podobalo sa na Vĺča a ešte niečo... Doteraz sa Nitashi nepodarilo zistiť, čo tým „ešte niečo“ je. Nitashi pozrela s úsmevom na oblohu. Privrela na chvíľku oči. Nechala sa pohládzať vetríkom po tvári. Niesol so sebou akúsi vôňu. Bola jej veľmi povedomá. Bola to jemná vôňa akéhosi kvetu...
,Ta vôňa... Tu vôňu predsa poznám. Áno, je to ona. Spoznala by som je predsa všade!´
Prudko otvorila oči. Bola tam!!! A nie sama.
„Mama...Otec...!“ Ticho šepla. Nedokázala uveriť vlastným očiam. Bože tak veľmi jej chýbali.
Ale ako?
To slovo jej neustále vírilo v hlave. Mino si Dvoch ľudí všimla tiež. Trochu sa vyľakala pretože ich nespoznala. Pribehla s krikom k Nitashi.
„Nitashiiiiiiiiii...!!!“
Nitashi ju upokojujúco pohladila po čiernych vláskoch. Dievčatko sa tislo k Nitashinej noha. Nežne sa jej prihovorila.
„Notáák... Nemusíš sa ich báť. To je mama a otec.“
Nemusela vedieť, že je to iba Nitashina mama. Bola ešte malá. Nepochopila by to úplne.
„Mama? A otec?“
Dievčatko sa začudovalo. Neveriac vlastným očiam.
„Veď si vravela, že sú v nebi. Že sa už nevrátia.“
Ani Nitashi to nedávalo zmysel. Predsa bola na ich pohrebe. Aspoň na otcovom. Videla jeho telo. Nežil. Odprisahala by to na všetko čo je jej sväté. Bol mŕtvolne biely. Nehýbal sa. Nedýchal. Predsa...
,Ako? To nemôže byť. Pravda. Je to iba sen. Nič viac. Iba sen!´
Odrazu ju zamrazilo na šiji. V tej chvíli sa jej od strachu rozšírili oči. Už nestihla Zachytiť Mino. Tá so smiechom vbehla do náručia dvoch osôb. V tej chvíli všetko sčervenalo. Modrá obloha sa zatiahla tmavosivými oblakmi. Blesky lietali kade tade. Keď pozrela na ľudí ktorí predtým predstavovali jej rodičov zamrazilo ju.
,Tak predsa...!´
Pred ňou stál Orochimaru a Kabuto. Pri Orochimarovych nohách ležalo bezvládne telo Mino. Od hrôzy sa nedokázala pohnúť. Hľadela do čiernych oči jej sestry. Zračila sa v nich rovnaká hrôza ako Nitashi teraz. Na chrbte sa jej čoraz viac zväčšovala veľká tmavá škvrna. Nitashi vykríkla. Už nedokázala udržať slzy. Zlosť ju opantala. V zúrivom záchvate sa vrhla na tých podliakov. Orochimaru sa iba slizko smial. Bol to odporný smiech. Človeku až z neho behal mráz po chrbte. V sekunde mala v ruke kunai a v druhej tri shurikeny. Vrhla ich po Kabutovi. Ten však stihol včas uhnúť. Nitashi cez uslzene oči skoro nič nevidela. Bolo jej to jedno. Už jej bolo všetko jedno. Kabuto si s ňou hravo poradil. Rýchlim hmatom jej chytil zápästie. Vykrútil jej kunai a zvrtol ruku dozadu. Zatlačil hore. Nitashi sa musela postaviť na špičky aby zmiernila bolesť ktorá jej vyrazila z ruky a plecia. Ticho zastonala. Ledva to bolo počuť.
„Vravel som ti, že sa ti čoskoro nájdem.“
Zašepkal jej sladko tesne pri uchu. Nitashi znovu prepadol ten pocit zhnusenia. Nenávidela ho tak veľmi ako sa len dalo niekoho nenávidieť.
„Nehraj sa tam s ňou. Musíme už ísť!“
Zavrčal naňho nedočkavo Orochimaru. Nitashi už iba pocítila slabú bolesť v krku, tesne predtým ako stratila vedomie.

Nitashi sa strhla zo spánku. Pritom vykríkla. Bola celá rozhorúčená a spotená. Hoci bola už hore, neustále cítila vedľa seba Kabutovu prítomnosť. Vnútro mala stiahnuté úzkosťou. To nebol len tak obyčajný sen! Bolo to varovanie!
„Nitashi!“
Ozval sa z tmy známi hlas. Zang sa posadil na okraj nemocničnej postele bližšie k Nitashi. Chytil ju do náručia a objal.
„Bol to iba sen. To prejde.“
Upokojujúco ju hladil po vlasoch. Nitashi plakala od úľavy, že ho znovu vidí, že sa mu nič nestalo.
Ach Bože! Tak veľmi som sa o teba bála. Nevieš si ani predstaviť ako...!
„Znag!“
Ticho šepla. V tom jednom slove bolo všetko... Všetky pocity ktoré Nitashi zvierali srdce. Láska, úľava, radosť, ale i bolesť, strach a zúfalstvo... To všetko tam bolo.
Zang ju neprestával hladiť po vlasoch. Tak veľmi sa o ňu bál. Skoro celý týždeň bola v bezvedomí. Odkedy ich priviedli do nemocnice a on sa prepral z bezvedomia, ani sa od nej nepohol. Ako dni ubiehali a ona sa nepreberala upadal stále viac do depresií. Bol podráždený a nervózny. Nebola s ním žiadna reč. Dokonca aj Kimo sa s ním nepúšťal do žiadneho rozhovoru... A to bolo už čo povedať. Ani Kimo na tom nebol akosi dobre. Prebral sa tri dni po Zangovi. Aj on sa bál o Nitashi.
„Toto mi už nikdy, ale nikdy nesmieš spraviť, Nita. Vieš ako veľmi si ma prestrašila?! Skoro som sa zbláznil!“
Prihovoril sa jej po šepky. Nitashi iba mlčky prikývla hlavou. Tvár mala stále schovanú na jeho pleci. Po dlhej chvíli, keď ani jeden z nich nič nevravel sa Zang trochu odtiahol. Pozrel jej do očí.
„Si v poriadku? Bolí ťa niečo? Nechceš niečo?“
Zavrtela hlavou. Hoci bola unavená, hladná a všetko ju bolelo nemala na nič chuť. Potrebovala sa iba porozprávať s doktorom.
„Iba... Kde je doktor?“
Zang vyletel z postele ako namydlený blesk. Ešte tesne predtým ako zmizol za dverami na jej izbe, stihla začuť:
„Za sekundu som späť!“
Nitashi sa neubránila úsmevu. Ten Zang bol ale číslo. V tom sa jej pred očami objavil slizký úsmev Kabuta. Po chrbte jej prebehol nepríjemný mráz.
„Tak veľmi mi budete chýbať...“
Šepla do tmy v nemocničnej izbe. Hľadela von oknom na oblohu plnú hviezd. Pri tom pohľade sa jej vybavila spomienka na otca. Kedysi dávno, keď bola ešte dieťa ju brával do lesa.

Malé červenovlasé dievčatko ležalo na tráve. Vedľa nej ležal ešte ktosi. Bol to vysoký mladý muž okolo tridsiatky s polodlhými čiernymi vlasmi a tak isto čiernymi očami. Obaja ležali na priestrannej čistinke vysoko v horách a hľadeli na nočnú oblohu, plnú hviezd.
„Aha tam...“ Ukázal muž prstom na oblohu.
„Kde? Nevidím.“
Zapišťalo dievčatko.
„Hneď vedľa tej veľkej. Tam sa nachádza súhvezdie draka.“
„Už vidííííím...“
„Tak to je posledný. Už vieš kde sú všetky súhvezdia s ktorými súvisia báje nášho klanu. Najznámejšie sú práve drak a fénix. Zapamätaj si kde sú. Ak raz nebudeš vedieť čo ďalej oni ti poradia. Ukážu ti cestu ktorou sa máš vybrať.“
„Naozaj?“
Dievčatko sa začudovalo nad otcovými slovami. Aj keď sa jej to zdalo zvláštne verila mu. Vždy jej hovoril pravdu.
„Otec?“
„Áno Nita?“
„Vravel si mi, že aj mamička je tam hore. Vráti sa k nám niekedy?“
Muž na chvíľku stŕpol. Bola ešte veľmi malá aby to pochopila. Vedel ako jej veľmi chýba matka. Nikdy nepoznala čo je to materinská láska. Aj jemu Luna chýbala. Priveľmi skoro ho opustila. Nechala mu však niečo zo seba. Nechala mu dcéru. Nitashi jej bola tak veľmi podobná, hoci mala zatiaľ iba štyri.
„mamička sa k nám už nemôže vrátiť. Raz sa s ňou ale stretneme. Do tej doby ostaneme spolu. Neopustím ťa. Nikdy.“
Dievčatko sa pritúlilo k otcovi.
„Sľubuješ?“
„Prisahám!“

Boli to tie najkrajšie časy keď boli spolu. No cena za ne bola až privysoká!!! Nitashi stiekla slza po líci.
Klamal ju! Prisahal, že ju nikdy neopustí. Že ju nenechá samú! Tak veľmi jej chýbal. Často potrebovala jeho rady, no on tu už nebol. Na všetko bola sama...
Matka jej umrela pri pôrode, otca zavraždili a klan zmasakrovali. Musela tajiť kto v skutočnosti je. Nemohla riskovať prezradenie už len kôli Mino. Bola ešte dieťa. Nedokázala by sa sama ubrániť. Bola úplne závislá na nej. Keby sa Itachi dozvedel, že ďalšie z Uchiha klanu žijú, ich osud by bol spečatený. Tak isto tu bola hrozba z Orochimarovej strany. No v Orochimarovom prípade by jej bola smrť milšia. Veľmi dobre vedela aký je Orochimaru. Zbieral ľudí so zvláštnymi schopnosťami, aby získal ešte viac sily. Bude sa musieť spolu s Mino ukryť na dlhšiu dobu. Niekam kde ich ani Itachi ani Orochimaru a Kabuto nenájdu. Ak by nebola zodpovedná aj za Mino, bolo by jej to srdečne jedno. Nebála sa boja ani smrti. No život bol iný a ona nemohla risknúť to. Aspoň zatiaľ nie, kým sa Mino nevie ešte sama brániť.
Áno... musí odísť a to čo najskôr...!

Poznámka autora: Trošku som sa tu rozpísala. Pôvodne to bolo oveľa kratšie. Dúfam, že sa bude páčiť. Neviem čo by som mala viac k tomuto dielu povedať... veď sami posúďte... Mam už len menšie varovanie... Zatiaľ mam napísanú ešte 14 kapitolu a kúsok z 15-tej. A 15-tou aj končím prú sériu Nitashi. Môžete sa ďalej tešiť na Immary Hatake... Bude to pecka...aspoň dúfam...